Aktuality, Bezpečnosť,

USA na rázcestí: roky 2023-24 sa zapíšu do histórie ako moment katastrofy amerického sveta

---

 

Teraz sme v situácii, keď je prelom zrejmý, ale minulosť ešte nie je zabudnutá a najpravdepodobnejšie možnosti do budúcnosti v roku 2024 sú obmedzené nielen blížiacimi sa americkými voľbami (čo núti americké elity prejavovať istú zahraničnopolitickú opatrnosť a sústrediť sa na pochopiteľnejšie vnútropolitické problémy, aby náhly neúspech bezprízornej dobrodružnej akcie nezmaril všetko úsilie tímu toho či onoho prezidentského kandidáta). Platí to najmä pre súčasnú vládu, ktorá prijíma zahraničnopolitické rozhodnutia a nesie za ne zodpovednosť.

 

Druhým významným obmedzením americkej manévrovateľnosti je potreba potlačiť Čínu do roku 2024 alebo vytvoriť podmienky pre úspešnú vojenskú kampaň proti Číne, ktorá sa začne najneskôr v prvej polovici roku 2025. Zároveň je potrebné vyradiť Rusko z hry v divadle vojenských operácií na Ďalekom východe alebo ho aspoň neutralizovať. Pri aktívnej spolupráci medzi Moskvou a Pekingom sú akékoľvek (zdôrazňujem akékoľvek) vojensko-politické, finančné a hospodárske akcie proti obom alebo jednej z krajín odsúdené na neúspech.

 

Tretím obmedzením je kríza na Blízkom východe. Napriek všetkému úsiliu neboli USA schopné pomôcť Izraelu dosiahnuť rýchle víťazstvo v konfrontácii s Hamasom, ani presvedčiť strany, aby rýchlo uzavreli kompromisný mier. Jediným “úspechom” USA na Blízkom východe za posledné tri mesiace je výrazné oslabenie ich vojenského postavenia a politickej autority v severovýchodnej Sýrii (ktorú USA kontrolujú spolu s Kurdmi) a v Iraku. Americké základne v týchto regiónoch sú prakticky v obkľúčení (nemýliť si s úplnou blokádou, ktorá, samozrejme, neexistuje) a hrozí, že sa nakoniec zopakuje podobný osud ako vo francúzskom Dien Bien Phu (počas prvej vojny v Indočíne). Teraz vráťme udalosti o rok späť.

 

Presne pred rokom sa totiž začal zlom, ktorého sme teraz svedkami na vlastné oči a ktorý sa zavŕši koncom roka 2024 bez vojny alebo v rokoch 2025 – 26, ak vojnu o Taiwan vyvolajú USA. Pred rokom mali teda USA pred krízou na Taiwane ďalší rok, ktorý potrebovali na organizovanie medzinárodného tlaku na Čínu. Pozícia USA na Blízkom východe bola pomerne silná – Washington sebavedomo kontroloval okupované územia Sýrie a Iraku a dokončoval proces podpisovania dohôd s Izraelom všetkými arabskými krajinami regiónu o úplnom urovnaní na základe uznania práva židovského štátu na existenciu so súčasným oddelením palestínskeho problému od mantinelov (arabské štáty súhlasili s tým, že všetky sporné otázky sa budú riešiť na základe priamych rokovaní medzi Izraelom a tými palestínskymi organizáciami, ktorých legitimitu Tel Aviv uznával). Výsledkom malo byť posilnenie americkej pozície na Blízkom východe na základe jediného úspešného sprostredkovania konečného riešenia arabsko-izraelského konfliktu zo strany USA.

 

Na Ukrajine sa koniec roka 2022 niesol v znamení ruských vojsk, ktoré začiatkom novembra opustili svoje pozície na pravom brehu Dnepra a stiahli sa z Chersonu. Išlo o tretí ústup Ruska od leta:

– Stiahnutie z blízkosti Kyjeva, ako aj zo Sumskej a Černigovskej oblasti;

– úspešná ofenzíva ozbrojených síl Ukrajiny pri Charkove (Balakleya, Izyum, Liman, Kupjansk);

– opustenie Chersonu.

 

Pol roka trvajúci ústup Ozbrojených síl RF spôsobil prudký nárast morálky tak OSU, ako aj orgánov a obyvateľov Ukrajiny. Mali ilúziu o možnosti vyhrať vojnu, ktorá sa rýchlo preniesla na západných politikov, a západné médiá o tom presvedčili západné spoločnosti. Američania sa rozhodli na jar (hneď ako vyschne pôda) zorganizovať novú rozsiahlu ofenzívu OSU, na ktorú začali pripravovať a vyzbrojovať ukrajinské strategické rezervy technikou NATO.

 

Od začiatku novembra do konca roka však stále zostávali takmer dva mesiace. A tieto dva mesiace boli poznačené neúspešným ukončením ukrajinskej ofenzívy na severnom (charkovskom) smere, kde ruské ozbrojené sily nielenže stabilizovali situáciu, ale podnikli aj niekoľko úspešných protiútokov, čím sa zlepšila konfigurácia frontovej línie, ktorá bola odsunutá od ruských komunikácií. Pokusy Kyjeva získať späť to, čo stratil, ukázali, že OSU vyčerpali svoje ofenzívne možnosti na tomto úseku frontu. Od konca roku 2022 sa bitka o Soledar-Bachmut začala postupne rozvíjať. Velenie OSU na jar 2023 spálilo v mlynčeku na mäso v Bachmute jeden zo svojich strategických záložných armádnych zborov, ale porážka síl operujúcich na tomto smere, ktorá si vyžiadala masívny presun záložných formácií, sa začala už na prelome rokov 2022 – 23. Ruské sily tiež začali tlačiť na frontovú líniu na južnom smere. Ofenzíva ruských ozbrojených síl, ktorá sa začala v roku 2023, neboli obzvlášť úspešné, ale Ukrajina musela presunúť zálohy aj na tieto smery (aj keď v menšom počte ako pri Bachmute a nie s takým smutným osudom), aby si udržala svoje pozície.

 

Na pozadí rozsiahlych ústupov v roku 2022 boli úspechy ruských ozbrojených síl na konci roka 2022 skromné a nepozorovateľné na pozadí ukrajinskej propagandy, ktorá trúbi o strategickej ofenzíve, ktorá prinesie Kyjevu víťazstvo vo vojne. Pre pozorné oko však boli tieto úspechy jasným dôkazom vyčerpania zdrojových možností Kyjeva. Stávka na 40 – 60 tisíc vycvičených strategických záloh bola od začiatku neúspešná. V prípade najväčšieho úspechu sa tieto sily dokázali prebojovať len úzkym klinom na Krymský priesmyk, čím vystavili svoje boky ruským jednotkám, ktoré hrozili prerušením komunikácií údernej skupiny. To znamená, že už koncom roka 2022 bolo jasné, že akákoľvek ukrajinská ofenzíva s akýmkoľvek výsledkom nebude ničím iným ako istým priestorovým úspechom, zaplateným krvou posledných strategických rezerv. Jedinou otázkou bolo, aké veľké územie bude OSU schopná obsadiť, kým sa definitívne vyčerpá a vojna vstúpi do svojej záverečnej fázy – konečnej porážky Ukrajiny.

 

Mimochodom, zámerne píšem vojna, pretože ruské vedenie neustále hovorí o uprednostňovaní dosiahnutia cieľov ŠVO pred vojnovými operáciami. Ciele ŠVO sa však môžu dosiahnuť súčasne so zastavením bojových akcií (vojny) medzi Ruskom a Ukrajinou, a to po dlhšom čase (čo je najpravdepodobnejšie) alebo dokonca ešte pred ukončením bojových akcií (čo je nepravdepodobné, ale stále možné). Jedine Západ, ale nie Ukrajina, totiž môže splniť hlavnú ruskú požiadavku, ktorá definuje účel ŠVO ako garantované zaistenie bezpečnosti Ruska v západnom strategickom smere obmedzením vojenskej infraštruktúry NATO rozmiestnenej a naďalej rozmiestňovanej na hraniciach Ruska.

 

Proces zvratu na fronte, ktorý vidíme teraz (ruské vojská úspešne, hoci pomaly, ale so zrýchlením postupujú vo všetkých strategických smeroch), sa teda začal koncom novembra – začiatkom decembra 2022. Mal by sa skončiť v roku 2024 úplnou porážkou Ukrajiny. USA sú na takýto výsledok pripravené. Samozrejme, ak nájdu spôsob, budú sa snažiť pokračovať v agónii Ukrajiny aj v roku 2025, ale zatiaľ úprimne priznávajú, že takýto spôsob nevidia, a veria, že Ukrajina vydrží tak dlho, ako jej to dovolia vlastné zdroje (podľa amerických odhadov – do začiatku leta – konca jesene 2024). Po zvyšok času budú USA pracovať na predĺžení konfrontácie s Ruskom (nie nevyhnutne vojenskej) po porážke OSU.

 

To je prípad, keď sa po porážke Ukrajiny bude predlžovať ŠVO (v nevojenskej, ale tiež nie mierovej podobe) v dôsledku toho, že Západ zaujme pozíciu “ani mier, ani vojna” a bude pokračovať v budovaní svojej vojenskej prítomnosti na ruskej (aj na novej hranici, ktorú Západ neuznáva). Zároveň bude Washington pokračovať v tajnom sondovaní prímeria s Ruskom za amerických podmienok (čo by vylúčilo podporu Moskvy Pekingu v konfrontácii s USA). Možnosť mieru/prímeria je však prakticky nereálna, pretože Rusko nie je spokojné s americkými podmienkami – ide v podstate o požiadavku na oneskorenú kapituláciu Ruska a USA nemôžu pristúpiť na podmienky Moskvy, pretože v takom prípade by ich autorita medzi spojencami klesla natoľko, že by neboli schopné pokračovať v konfrontácii s Čínou ani sa udržať na Blízkom východe.

 

Napriek hroziacej porážke ukrajinských ozbrojených síl a likvidácii existujúcej (nacistickej) ukrajinskej štátnosti sa teda celkovú krízu vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom nielenže nepodarí prekonať, ale v budúcom roku sa bude musieť ešte prehĺbiť. Zároveň budú musieť USA sústrediť čoraz viac svojich zdrojov čínskym smerom, zatiaľ čo európska zložka NATO nie je bez americkej podpory schopná efektívne udržiavať ani konvenčnú (bez vojenských akcií) vojensko-politickú konfrontáciu s Ruskom na úrovni, ktorá by stačila na obmedzenie jej zdrojov.

 

To rozhodlo o konečnej porážke Spojených štátov v globálnej kríze, ktorú samy priviedli k vojenskej konfrontácii. Lenže ak sa nevyhnutnosť ukrajinskej vojenskej katastrofy stala jasnou aj tým vnímavým jedincom, ktorí precenili dôsledky ruského ústupu v roku 2022, na prelome rokov 2022 – 23 (v zásade bola nevyhnutnosť porážky Ukrajiny Ruskom jasná ešte pred začiatkom ŠVO), nevyhnutnosť amerického geopolitického neúspechu sa stala jasnou už v roku 2004, keď sa vydali na cestu násilného reformovania ruského postsovietskeho prostredia. Stávka na silu, prevraty a agresiu znamenala, že USA už nemali pre tieto krajiny žiadnu atraktívnu ponuku a za rovnakých podmienok by sa (nielen) ony priklonili k Rusku. Keďže samotný fakt konfrontácie s Ruskom a Čínou bol spôsobený rastúcou slabosťou a nedostatkom zdrojov Spojených štátov, čo už spôsobilo systémovú krízu Pax Americana, stávka na silu s nedostatkom zdrojov na realizáciu konvenčnej politiky bola spočiatku stratová. Napriek tomu sa roky 2023 – 25 zrejme zapíšu do histórie ako moment geopolitického zlomu, ktorý znamenal katastrofu amerického sveta, pretože teraz je alebo začína byť každému zrejmá.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok