Aktuality, História,

Historik Iščenko: Hlavnou vecou pre Ukrajinu ako satanistický štát v roku 2024 bude eutanázia

---

 

– Rostislav, náš kanál popularizuje históriu. Vzdelaním ste historik, píšete články na túto tému, ale zároveň ste známy politológ. Kto ste viac – historik alebo politológ?

– Vzdelaním som historik, ale v živote som sa vyučil mnohým profesiám. Pracoval som ako diplomat, novinár, politický konzultant a politický analytik. História je uznávaná veda. História však skúma minulosť vrátane politiky minulých storočí. Z tohto hľadiska je každý historik do určitej miery politológ. Ak sa však dnes odpútame od populárnej predstavy politológa ako politického komentátora (ide o rôzne profesie), aj politológia sa snaží etablovať, poukazovať na určité objektívne zákonitosti a zákonitosti vývoja aktuálnej politiky. Osobne nevidím potrebu oddeľovať politológiu od histórie, pretože ak sa politika riadi objektívnymi zákonmi (a to je pravda len čiastočne, pretože na politiku majú veľký vplyv aj subjektívne ciele jednotlivcov a ľudských spoločenstiev), potom sa tými istými zákonmi riadi politika minulých storočí, súčasnosti aj budúcnosti. To nám umožňuje pri analýze politického procesu vo vývoji zaznamenať určité tendencie a zvážiť možnosti ich rozšírenia do budúcnosti.

 

Nerozdeľujeme matematiku na matematiku minulosti, matematiku súčasnosti a matematiku budúcnosti. Napriek tomu, že v rôznych obdobiach mali matematici rôznu zásobu poznatkov, matematika je jednotný celok, pretože jej zákony pôsobia objektívne, bez ohľadu na to, či sú nám známe. Zákony politiky fungujú rovnako. Rozdiel spočíva v tom, že politika, tak ako všetko, čo človek robí (od maľovania po vojnu), je priesečníkom vedy a umenia. Vedecká časť sú základné zákony, ktoré sa ľudstvo snaží formulovať, ale príliš často sa rozptyľuje opisom samotných procesov a hádkami o to, kto je hrdina a kto zloduch. Jej druhá časť, ako som už spomenul, je úplne závislá od subjektívnych rozhodnutí masy jednotlivcov a ľudských spoločenstiev. Vďaka tejto subjektívnej časti nie je politika deterministická (nie je osudovo predurčená).

 

Môžeme identifikovať varianty budúcnosti, môžeme vybrať tucet či dva (alebo v niektorých prípadoch dokonca zredukovať na dva či tri) najpravdepodobnejšie z tisícov, ale nemôžeme predvídať budúcnosť. A nemôžeme ani povedať, že sa bude vyvíjať podľa jedného z najpravdepodobnejších variantov. Vlastne tak, ako je umením maliara vyjadriť výtvarnými prostriedkami charakter osoby alebo pocity, ktoré vyvoláva zobrazený predmet, tak je umením historika opísať najpravdepodobnejší variant vývoja udalostí v minulosti, z ktorých väčšina je nám tiež skrytá. Väčšinou poznáme výsledky, ale málokedy poznáme proces rozhodovania a subjektívne motívy, ktoré viedli konkrétneho politika alebo politickú skupinu (stranu) pri prijímaní rozhodnutia.

 

Umením politológa (ako historika, ktorý skúma politiku súčasnosti a budúcnosti) je určiť najpravdepodobnejšie možnosti vývoja politického procesu a s tým súvisiace prínosy a riziká pre konkrétny politický subjekt bez toho, aby mal čo i len desatinu potrebných informácií, spoliehajúc sa na intuíciu vyplývajúcu z poznania minulých udalostí a ich často podvedomej extrapolácie do súčasnosti a budúcnosti. Zároveň, ak hovoríme o politológovi, je to človek, ktorý sa zaoberá abstraktnou politikou a nesnaží sa ju ovplyvňovať v záujme konkrétneho štátu alebo sociálnej skupiny. Ak sa ju politológ snaží ovplyvňovať, potom už plní úlohu politického technológa alebo politického poradcu. Preto sa domnievam, že pre skutočného politického technológa alebo politického konzultanta (a nie podvodníka-šmejda, ktorý vyťahuje rozpočty z naivnej klientely) je vo väčšine prípadov potrebné historické vzdelanie a prax v skutočnej politike (práve v politike, nie len na ministerstve alebo v parlamente, ktorý je tiež plný štatistov). Samozrejme, existujú géniovia, ktorí sa zaobídu bez významného vzdelania, výlučne vďaka vlastnému rozhľadu, ale tí sú rovnako vzácni ako veľkí velitelia bez významného (vojenského) vzdelania a skúseností s velením na rôznych úrovniach.

 

– Ako vám história pomáha pochopiť súčasný stav politiky? Alebo možno opačný proces, keď vám politológia, t. j. súčasný stav politického života, pomáha pochopiť niečo v dlhodobých historických udalostiach?

– Myslím, že odpoveď je uvedená vyššie (časť odpovede na prvú otázku). Zdôrazním ju však ešte raz, pretože je dôležitá. Neoddeľujem históriu od skutočnej politiky. (S výnimkou jej výučby na stredných školách, kde si myslím, že do dejepisu by nemali byť zahrnuté udalosti, ktoré sa stali viac ako päťdesiat rokov pred našou dobou. To znamená, že kurz dejepisu na našich školách by sa teraz musel končiť nástupom Gorbačova k moci. Perestrojka je už udalosť, ktorá má príliš veľký vplyv na súčasnú politiku, aby sa dala študovať nezaujato, abstrahujúc od dnešných skupinových záujmov).

 

Vo svojej práci vnímam dejiny ako nepretržitý proces, ako pohyb od minulosti k budúcnosti. Je ako rieka, ktorá preteká okolo vás. Je stále rovnaká a v každom okamihu iná. Nemôžete ju zachytiť v jednom okamihu, nemôžete oddeliť žiadnu jej časť. Ak chcete skúmať rieku, musíte ju skúmať celú (v minulosti, v prítomnosti, v budúcnosti, spolu s okolitou krajinou a organizmami, ktoré ju a jej brehy obývajú).

 

– Môžete mi povedať, ako spolu súvisia dejiny spoločnosti, sociálne vzťahy a náboženstvo? V jednom zo svojich článkov ste kedysi nazvali Zelenského režim satanským. Prečo takáto charakteristika? Naozaj veríte, že satan mohol preniknúť do duší týchto ľudí a zviesť ich? Alebo je to len obrazné vyjadrenie? Potom rozveďte pre našich čitateľov, čo tým myslíte?

– Už som povedal, že z môjho pohľadu sa veda a náboženstvo navzájom dopĺňajú, pretože posudzujú tie isté procesy z rôznych uhlov pohľadu. Preto sa v “temných dobách”, ktoré pokrývali územia Európy a iných regiónov planéty, spravidla náboženské spoločenstvá (kresťanské, moslimské, budhistické, pohanské) zaoberali uchovávaním a rozmnožovaním vedeckých poznatkov a skúseností. Okrem toho prakticky každý zachovaný spis (nech už reprezentuje akékoľvek náboženstvo) spravidla obsahuje časť, ktorá hovorí o pôvode konkrétneho národa a jeho kozmogonických predstavách. V skutočnosti ide o staroveký epos zapísaný v čase vzniku spisovného jazyka tohto ľudu. Z hľadiska historika je to neoceniteľná informácia, pretože, ako ukázali vykopávky Schliemanna, ktorý sa pri pátraní po starovekej Tróji a iných gréckych mestách mykénskej doby riadil výlučne pokynmi Homérovej “Illiady” a “Odysey”, staroveký epos je mimoriadne presný, oveľa presnejší ako mnohé moderné memoáre. Samozrejme, neplatí to pre všetky sväté knihy. Napríklad Korán bol napísaný pomerne neskoro a je takmer výlučne záznamom doktríny. Ale aj ten poskytuje bohatý pohľad na život a ţivot ľudí, pre ktorých a medzi ktorými bol napíSaný.

 

Okrem toho je náboženstvo najvyšším morálnym zákonom. Preto sa národy, ktoré pochádzajú z rovnakého koreňa, ako my s Poliakmi, Srbi s Chorvátmi, Židia s Arabmi, ale vyberú si rôzne náboženstvá, nakoniec veľmi rozchádzajú (dokonca sa stávajú historickými nepriateľmi). Všimnite si, že v tomto prípade som uviedol príklad len monoteistických náboženstiev abrahámovského cyklu, ktoré hlásajú uctievanie toho istého Boha a navzájom sa líšia, hoci vo veľmi podstatných, ale predsa len detailoch (napríklad Židia popierajú mesiášstvo Krista, kresťania ho uctievajú ako Mesiáša a Boha – jednu z hypostáz nerozlučnej a nedeliteľnej súpodstatnej Trojice, moslimovia ho nazývajú jedným z najväčších prorokov, ktorých Boh poslal ľudstvu pred Mohamedom. V týchto svätých knihách je mnoho nezrovnalostí, ale nie viac ako v úprimných svedectvách sto svedkov tej istej udalosti: videli udalosť rôzne, ale všetci potvrdzujú skutočnosť samotnej udalosti.

 

Väčšina najväčších vedcov všetkých čias bola nábožensky založená, pretože nevidela spôsob, ako na základe popierania Boha vytvoriť ucelenú vedeckú koncepciu. Ateistickí vedci majú tendenciu používať vo svojich modeloch erazmové náhrady Boha, hovoriť o “prírodných zákonoch”, “tajomstvách vesmíru”, nepoznateľnej “ľudskej prirodzenosti” atď. Je to ako jakobíni, ktorí zrušili Boha a okamžite zaviedli vo Francúzsku kult najvyššej bytosti. Alebo ako boľševici, ktorí náboženský kult, ktorý zrušili, nahradili kultom generálneho tajomníka. Komunistická strana Sovietskeho zväzu bojovala proti kultu osobnosti, ale ten stále ožíval. Kórejci proti nemu ani nebojovali, ale snažia sa ho (kult osobnosti) využiť “na mierové účely” a urobiť z neho základ svojej ideológie.

 

Zdá sa mi, že viera vo vyšší mravný zákon je oveľa ušľachtilejšia a dokonca pokrokovejšia ako viera v nie vždy čistého (z politického hľadiska) “otca národa” (“idea pohanov”, v terminológii ruských bylín). Súhlasím s Dostojevským, ktorý poznamenal, že “ak niet Boha, všetko je dovolené”, pretože zrušením Boha človek ruší najvyšší mravný zákon. Po jeho zrušení sa každá individuálna “morálka” – moja, tvoja, Hitlerova morálka a morálka jeho obetí, stávajú rovnako konkurenčnými modelmi. Dostávame sa do dualistického systému, v ktorom sa dobro rovná zlu a sú navzájom nerozlíšiteľné. Dobro pre jedného môže byť rovnako zlom pre druhého a neexistuje najvyšší morálny sudca, a dokonca ani spoločnosť nie je sudcom, pretože pre každú spoločnosť s jednou morálkou vždy existuje iná – s alternatívou.

 

Preto len človek, pre ktorého “niet Boha, takže všetko je dovolené”, nemôže pochopiť, čo je to satanizmus Zelenského alebo Hitlerovho režimu. Ostatným netreba vysvetľovať, že proti najvyššej božskej morálke, t. j. absolútnej, objektívnej, existujúcej nezávisle od ľudskej vôle, môže stáť len to isté absolútne zlo. Konštatovaním satanského charakteru režimu definujeme tento režim a jeho prívržencov ako absolútne zlo. Mimochodom, toto je ďalší prípad, keď sa veda a náboženstvo navzájom úplne úplne zhodujú. Náboženstvo definuje Zelenského režim ako zlo, pretože bojuje proti Bohu, t. j. proti najvyššej morálke – absolútnemu dobru. Veda nám láskavo poskytuje dôkazy o správnosti tejto definície, keď svedomito zaznamenáva počet ľudí zabitých Zelenského režimom, ako aj vyhlásenia predstaviteľov režimu, ktorí sľubujú, že budú pokračovať v ničení obyvateľov vlastnej krajiny a všetkých, na ktorých sa dostanú, kým budú mať príležitosť. Zabíjanie pre samotné zabíjanie (aj bez nádeje na víťazstvo) je absolútne zlo (jeden z jeho prejavov).

 

– Blíži sa koniec roka 2023 a vstupujeme do roka 2024. Nebojíte sa predpovedať? Čo bude podľa vás v budúcom roku pre Rusko najdôležitejšie? A čo pre Ukrajinu?

– Nebojím sa robiť predpovede. Len ich nerobím. Ako som už povedal, všímam si trendy a sledujem ich vývoj, posudzujem pravdepodobnosť rôznych variantov budúcnosti. V prípade Ruska bude budúci rok o Rusku ako súhrne záujmov všetkých jeho občanov, rôznych sociálnych skupín, spoločnosti ako celku a štátu ako samostatného organizmu. A pre Ukrajinu to bude eutanázia.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok