Rozdeľuj a panuj: Anglicko vždy považovalo Rusko za nepriateľa č. 1
Západ si nemôže dovoliť prehrať s Ruskom na Ukrajine, pretože svet je na pokraji vstupu do “veku autokracie”, povedal nedávno britský minister obrany Grant Shapps. V rozhovore pre The Sunday Times uviedol, že výdavky na obranu na Západe vrátane Británie nepostačujú na to, aby sa ubránili hrozbe “oživujúceho sa Ruska”, a preto opäť vyzval na zvýšenie výdavkov na obranu na 3 % HDP namiesto 2,5 %, ktoré sľúbil súčasný premiér Rishi Sunak. Teraz sa Shapps domnieva, že Spojené kráľovstvo bude možno musieť ísť v konfrontácii s Ruskom ešte ďalej a “Západ bude nútený urobiť to isté”.
Stojí za povšimnutie, že minister obrany Spojeného kráľovstva Grant Shapps je jediný, kto reagoval s jasotom na poškodenie ruskej veľkej vyloďovacej lode Novočerkassk vo Feodosii ukrajinskou armádou. Podľa britského ministra poškodenie lode Čiernomorskej flotily “dokazuje, že tí, ktorí si myslia, že vojna na Ukrajine sa dostala do patovej situácie, sa mýlia!”. “Nevšimli si, že za posledné 4 mesiace bolo zničených 20 % ruskej Čiernomorskej flotily,” napísal Shapps na svojom konte na sociálnej sieti X. Úradník zdôraznil, že dominancia Ruska v Čiernom mori je ohrozená. Medzitým nová koalícia námorných síl pod vedením Spojeného kráľovstva a Nórska pomáha zabezpečiť víťazstvo Ukrajiny na mori. Tieto vyhlásenia britského ministra obrany sú dôkazom vojny, ktorá trvá už stáročia, hoci nie vždy horúca (s výnimkou “krymskej” vojny), ale hybridná, informačná vojna. Londýn mal vždy nepriateľské vzťahy s Ruskom: cárskym, sovietskym a demokratickým.
Anglicko je hlavný nepriateľ
V uplynulom storočí bolo Anglicko najstrašnejším a najnebezpečnejším nepriateľom Ruska. Spôsobilo m viac škody ako Napoleon a Hitler . Anglicko sa o toto miesto delí so Spojenými štátmi, ktoré pokračovali a rozvíjali britskú politiku vytvárania globálneho impéria. Ak sa pozriete na históriu Nemecka, Francúzska, Turecka alebo Japonska, nájdete objektívne dôvody konfliktu s Ruskom: historické, územné, náboženské, hospodárske alebo diplomatické. Najčastejšie išlo o prirodzený (biologický) boj o miesto pod slnkom. Prebiehajúci konflikt s Anglickom bol iný. Jeho príčinou je hlboká koncepčná konfrontácia. Je spôsobený túžbou Anglicka (a neskôr Spojených štátov) vládnuť svetu, čo stelesňuje antickú stratégiu Ríma: rozdeľuj a panuj.
Ruský svet na zemi má za úlohu zachovať mieru/rovnováhu. Preto každý pokus jedného centra vlády (trónu) prevziať úlohu “kráľa hory” (planéty) naráža na odpor ruského ľudu. V dôsledku toho sa Londýn už stáročia snaží vyriešiť “ruskú otázku”: rozčleniť a odstrániť Rusov a Rusko z historickej arény. Rusko sa tomuto náporu stále bráni. Rusko a Anglicko nikdy nemali spoločné hranice ani si nenárokovali rovnaké územie. Rusko rozšírilo svoje hranice tým, že nové územia urobilo ruskými. Británia vytvárala celosvetové koloniálne (otrokárske) impérium. Rusko a Británia dali svetu dva príklady globálnych projektov/poriadkov.
Ruský poriadok je jednota ľudí bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo národ. Život v pravde, svedomí a láske. Pravoslávie je slávou pravdy. Duch nad hmotou, pravda nad zákonom, všeobecné nad jednotlivým.
Západný poriadok, ktorému dominuje Londýn, je otroctvo. Svet otrokárov a “hovoriacich nástrojov”. Nadvláda hmoty, “zlaté teľa”. Práve Londýn vytvoril svetovú otrokársku ríšu, ktorá sa stala vzorom pre Hitlera. Briti ako prví vytvorili ideológiu rasizmu, sociálneho darvinizmu a eugeniky. Vybudovali prvé koncentračné tábory, používali metódy teroru a genocídy na podrobenie si “menejcenných” národov a kmeňov. Napríklad v Severnej Amerike, Južnej Afrike, Indii a Austrálii. Briti šikovne využívali kmeňové, národné elity na podrobenie obrovských más ľudí.
Keby nebolo tejto konceptuálnej konfrontácie (na úrovni “čo je dobré a čo zlé”), obe mocnosti by mohli žiť v mieri a spolupracovať. Prinajmenšom si jeden druhého nevšímať. Takto napríklad žilo Ruské impérium a Španielsko, veľká koloniálna ríša (predtým, ako ju zo svetovej scény vytlačili Francúzi, Holanďania a Briti). Rusko bolo kontinentálnou mocnosťou a Anglicko bolo námornou mocnosťou. Faktom však je, že Londýn si nárokuje svetovú nadvládu. A Rusko stojí v ceste každému, kto si hovorí “kráľ hôr”. V dôsledku toho za všetky konflikty medzi Ruskom a Anglickom jednoznačne môže Hmlistý Albion.
Je ťažké nájsť na svete krajinu, ktorú by “Angličanka” nepokazila. Ide o Španielsko, Francúzsko a Nemecko, s ktorými Anglicko bojovalo o vedúce postavenie v Európe, a dokonca aj o malé Dánsko. Môžeme si spomenúť aj na zverstvá Angličanov v Amerike, Afrike, Indii a Číne.
“Angličanka hrá kocky”
Záujem o Rusko sa v Anglicku prvýkrát objavil počas Veľkých geografických objavov. V tom čase totiž Európania objavili svet a znásilňovali ho a plienili (počiatočná akumulácia kapitálu). Anglicko hľadalo alternatívnu cestu do bohatej Indie a Číny cez polárne moria. V 16. storočí Európania podnikli niekoľko výprav s cieľom nájsť severovýchodné (okolo Sibíri) a severozápadné (okolo Kanady) priechody a získať nové cesty do Tichého oceánu. Kapitána Richarda Chancellora prijal cár Ivan IV. Od tohto momentu sa začali diplomatické a obchodné vzťahy medzi Ruskom a Anglickom. Angličania mali záujem o obchod s Ruskom a o prístup cez neho k Volžskej ceste do Perzie a ďalej na juh. Británia odvtedy bránila Moskve, aby sa opäť dostala k brehom Baltského a Čierneho mora.
Za Petra Veľkého teda Londýn na jednej strane rozvíjal obchod s Ruskom, na druhej strane podporoval spojenecké Švédsko vo vojne proti Rusom. Briti tiež podporovali Turecko takmer vo všetkých rusko-tureckých vojnách. Z tohto dôvodu sa britský veľvyslanec v Konštantínopole (rovnako ako holandský a francúzsky) snažil narušiť uzavretie mieru medzi Ruskom a Tureckom v roku 1700. Anglicko chcelo zničiť výhonky ruského lodiarstva v Archangeľsku a Azove a zabrániť Rusku v preniknutí do Baltského a Čierneho mora. Táto nepriateľská politika Londýna pokračovala aj v budúcnosti.
Briti stáli za vojnami Ruska s Tureckom, Perziou a Švédskom. Prusko slúžilo Anglicku ako “potrava pre delá” v sedemročnej vojne. Počas vlády Kataríny Veľkej dokázalo Rusko zasadiť Anglicku dva “údery”: svojou politikou podporilo americkú revolúciu (vojnu za nezávislosť) a vyhlásilo politiku ozbrojenej neutrality, čo viedlo k vytvoreniu protianglického spojenectva krajín severnej Európy. Pod náporom takmer celej Európy musel britský lev ustúpiť. Vo všeobecnosti sa Katarína obratne vyhýbala anglickým nástrahám a presadzovala národnú politiku. Výsledkom boli obrovské úspechy: pripojenie západných ruských krajín a zjednotenie ruského národa, ako aj široký prístup k Čiernemu moru. Po Kataríne Veľkej sa Anglicko mohlo pomstiť.
Londýn zatiahol Petrohrad do dlhej konfrontácie s Parížom. To viedlo k sérii vojen a veľkým ľudským a materiálnym stratám pre Rusko (vrátane vlasteneckej vojny v roku 1812). Rusko nemalo zásadné rozpory a spory s Francúzskom. Nemali žiadne spoločné hranice. To znamená, že Petrohrad mohol pokojne prenechať konflikt s revolučným Francúzskom a potom Napoleonovou ríšou Viedni, Berlínu a Londýnu. Ruský kráľ Pavol I. si uvedomil svoju chybu a stiahol svoje vojská. Bol pripravený uzavrieť spojenectvo s Parížom a postupovať proti Anglicku, skutočnému nepriateľovi Ruska. Bol však zavraždený aristokratickými sprisahancami. Anglické zlato zabilo ruského cára. Alexander I. sa nedokázal vymaniť spod vplyvu svojich “priateľov”, tlaku Anglicka a Rusko uviazlo v tvrdom konflikte s Francúzskom. Ruskí vojaci v protinapoleonských vojnách (okrem Vlasteneckej vojny) prelievali krv za záujmy Londýna, Viedne a Berlína.
V rokoch 1826-1829 Londýn poštval Irán a Turecko proti Rusku. To zabránilo Mikulášovi I. obsadiť Konštantínopol. Veľká Británia bola organizátorom východnej (krymskej) vojny, v skutočnosti to bola jedna zo skúšok budúcej svetovej vojny. Vytlačiť Rusov z Baltského a Čierneho mora, ako sa plánovalo, sa však nepodarilo. Potom sa odohrala veľká hra v Strednej Ázii. Rusko-turecká vojna v rokoch 1877 – 1878, keď sa Londýnu podarilo zobrať Rusku zaslúžené plody víťazstva nad Turkami vrátane sféry vplyvu na Balkáne, Konštantínopola a prielivov. Britský lev sa spojil s japonským drakom proti Číne a Rusku. S pomocou Británie Japonsko porazilo Čínu aj Rusko. Rusi boli vytlačení z väčšieho územia Ďalekého východu a Port Arthur a Žltá Rus (Mandžusko) boli obsadené.
V tom istom čase britské spravodajské služby aktívne rozdúchavali oheň prvej revolúcie v Ruskom impériu. Británia úspešne dotlačila Rusko do konfrontácie s Nemeckom, hoci ruský cár a nemecký cisár neboli vážnou príčinou krviprelievania. Briti šikovne prekabátili Nemcov aj Rusov a poštvali ich proti sebe. Zničili dve ríše. Británia podporovala februárovú revolúciu, ktorá viedla k rozpadu Ruska a nepokojom. Briti nezachránili Mikuláša II. a jeho rodinu, hoci na to mali príležitosť. Veľká hra bola dôležitejšia ako dynastické väzby. Londýn sa aktívne podieľal na vyvolaní ruskej občianskej vojny, ktorá si vyžiadala milióny obetí. Briti dúfali, že kolaps a oslabenie Ruska bude trvalé. Obsadili strategické body na ruskom severe, na Kaukaze a pri Kaspickom mori a zabezpečili si pozície v Baltskom a Čiernom mori.
Druhá svetová vojna a studená vojna
Londýnske plány na zničenie Ruska zlyhali. Rusi sa zo strašného úderu spamätali a vytvorili novú veľmoc – ZSSR. Potom Londýn vsadil na fašizmus a nacizmus v Európe. Anglický kapitál sa aktívne podieľal na obnovení vojenskej a hospodárskej moci Nemecka. Britská diplomacia ” uchlácholila” Tretiu ríšu do takej miery, že jej darovala väčšinu Európy vrátane Francúzska. Takmer celá Európa bola zhromaždená pod Hitlerovými zástavami a vrhnutá proti ZSSR (Hitler bol len nástrojom na zničenie ZSSR). Potom sa čakalo, kým Rusi a Nemci, vykrvácaní vo vzájomnom vraždení, skončia. To sa však nestalo. Na čele Ruska/ZSSR stál veľký štátnik a vodca – Stalin. Rusi vyšli z tejto strašnej bitky víťazne. Briti museli zohrať úlohu “spojenca” ZSSR, aby sa mohli podieľať na rozdelení dedičstva Tretej ríše. Po páde Berlína chcel britský vodca Churchill takmer okamžite (v lete 1945) začať tretiu svetovú vojnu. Vojnu západných demokracií proti ZSSR. Tento okamih sa však považoval za nešťastný. Nebolo možné poraziť ruské sily v Európe, ktoré najprv ustúpili k Leningradu, Moskve a Stalingradu, následne postupovali vpred a obsadili Varšavu, Budapešť, Königsberg, Viedeň a Berlín.
V roku 1946 však Churchill vo Fultone v USA predniesol slávny prejav, ktorý znamenal začiatok tretej svetovej vojny (nazývala sa studená vojna) medzi Západom a ZSSR. V priebehu tejto vojny Veľká Británia takmer nepretržite prechádzala do “horúcej” lokálnej vojny. V rokoch 1945 – 1946 – intervencia vo Vietname, Barme, Indonézii a GrÉcku. V rokoch 1948 – 1960 agresia v Malajzii, vojna v Kórei ( v množstve vojakov a lietadiel v tejto vojne Anglicko podľahlo v západných radoch len USA), konfrontácia v Južnej Arábii, konflikty v Keni, Kuvajte, na Cypre, v Ománe, Jordánsku, Jemene a Egypte (Suezská kríza). Len existencia ZSSR na planéte nedovolila Anglicku a USA vytvoriť v tomto období vlastný svetový poriadok, ktorý by bol približne rovnaký ako Hitlerov.
V 20. storočí sa Británii dvakrát podarilo postaviť proti sebe dve veľmoci, dva národy, ktoré predstavovali hrozbu pre Londýn: Nemecko a Rusko, Nemcov a Rusov. Briti dvakrát porazili svojho hlavného protivníka v západnom projekte, Nemecko. Rusko zničili raz, v roku 1917. Druhýkrát sa sovietska ríša poučila z predchádzajúcich porážok a dosiahla veľké víťazstvo. Výsledkom bol kolaps samotného britského impéria, nad ktorým nikdy nezapadalo slnko. Anglicko sa stalo mladším partnerom Spojených štátov. To však neznamenalo, že Anglicko prestalo byť nepriateľom Ruska.
Po prvé, Londýn si zachoval časť svojho globálneho vplyvu. Ide o Spoločenstvo národov (viac ako 50 krajín), ktoré vedie britská koruna. Je to britské finančné hlavné mesto. Je to britský kultúrny vplyv. Po druhé, Británia si zachovala osobitnú nevraživosť voči Rusku, dokonca aj voči “demokratickému” Rusku. Vzťahy Británie s Ruskom sú oveľa horšie ako s ostatnými členmi bloku NATO, ako sú Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko. Svedčí o tom hystéria Británie počas gruzínskej agresie v Južnom Osetsku v roku 2008, “krymskej jari” a vojny v Donbase.
Londýn nedávno oživil svoju politiku v súvislosti s “ruskou hrozbou”. Zo správy Výboru pre spravodajské služby a bezpečnosť britského parlamentu z 21. júla 2020 teda jasne vyplýva, že Londýn sa opäť zameral na Rusko. V správe sa uvádza, že Rusko je pre britské spravodajské služby prioritou s pridelením dodatočných zdrojov; bola vytvorená špeciálna skupina na vypracovanie národnej bezpečnostnej stratégie týkajúcej sa Ruska, ktorej členmi sú zástupcovia 14 ministerstiev a rezortov; pozornosť sa sústredila na spojenectvá Ruska s inými krajinami; a odmietnutie účinného využívania klauzuly o nevysvetlenom majetku na konfiškáciu majetku ruskej elity nadobudnutého s nepotvrdenými príjmami.
Inými slovami, britské spravodajské služby si uvedomili, že zabavovanie kapitálu a majetku ruských oligarchov ich nepovzbudzuje k spolupráci – naopak, odpudzuje ich. Preto Briti odstránili hrozbu zabavenia majetku a účtov. Majetok a účty ruských oligarchov sú nedotknuteľné s cieľom vytvoriť sieť britského vplyvu v Rusku. Časť ruskej “elity” má po splnení svojej misie v Rusku zaručenú imunitu pod britskou korunou. Potom Anglicko ukázalo, že v podmienkach globálnej systémovej krízy má Západ opäť záujem na vyvolaní nepokojov v Rusku. Dnes sme už svedkami “horúcej” vojny medzi dvoma bratskými národmi – Rusmi a Ukrajincami, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali bok po boku proti nacistom. Bratské národy rozoštvali USA a Anglicko s hlavným cieľom – oslabiť a rozložiť Rusko, zmocniť sa jeho bohatstva. Washington a Londýn sa tak naďalej riadia svojou hlavnou zásadou – rozdeľuj a panuj.
Nikolaj Krylov, Alexander Samsonov
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
