Chaos revolúcie: Na čo sa pripravoval štátny prevrat v Srbsku a či budú tieto pokusy úspešné
Politický analytik Dmitrij Rodionov hovorí o tom, čo znamená neúspešný pokus o prevrat v Srbsku, kto nie je spokojný s prezidentom Vučičom a čo bude nasledovať.
Minulú nedeľu hlavné mesto Srbska opäť zasiahli nepokoje a v krajine sa hovorí o “Majdane”. Protesty v Srbsku sa začali bezprostredne po voľbách do Národného zhromaždenia (parlamentu), v ktorých so ziskom 46,7 % hlasov zvíťazila vládna koalícia ” Alexander Vučič – Srbsko sa nesmie zastaviť”. Na druhom mieste sa umiestnila prozápadná opozičná koalícia “Srbsko proti násiliu” s 23,69 percenta hlasov. Hoci tento výsledok koalície, ktorá vznikla len pred necelými dvoma mesiacmi, možno považovať za veľmi slušný, predstavitelia opozície s výsledkami volieb nesúhlasili a obvinili orgány z falšovania.
Ako prebiehali prípravy na “Majdan” v Srbsku?
Bezprostredne po oznámení výsledkov sčítania hlasov prišli k budove parlamentu tisíce stúpencov opozície a zablokovali dopravu. Dav sa niekoľkokrát pokúsil preraziť bariéru pri vstupe do budovy a zaútočil na pracovníkov volebnej komisie, ale do večera sa väčšinou rozišli domov. Opoziční lídri medzitým vošli do volebnej komisie, aby odovzdali svoje sťažnosti a požiadavky na anulovanie výsledkov volieb, a dokonca sa pokúsili na protest držať hladovku. Opozícia zrejme celý týždeň zhromažďovala sily a na víkend pripravovala nové rozsiahle akcie. Minulú nedeľu v Belehrade stúpenci opozície obsadili schody pred budovou mestskej správy, zablokovali okolité ulice, rozbíjali okná a priemyselné kamery, hádzali kusy dlažby na dvere a okná budovy v snahe dostať sa dovnútra. To vyústilo do zrážok s políciou a použitia slzotvorného plynu. Polícia dav rýchlo a rázne rozohnala, vyčistila námestie a vytvorila kordón pred administratívou hlavného mesta.
Podľa srbskej premiérky Any Brnabičovej bolo zadržaných viac ako 30 protestujúcich a viac ako 30 policajtov bolo zranených, z toho jeden vážne. Zatiaľ čo nepokoje pokračovali, srbský prezident Alexander Vučič zvolal mimoriadne zasadnutie Rady národnej bezpečnosti a predniesol prejav k národu, v ktorom vyzval občanov, aby sa neobávali, a ubezpečil, že sa nekoná žiadna revolúcia. “Protesty opozície sú pokusom zbaviť Srbsko jeho samostatnosti a suverenity, ale my budeme krajinu brániť,” povedal a zdôraznil, že napriek všetkým pokusom Západu nedôjde v Srbsku k násilnej zmene moci. Podobné hodnotenie udalostí v Belehrade odznelo aj v Moskve.
Podľa hovorkyne ruského ministerstva zahraničných vecí Marie Zacharovovej za nepokojmi v Srbsku stojí kolektívny Západ. “Sú tu zjavné pokusy kolektívneho Západu ovplyvniť situáciu v krajine pomocou techník ‘majdanských prevratov’,” povedala a poznamenala, že jedinou možnou reakciou na situáciu je prísne dodržiavanie ústavy a rešpektovanie voľby srbského ľudu, ktorý hlasoval za národné záujmy.
Nuž, skutočne existujú klasické technológie “farebných revolúcií” alebo “majdanov”, ktoré najčastejšie využívajú nespokojnosť ľudí s výsledkami údajne nespravodlivých volieb ako zámienku na masové protesty a následne pogromy vedúce k paralyzovaniu moci a jej zvrhnutiu. Tak sa to stalo v Gruzínsku v roku 2003, na Ukrajine o rok neskôr a v samotnom Srbsku v roku 2000.
Čo bude nasledovať?
Musíme si uvedomiť, že protesty budú pokračovať. Opozícia sa bude snažiť akumulovať sily. Možno obsadia nejaké námestie, zorganizujú tam časovo neobmedzenú akciu, postavia stany. Vo všeobecnosti sa bude snažiť zmocniť sa moci silou, vyčerpať mocenské štruktúry. Zasiať v spoločnostititii pochybnosti o účinnosti štátu. Podarí sa to? Závisí to od ochoty strán ísť až do konca.
Ukrajina a Bielorusko sú príkladom dvoch protichodných variantov vývoja udalostí. Treba poznamenať, že proti takýmto veciam neexistuje stopercentná ochrana, “farebné revolúcie”, ktorých organizátori šikovne využívajú vnútorné rozpory, sa môžu vyskytnúť aj v celkom prosperujúcich krajinách – spomeňme si na Líbyu. A tam, kde existuje určité rozdelenie spoločnosti a opozícia má značnú podporu, je ešte ľahšie ju uskutočniť.
Kde sa to všetko začalo
Opozičná koalícia Srbsko proti násiliu vznikla až v októbri tohto roku, ale predpoklady na jej vytvorenie sa začali už o niečo skôr. V máji došlo k dvom masovým streľbám: na základnej škole v Belehrade a v dedinách pri Mladenovci a Smedereve, ktoré viedli k masovým protestom pod rovnakým názvom – “Srbsko proti násiliu”, ktoré však spočiatku neboli pozicionované ako politické. Pomerne rýchlo sa však táto téma použila ako os, okolo ktorej sa nespokojní združovali pod politickými heslami: proti násiliu, proti korupcii, proti všetkému zlému, čo bolo podľa opozície prejavom konania orgánov. Tu si môžeme pripomenúť príbeh znásilnenia a pokusu o vraždu vo Vradijivke v Mykolajivskej oblasti na Ukrajine v roku 2013, ktorý viedol k masovým protestom, ktoré sa napriek tomu, že úrady incident odsúdili a páchatelia boli potrestaní, stali de facto prológom “Majdanu” len o tri mesiace neskôr. Podobne je to aj v Srbsku.
“Zrazu” vzniká silné hnutie “proti všetkému zlému”, ktoré nemenej “nečakane” vedú lídri politickej opozície, čím sa rýchlo mení na opozičný politický blok idúci do volieb, ktorý na vlne protestných nálad získava impozantný počet hlasov, ale nie dostatočný na víťazstvo. Nové sily však stačia na to, aby do ulíc vyšli davy ľudí, ktorí sú presvedčení, že voľby boli nespravodlivé. Všetko sa odohráva podľa vzoru “farebných revolúcií”. Stali sa už mnohokrát predtým.
Prečo sa Vučič nepáčil Západu?
Natíska sa jedna otázka: prečo? Prečo by mal Západ zvrhnúť srbského prezidenta Alexandra Vučiča, ktorý sa zdá byť plne integrovaný do západného projektu, ktorý sebavedomo vedie krajinu do EÚ (čo automaticky znamená vzdialenie sa od Ruska), ktorý je pripravený na kompromis s kosovskými orgánmi, ktorý od prvého dňa odsúdil NKÚ a naďalej podporuje “územnú celistvosť” Ukrajiny? Vučiča by sme mohli pokojne nazvať umiernene neutrálnym politikom, ktorý by mohol budovať komunikáciu medzi Moskvou a kolektívnym Západom. Prečo ho zvrhnúť? A prečo bolo potrebné zvrhnúť Janukovyča, ktorý tiež doviedol svoju krajinu do Európy, maximálne ju ukrajinizoval, potlačil ruské protestné hnutie a na politickú scénu priviedol nacistov, ktorí boli predtým marginalizovaní? Ktorý by navyše o rok neskôr nevyhnutne prehral voľby?
Jednoducho neviedol svoj národ do Európy dostatočne rýchlo a radikálne a v poslednej chvíli sa pokúsil z tohto kurzu vyskočiť a neprerušil vzťahy s Moskvou. Treba si uvedomiť, že Západ nepotrebuje neutrálne krajiny schopné budovať komunikáciu medzi ním a Ruskom, potrebuje, aby tieto krajiny boli protiruské. USA potrebovali okázalo zvrhnúť legitímne zvoleného prezidenta, čo najtvrdšie a najhrubšie odtrhnúť Ukrajinu od Ruska, vyniesť k moci najzarytejších rusofóbov a vynútiť si vytvorenie protiruského predmostia. Vučič sa očividne lenivo integruje do západného projektu, neponáhľa sa so zavedením protiruských sankcií a neponáhľa sa ani s tým, aby sa Srbsko stalo baštou rusofóbie. Okrem toho prejavuje neústupnosť v otázke Kosova – je pripravený rokovať, je pripravený na kompromis, ale nie je pripravený uznať nezávislosť samozvanej republiky.
Čo chce Západ od Srbska
Západ očakáva okamžité a bezpodmienečné uznanie Kosova, ktoré by odstránilo všetky otázky o štatúte tohto “štátu” a umožnilo zvyšku sveta uznať ho, čo sa zatiaľ nestalo. Zrieknutie sa proruskej orientácie, pripojenie sa k sankciám voči Moskve a pomoc Ukrajine vrátane zbraní. A za to by sa Belehrad mohol stať súčasťou európskej rodiny a kolektívneho Západu po vzore ostatných krajín bývalej Juhoslávie, ktoré už sú členmi EÚ a NATO. Šedým miestom zostáva Republika srbská v Bosne a Hercegovine, ale ak sa Srbsko stane úplne prozápadným, jeho dni ako samostatnej jednotky sú spočítané. A to je všetko, proces integrácie Balkánu do kolektívneho Západu možno považovať za ukončený a Rusko definitívne stratí svojho posledného skutočného spojenca (spojenca, nie spoločníka na cestách ako Orbánovo Maďarsko alebo Ficovo Slovensko) v Európe. Jeden problém: ak Vučič urobí všetko, čo sa od neho žiada, okamžite stratí podporu všetkých svojich priaznivcov a príde o moc. Na Západe sa však v súvislosti s týmto problémom uvažuje rovnako ako na Ukrajine pred desiatimi rokmi, keď Janukovyčovi v jasnom znení povedali: ak nepodpíšete euroústavu, podpíšu ju iní. V Srbsku sa Vučičovi jednoznačne hovorí: ak neuznáte Kosovo, ak neprerušíte vzťahy s Moskvou, urobia to iní a my ich na vlne protestov vynesieme k moci. Ťažko povedať, či sú súčasné udalosti “nácvikom Majdanu” alebo už “Majdanom”. Možno je to varovanie, demonštrácia schopností. Možno je to už posledné varovanie.
Sedenie na dvoch stoličkách má vždy jeden koniec
V tejto situácii srbskému lídrovi určite nie je čo závidieť: na jednej strane je pod bezprecedentným tlakom, už otvorene ohrozeným Západom, a na druhej strane záujmy voličov, od ktorých závisí jeho moc. Víťazstvo prozápadných síl alebo Vučičov súhlas s podmienkami Západu by znamenalo nevyhnutnú revolúciu a možno aj občiansku vojnu, v dôsledku ktorej by Srbsko mohlo úplne stratiť svoju štátnosť. Presne to sa stalo Ukrajine. Janukovyč mal viac možností – mohol požiadať Rusko, aby mu prišlo na pomoc. Vučič nemôže – Rusko je príliš ďaleko a je úplne pohltené situáciou v zóne SVO.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
