Vatikánske spravodajské služby
Keď hovoríme o Vatikáne, vždy predpokladáme tisícročnú alebo dokonca mnohotisícročnú históriu jeho existencie. V skutočnosti sa tento štát objavil až v roku 1929. V roku 756 bola dekrétom franského kráľa Pepina Krátkeho vytvorená pápežská provincia. Časom sa Vatikán stal významným feudálnym štátom; ani nie tak Vatikán ako Katolícka cirkev: stala sa plnohodnotným účastníkom všetkých geostrategických hier a pápeži sa stali jednými z najväčších geopolitických hráčov v dejinách.
Stačí povedať, že vo Vatikáne boli zorganizované najmenej tri invázie, v dôsledku ktorých mohlo Rusko stratiť svoju suverenitu (Livónska výprava, Mamaiova výprava, poľská intervencia). Pokiaľ ide o trofeje, vatikánske pokladnice sú najväčšou svetovou zásobárňou kultúrnych a starožitných pokladov. Vzniknutý pápežský štát pokrýval väčšinu Apeninského polostrova a až do reformácie prakticky celej Európe vládli pápeži z Ríma. Lenže prišla reformácia a potom Veľká francúzska revolúcia, ktorá zničila hlavnú baštu katolíckej cirkvi vo Francúzsku. Dokončenie zjednotenia Talianska v roku 1870 viedlo k definitívnej likvidácii pápežského štátu. Pápež Pius IX. tvrdohlavo odmietal prijať stratu svetskej moci. Vyhlásil sa za “morálneho väzňa”, “vatikánskeho väzňa”, ktorý neopustí Vatikán, odsúdil zákon talianskej vlády “O garancii výsad pápeža a Svätej stolice a o vzťahoch medzi štátom a cirkvou”, zakázal katolíkom zúčastňovať sa na parlamentných voľbách (formula “non expedit”) a v podstate ich vyzval na bojkot zjednoteného talianskeho štátu. Veľmi ťažkú situáciu pontifikovi pomohli vyriešiť fašisti.
V roku 1929 Mussolini uzavrel tzv. vatikánske dohody. Vznikol Vatikán v jeho súčasnej podobe. Mussolini prehral voľby, ale nepoľavil, jednoducho trval na svojom víťazstve a potreboval legitimizáciu. V katolíckej krajine ju mohol najlepšie poskytnúť práve pápež. Na stretnutí Mussoliniho s kardinálom Pietrom Gasparim vo Vatikáne Duce sľubuje očistiť Taliansko od komunistov a slobodomurárov, sprísniť sankcie voči tým, ktorí urážajú náboženstvo, inštalovať obrazy ukrižovaného Krista v školách a súdnych inštitúciách, zaviesť povinnú náboženskú výchovu vo vzdelávacích inštitúciách a obnoviť postavenie vojenských kňazov v armáde. Nakoniec boli podpísané tzv. lateránske dohody – tri dokumenty.
-Prvým bola zmluva, na základe ktorej Taliansko uznalo 100 hektárov rímskeho územia (vlastný Vatikán) za suverénny štát. Svätá stolica sa o takéto riešenie “rímskej otázky” usilovala od roku 1871…
-Druhým dokumentom bola dohoda, na základe ktorej Taliansko zaplatilo Svätej stolici finančné odškodnenie za obdobie od roku 1871.
-Tretím dokumentom bol konkordát upravujúci postavenie katolíckej cirkvi v Taliansku. V tom období sa tiež začalo s financovaním Vatikánu. Faktom je, že Mussolini odčerpal gigantické sumy peňazí, 1 mld. 750 miliónov lír (koncom 20. rokov to bola obrovská suma peňazí).
Vatikán nemá žiadnu vojenskú silu (niekoľko stoviek švajčiarskych gardistov sa nepočíta), nemá atómovú bombu a chýba mu tzv. jadrová suverenita, nemá miesto v Bezpečnostnej rade OSN. Ale vplyv vo svete, ktorý má tento trpasličí enklávový štát, je jedinečný. Vatikán je sotva jediným štátom, ktorý popiera, že má vlastnú spravodajskú službu. Všetci vysokopostavení katolíci vrátane pápeža popierajú čo i len najmenšie podozrenie zo špionáže a prepojenia Svätej stolice so zahraničnými spravodajskými službami. Už niekoľko storočí sa však v tej či onej krajine objavujú stopy po tajných operáciách Vatikánu. Z času na čas úrady v rôznych krajinách vypovedali katolíckych kňazov za špionáž.
Po vojne sa Európou prehnala vlna zatýkania vysokopostavených katolíkov: v roku 1948 bol v Maďarsku za spravodajskú činnosť zatknutý kardinál Mindszenty, v roku 1951 v Rumunsku biskup Schubert a v roku 1952 bol v Bulharsku biskup Bossilkov dokonca odsúdený na trest smrti. Človek si však nikdy nemôže byť istý, prečo presne Vatikán posiela svoje spravodajské služby do konkrétnej krajiny. Napokon, na rozdiel od iných štátov, ktorých vlády sú nútené pravidelne verejne informovať o svojich aktivitách, si Svätá stolica môže dovoliť strategicky uvažovať.
Celá dvetisícročná skúsenosť s existenciou Vatikánu svedčí o tom, že v ňom pracujú trpezliví ľudia, ktorí sú schopní robiť plány na celé stáročia. V histórii spravodajských služieb sa prakticky nikomu nepodarilo preniknúť do Vatikánu. Je však známy jeden jediný zdokumentovaný prípad. Ide o sovietskeho špióna Jozefa Romualdoviča Griguleviča. V októbri 1951 bol Grigulevič, pracujúci pod menom Theodore Castro, vymenovaný za mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Kostarickej republiky v Taliansku a potom vo Vatikáne a Juhoslávii. To bolo samo osebe prekvapujúce: ani pred ním, ani po ňom sa v dejinách spravodajských služieb sveta nevyskytol prípad, aby na čele veľvyslanectva stál cudzinec. Nie vlastnej krajiny, ale cudzej! A nie v jednej krajine, ale v troch!
Taliansko bolo centrom americkej spravodajskej služby, bolo jej hlavným pôsobiskom. Sovietski spravodajskí agenti neboli vždy schopní preniknúť do tohto amerického prostredia. Čo sa týka Vatikánu – jediný, kto doň prenikol, bol Grigulevič. ZSSR nemal o Vatikáne prakticky žiadne informácie, ktoré by boli predmetom vysokého operačného záujmu. Všetky zahraničnopolitické informácie sa hlásili priamo Stalinovi. Pred Grigulevičom sa otvorili nevídané možnosti. Začal sa stretávať s prezidentmi Talianska a Juhoslávie, s premiérmi a ministrami týchto krajín, 13-krát ho prijal pápež a “potmehúdsky” získaval informácie zaujímavé pre Sovietsky zväz. Je tu MI6, legendárna a v súčasnosti asi najlepšia britská tajná služba na svete, je tu CIA, sú tu ruské tajné služby, ale tie slúžia záujmom štátu, konkrétneho veľkého impéria.
A vatikánske tajné služby slúžia záujmom nejakej veľkej, všemocnej korporácie, ktorá sa nachádza na všetkých kontinentoch. Vatikánskym spravodajským službám vlastne slúži celá hierarchia katolíckej cirkvi. Viac ako päťdesiat “diplomatických” zástupcov pápeža a tisícpäťsto arcibiskupov a biskupov, ktorí vedú katolícky klérus v rôznych častiach sveta, systematicky zbiera rôzne informácie od desaťtisícov podriadených nižších cirkevných úradníkov a posiela ich do Vatikánu. Na získavaní spravodajských informácií sa podieľajú početné mníšske rády vytvorené Vatikánom. Napokon Vatikán na tento účel využíva množstvo rôznych katolíckych organizácií zjednotených Asociáciou katolíckej akcie, ako aj politické strany katolíkov. Tie v prvom rade pôsobia prostredníctvom svojich ovečiek, prostredníctvom systému mníšskych rádov. Najznámejšími sú jezuiti, ale sú tu aj dominikáni, Ana Domini a svetské rády ako Opus Dei: ľudia bez sutany, bez kríža, ktorí nie sú povinní dodržiavať pôst atď.
Všetky tieto spravodajské služby pracujú výlučne pre seba: nikomu sa nikdy nepodarilo využiť vatikánske spravodajské služby na svoje vlastné účely. Naopak, oni sami vždy využívajú všetkých. Dokonca aj pápež Pius XII, ktorého nazývali atlantickým pápežom, dokázal využívať spravodajské služby krajín NATO výlučne na účely Svätej stolice. Najdôležitejšími organizačnými centrami vatikánskej spravodajskej služby sú rezidencie pápežských diplomatov – nunciov (veľvyslancov), internunciov (vyslancov) a apoštolských legátov (cirkevných zástupcov pápeža). Celý tok zozbieraných informácií smeruje do špeciálneho oddelenia Vatikánu – “Kongregácie Svätého ofícia”, ktorá bola zriadená v roku 1542 a nahradila “Veľkú rímsku inkvizíciu”. Obrovský aparát úradníkov denne kontroluje a kategorizuje prichádzajúce informácie.
Thomas Morgan, autor knihy o Vatikáne s výstižným názvom ” Listening Post”, píše: “Dňom i nocou prúdia do Svätej stolice správy, dobré i zlé, z najvzdialenejších kútov sveta….”. Nemali by sme však zabúdať, že Vatikán nemožno nazvať nezávislým štátom. Katolícka cirkev je silne závislá od mnohých krajín, najmä tých, kde je väčšina obyvateľstva katolíckeho vierovyznania. Azda najviac stúpencov tejto viery žije v Amerike. A práve z Ameriky Svätá stolica získava svoje hlavné príjmy. Peniaze sú moc, je to možnosť kúpiť si toho či onoho politika, tlač, špeciálne služby. A Vatikán má týchto peňazí absolútne nespočetné množstvo. Kolosálne finančné prostriedky umožnili Vatikánu s pomocou jeho tajných služieb vykonávať aktívnu podvratnú činnosť v krajinách socializmu: v Československu, Maďarsku a Poľsku.
V rokoch 1950 a 1951 sa tak v Československu konali procesy s niekoľkými skupinami odhalených tajných agentov Vatikánu, obvinených z podvratnej činnosti proti republike. Na lavici obžalovaných sedeli muži v čiernych, hnedých a bielych súknach. Dokázalo sa, že mnohé katolícke kláštory a kostoly v Československu ukrývali zbrane a slúžili ako útočisko zahraničných špiónov a teroristov. Katolícky kostol v meste Znojmo sa tak zmenil na stredisko pre transfer zradcov československého ľudu do zahraničia, ktorí boli potom po príslušnom výcviku posielaní späť do Československa na špionážno-sabotážnu prácu. Opát premonštrátskeho kláštora Mahalka uchovával zbrane a muníciu v odľahlých kútoch kláštora a v mechoch organu a na iných miestach ukryl asi milión československých korún, americké doláre, talianske líry, zlaté a strieborné predmety. Mahalka si svoju pištoľ uschovával v spovednici. Silvester Brajn, dominikánsky duchovný a učiteľ v katolíckom seminári v Olomouci, rozširoval protištátne letáky a využíval katedru v seminári na zasievanie nespokojnosti a podnecovanie veriacich k protiľudovým demonštráciám. V roku 1952 poľské orgány štátnej bezpečnosti odhalili v Krakove veľkú špionážnu organizáciu, ktorú založil Vatikán a poľská reakcia. Na čele špiónov v sutanách stál kňaz Józef Lelito.
Príkladov takýchto aktivít je nespočetne veľa. Otázku prípravy tajných agentov na vyslanie do Sovietskeho zväzu a organizovania práce údajne “na štúdium Ruska” nastolil Vatikán začiatkom 20. rokov. Pápež 12. novembra 1923 vo svojom posolstve poukázal na potrebu “založiť a inšpirovať Východný katolícky inštitút” za účelom štúdia Východu a prípravy katolíckych “kazateľov” pre ZSSR. V roku 1930 bola otvorená “Ruská katolícka vysoká škola pomenovaná po svätej Terézii”. V roku 1949 bol v meste Ľvov zavraždený spisovateľ Jaroslav Alexandrovič Galan. Galan, rodák z Galície, písal po oslobodení západnej Ukrajiny štvavé pamflety, ostré satiry a dehonestujúce články proti pápežovi a Vatikánu. Pápež Pius XII. 13. júla 1949 Galana exkomunikoval. V reakcii na to Galan napísal pamflet s názvom Ja a pápež. Dňa 24. októbra 1949 vo Ľvove prišli do bytu spisovateľa, poslanca Najvyššej rady ZSSR Jaroslava Galana, dvaja “študenti” so žiadosťou, aby im pomohol prestúpiť na inú univerzitu. Galan sedel za svojím písacím stolom. Počas rozhovoru jeden zo študentov náhle udrel spisovateľa sekerou po hlave. Na súde sa ukázalo, že pod rúškom študentov sa ku Galanovi infiltrovali ukrajinskí nacionalisti Stachur a Lukaševič – syn kňaza Denisa Lukaševiča. Na otázku prokurátora:
“Kto vás riadil?” odpovedal: “Najvyšší predstavitelia cirkvi. Vatikán. Galan musel byť zabitý, pretože bol proti Vatikánu.”
Trochu histórie: Rímski pápeži v stredoveku snívali o podrobení si pravoslávnej cirkvi západnej Ukrajiny a Bieloruska. Vtedy bola uzavretá takzvaná Brestská únia. Táto nová cirkev bola zjednotením časti pravoslávnej cirkvi s katolíckou cirkvou pod autoritou rímskeho pápeža. Potom došlo k rozkolu v Pravoslávnej cirkvi západnej Ukrajiny. Pravoslávna a uniatská cirkev tam existujú dodnes a bojujú medzi sebou o nadvládu na západnej Ukrajine.
Od rozpadu Sovietskeho zväzu sú vzťahy Ruska s Vatikánom naďalej neisté. Dialóg medzi Moskvou a Vatikánom narušila “ukrajinská otázka”, teda situácia na západnej Ukrajine, kde stále pretrváva napätie medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi. Deväťdesiate roky boli zložitým obdobím, keď grékokatolíci obsadili viac ako päťsto kostolov a pravoslávni veriaci boli vyhnaní.
Príbeh okolo pokusu o atentát na pápeža Jána Pavla II., ktorého postrelil turecký terorista Mehmet Ali Agca, mal nečakané tragické pokračovanie. Týka sa Emanuely Orlandiovej, 15-ročnej dcéry zamestnanca Vatikánu, ktorá 22. júna 1983 zmizla bez stopy. Dva týždne po únose sa vo Vatikáne ozval anonymný telefonát: hlas s výrazným americkým prízvukom povedal, že Emanuela Orlandiová bude prepustená len vtedy, ak bude prepustený Ali Agca. “Američan” volal ešte 15-krát a vytrvalo ponúkal dohodu, ale Agca zostal za mrežami. Skúmanie hlasu neznámeho odhalilo, že volajúci bol Anglosas, ktorý ovládal latinčinu lepšie ako taliančinu, muž vzdelaný a zasvätený do cirkevných záležitostí. Vatikán však pri vyšetrovaní nespolupracoval a pátranie po nezvestnom dievčati sa rýchlo dostalo do slepej uličky. V roku 1987 bol prípad odložený. A teraz, presne dvadsaťpäť rokov po Orlandiovej zmiznutí, sa vyšetrovanie obnovilo, a to s dynamikou ostrého detektívneho príbehu. Polícia má nového svedka – Sabrinu Minardiovú, bývalú priateľku zosnulého vodcu rímskej mafiánskej skupiny “Malliana” Enrica De Pedisa. Podľa nej únos Orlandiovej zorganizoval práve De Pedis. Objednávateľom bol arcibiskup Paul Casimir Marcinkus, hlavný “pokladník” Vatikánu a jeden z najvplyvnejších predstaviteľov USA pri Svätej stolici v jej histórii, ktorý zomrel vo Washingtone v roku 1986. Svedok potvrdil verziu, že mafiánske peniaze sa prali cez vatikánsku pokladnicu – “Inštitút pre náboženské záležitosti”, ktorý viedol Marcinkus.
Táto inštitúcia, ktorú nekontroloval nikto iný ako pápež a jeho verný “bankár”, bola (a stále je) v skutočnosti jednou z najväčších offshore bánk na svete. Podľa svedka De Pedis niekoľkokrát niesol veľkú cestovnú tašku plnú peňazí, ktoré mal odovzdať “mužom v sutanách”. V roku 1982 však talianska banka Ambrosiano, hlavný finančný partner Inštitútu pre náboženské záležitosti, skrachovala. Mafia prala peniaze prostredníctvom tejto banky. Požadovali od komplica náhradu za chýbajúcich asi 450 miliónov dolárov. Existuje verzia, že Marcinkus vypracoval operáciu s únosom 15-ročnej Orlandiovej, aby jej tieto milióny zarobila. Schéma mala fungovať nasledovne. Marcinkus nadviazal kontakt s predstaviteľmi radikálnych islamistických kruhov a sľúbil im, že výmenou za veľké sumy peňazí uľahčí prepustenie atentátnika Aliho Agcu. Zároveň anonymne volal do Vatikánu a ponúkol výmenu Emanuely Orlandiovej za Agcu. Nakoniec by všetko fungovalo podľa elegantného vzoru: Agca by bol prepustený, dievča oslobodené a Marcinkus by odovzdal mafii milióny získané od islamistov… Teroristu sa však nepodarilo prepustiť z väzenia a mŕtvola dievčaťa sa dodnes nenašla.
Britský vatikanista Philip Willan je presvedčený, že hlavný vatikánsky pokladník skutočne pral mafiánske peniaze:
“Vatikán v úzkej spolupráci s mafiou a slobodomurárskou lóžou PI-2 sponzoroval mnohé špinavé obchody banky Ambrosiano: obchod so zbraňami a drogami, finančnú podporu proamerických režimov v Latinskej Amerike a protisovietskych síl vo východnej Európe, najmä poľského hnutia Solidarita.” A keď banka skrachovala, mafia arcibiskupovi skutočne ” vystavila účet”.
Vo Vatikáne je utajované všetko, čo nie je sväté (spomeňme si aspoň na nedávne senzačné príbehy o pedofiloch v sutanách!) Túto axiómu sa rýchlo naučí každý, kto sa rozhodne bádať, nieto ešte skúmať aktivity tohto maličkého, ale jedného z najvplyvnejších štátov sveta. Archívy sú vo všeobecnosti zvláštnou konverzáciou. Na príkaz pápeža Pavla V. bolo na vatikánskych archívoch napísané, že každý, kto sem vstúpi bez požehnania Svätého Otca, bude exkomunikovaný. Ale aj tak sa môžeme len domnievať, aké informácie sú tam uložené. A ak sa dostanú von, budeme písať celé dejiny ľudstva, prinajmenšom za posledných dvetisíc rokov, úplne novým spôsobom.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
