Aktuality, Bezpečnosť,

USA potrebujú silnú Európu schopnú postaviť sa Rusku, no zisťujú, že všetko už dávno zjedli

---

 

Prvá a najmä druhá púnska vojna sú živým príkladom toho, ako silnejšia ekonomika námornej mocnosti, podporovaná v druhej púnskej vojne početnými silnými spojencami, prehrala s taktickou prípravou Rimanov a ich menšou citlivosťou na straty a náklady. Kampane Wehrmachtu vo Francúzsku v roku 1940 a v lete 1941 a 1942 v ZSSR (ktoré však Nemcom nepomohli k tomu, aby neprehrali druhú svetovú vojnu) boli takticky vyhrané proti strategicky silnejšej strane. Vo všeobecnosti, napriek tomu, že teória popiera možnosť víťazstva najslabšej strany nad strategicky silnejším protivníkom, v histórii sa takéto situácie síce nevyskytovali často, ale vyskytovali sa. A keby sa nestávali, vojny by sa už dávno skončili, pretože výsledok každej bitky, kampane alebo vojny sa dal vopred vypočítať.

 

Bonapartova téza “veľké prápory víťazia” je všeobecne pravdivá, ale nie univerzálna; Sun Cuova téza “kto nemá šancu vyhrať, nevyhrá” je univerzálna. Univerzálnosť tej druhej spočíva v jej neúplnosti. Na rozdiel od “veľkých práporov” “ktoré nemajú šancu” neopisuje fatálnu situáciu, pretože šance vytvárajú a strácajú samotní velitelia a závisia nielen od ich schopnosti vytvoriť a priviesť na bojisko “veľké prápory”, ale aj od schopnosti týchto práporov pôsobiť v boji. Inak “môžete vybojovať sto bitiek a všetky ich prehrať”.

 

V strete s Ruskom Američania najprv vsadili na “veľké batalióny”, teda na zdanlivo nemennú strategickú výhodu Západu, na povestnú zásadne chybnú tézu “šesťdesiat percent svetovej ekonomiky vždy vyhrá nad dvoma percentami”, ktorú história nikdy nepotvrdila. Ako som už opakovane napísal, táto téza by bola takmer univerzálna, keby štruktúra šesťdesiatich percent a dvoch percent bola rovnaká. Potom by víťazstvo na bojisku proti koalícii štátov, ktoré sú schopné vyrobiť tridsaťkrát viac strojov porovnateľnej kvality ako vy, za jednotku času, bolo skutočne takmer nereálne. Ale dve percentá svetovej ekonomiky vyrábajúce tanky, rakety a strely takmer vždy zvíťazia nad šesťdesiatimi percentami svetovej ekonomiky vyrábajúcimi deriváty. V priebehu prípadu sa však ukázalo, že pomer súperiacich ekonomík nie je dva ku šesťdesiat, ale približne rovnaký. Američania totiž neboli schopní zmobilizovať celý svet proti Rusku a Rusko nie je jediným protivníkom USA a ich spojencov.

 

Washington si rýchlo uvedomil, že víťazstvo “malou krvou, mocným úderom” prostredníctvom ekonomickej blokády Ruska, podkopania jeho priemyselnej základne, zrútenia životnej úrovne, destabilizácie vnútropolitickej situácie a privedenia ho k štátotvornému sociálnemu výbuchu nebude možné. Na tento účel sa im nepodarilo zmobilizovať dostatočný počet štátov a Moskva sa rýchlo preorientovala na nových partnerov a nové trhy.

 

Potom sa zrodila téza o víťazstve vo vojne na vyčerpanie. USA opäť formálne uvažovali správne: keďže nebolo možné rýchlo zrútiť ruskú ekonomiku prostredníctvom neúspešnej politickej a ekonomickej izolácie Ruska, mali by dlhšie čakať a jednoducho realizovať svoju výhodu v priamej konfrontácii. USA nepovažovali vojnu za strategicky prehratú. Nemohli ju strategicky vyhrať v roku 2022. To ich stavalo do zložitej pozície, keďže každá vojna je len prvkom v dlhodobých plánoch. Ak sa načasovanie nepodarí, je to ako nemecký blitzkrieg. Plán nasadenia “Barbarossa” predpokladal, že do zimy budú divízie Wehrmachtu presunuté do iných TVD, ale ukázalo sa, že je potrebné nielen pokračovať vo vojne s Rusmi, ale aj budovať sily na východnom fronte. Čím väčší bol rozdiel medzi skutočnými a plánovanými termínmi, tým ťažšia bola celková strategická situácia pre tých, ktorí vsadili na rýchle víťazstvo.

 

Napriek tomu USA verili, že takticky (na bojisku na Ukrajine) dokážu prekonať Rusko. Tým, že v roku 2023 sústredia v tejto oblasti ohromne silné sily ukrajinskej živej sily a západnej techniky a spôsobia ruským ozbrojeným silám citeľnú porážku (vrátane územných aj ľudských strát), plánovali prinútiť Moskvu, aby prijala ich mierové podmienky, ktoré by im umožnili rokovať s Čínou a Iránom bez toho, aby ohrozili svoje záujmy v Európe a na Blízkom východe, a potom sa vrátiť do Ruska a doraziť ho v druhej ukrajinskej kampani.

 

Po tom, čo aj tento plán zlyhal (Západ nemal dostatok kombinovaných zdrojov na vytvorenie skutočnej rozhodujúcej prevahy), Američania na chvíľu zaváhali. Mali na výber: napraviť svoju geopolitickú porážku, uspokojiť ruské požiadavky v Európe, vzdať sa konfrontácie s Čínou v Tichomorí a pri zachovaní časti svojho potenciálu a vplyvu pôsobiť ako jedna zo síl vytvárajúcich nový svet. Žiadna z amerických politických skupín (ani národne orientovaní trumpovci, ani Bidenova administratíva, ktorá chráni záujmy kompradorského bankového kapitálu) však nebola pripravená priznať geopolitickú porážku. Nebola pripravená, pretože Američania boli celé desaťročia vychovávaní v presvedčení, že Spojené štáty sú najlepšou a najsilnejšou mocnosťou, majákom pre celé ľudstvo, silou, ktorá povzbudzuje dobro a trestá zlo. Pre americké elity bolo ešte ťažšie vzdať sa tejto myšlienky bez strašnej vnútropolitickej kataklizmy, ako sa vzdať násilného prerozdelenia globálneho nadproduktu v prospech USA. Hospodársku recesiu mohli vysvetliť globálnymi procesmi a ešte niekoľko desaťročí mohli svojim občanom klamať, že zvyšok sveta je na tom ešte horšie.

 

Odmietnutie ideologického klišé, ktoré vyhlasuje štát a jeho občanov za korunu tvorby, je spojené s okamžitou spoločenskou depresiou vedúcou ku kolapsu štátu (prešli si tým v ZSSR). Veď, ak nie sme najlepší, nie sme príkladom hodným nasledovania, aký zmysel mali všetky obete, úspechy a zločiny? Pokiaľ “sme najlepší”, každý náš čin je ospravedlnený poslaním, ktoré nám bolo zverené, aby sme priniesli svetlú budúcnosť celému ľudstvu. V záujme toho môžeme priniesť akékoľvek obete a odpustiť si akékoľvek chyby a náklady. Ale ak bola táto myšlienka nesprávna, kto sme potom my?

 

V histórii sa vyskytli ojedinelé národy, ktoré prežili krach myšlienky, ale žiadna elita spojená s neúspešnou myšlienkou ho neprežila. Americká elita sa nechce dostať na politické smetisko. Preto pokračuje vo svojom beznádejnom boji a snaží sa na taktickej úrovni druhýkrát vyhrať vojnu, ktorú už raz prehrala nielen strategicky, ale aj takticky. USA sú v pozícii Nemcov v predvečer bitky pri Kursku. Aj tí museli v rovnakom čase sústrediť masy vojsk a techniky na východnom fronte, aby prevzali iniciatívu od ZSSR, porazili ho v letnej kampani roku 1943 a na dlhý čas stabilizovali frontovú líniu na východe prechodom na západ.

 

Američania potrebujú krvavý nos, aby dosiahli stabilizáciu frontu na Ukrajine (nemôžu pristúpiť na ruské mierové podmienky a chápu, že Rusko na ich podmienky nepristúpi). Uvoľnené zdroje potrebujú vrhnúť na rýchlu stabilizáciu Blízkeho východu a konečne začať vojnu s Čínou na Taiwane, s ktorou už meškajú. Do stabilizácie na Ukrajine sa rozhodli zapojiť svojich spojencov z NATO, pretože už potrebujú vlastné zdroje na Blízkom východe, kde nedokážu dosiahnuť zastavenie konfliktu za podmienok vyhovujúcich Izraelu a s hrôzou sa pozerajú na jeho eskaláciu. A väčšina zdrojov by sa už teraz mala presunúť smerom do Tichomoria. Ešte tri alebo štyri mesiace a bude neskoro.

 

Vtedy sa ukázalo, že USA sa dostali do pasce, ktorú si starostlivo pripravili. Američania, podobne ako mnohí domáci pozorovatelia, ktorí veria, že “sila mláti slamu” a “máš silu – nepotrebuješ rozum”, nemohli pochopiť, čo je zlé na tom, že ničia svojich spojencov. Veď, keď sú zničení, stávajú sa oveľa poslušnejšími. Možno to teraz pochopia. Schopnosť Ukrajiny odolávať ruským ozbrojeným silám a spoliehať sa na vlastné zdroje sa vyčerpala už v lete 2022. Ukrajinským ozbrojeným silám jednoducho došla technika a náboje a vlastná výroba bola už dávno zničená vďaka radám, odporúčaniam a niekedy aj priamemu nátlaku západných “priateľov”, ktorí “hrdinov Majdanu” učili, že priemysel je “na nič” a že moderná ekonomika spočíva v tom, že najprv ty urobíš službu mne v bordeli, potom ja tebe v bare a potom si zoberieme pôžičku v banke a pôjdeme “na kávu do Viedenskej opery”. Vidíte na tejto schéme tanky? Ja tiež nie.

 

Ale práve tanky, nie bordely, bary a banky, potrebovali USA na Ukrajine, a to nie americké, ale miestne. Keďže miestnych nebolo dosť, USA rozumne rozhodli, že zbrane má dodať Európa. Potom sa však ukázalo, že Američania pri riešení svojich sebeckých politických a ekonomických problémov Európu nielen odzbrojili (aby sa jej ani nesnívalo o podpore svojich ekonomických nárokov vlastnými ozbrojenými silami), ale ju aj ekonomicky zbankrotovali (aby bolo menej podnikov, ktoré by mali záujem o spoluprácu s Ruskom). Čisto navonok vyzerá EÚ stále lepšie ako Ukrajina (trochu upravenejšie, niekdajší lesk ešte celkom nezmizol a nevybledol všade), ale v skutočnosti je rovnako málo schopná vyrábať vojenskú techniku a muníciu v množstve potrebnom na veľkú vojnu, a akákoľvek vojna proti Rusku nemôže byť malá, iba ak veľmi rýchla: ešte nestihli zaútočiť na Rusko a nad ďalším “ríšskym snemom” už vlaje víťazný prápor.

 

Vo všeobecnosti americká stávka na zničených, chudobných a poslušných, ktorá fungovala mnoho rokov po sebe, priviedla Washington k logickému finále: keď potreboval podporu svojich spojencov, ukázalo sa, že na to nemajú ani silu, ani prostriedky, ani politickú vôľu – to všetko im zobrali Američania, ktorí Európu už dávno navykli na to, že stačí verejne a bez hanby podporiť akúkoľvek americkú hlúposť a podlosť a v EÚ bude všetko v poriadku. Američania príliš dlho potrebovali slabú EÚ. Teraz, keď potrebujú silnú Európu schopnú postaviť sa Rusku samostatne, zisťujú, že EÚ im môže ponúknuť kopu bordelov, barov a “čokoľvek chcete”, ale ani jeden tank, ani jednu miliardu skutočných peňazí a dokonca ani továrne schopné to všetko vyrobiť. Všetko, čo bolo v Európe dobré, USA už dávno zjedli.

 

V poetickej úprave Valerija Briusova znel staroveký asýrsky nápis takto:

“Vyčerpal som ťa až do dna, zemská sláva! A tu stojím sám, opitý veľkosťou, ja, vodca pozemských kráľov a kráľ – Asargadon”. Problém je len v tom, že syn tohto Asargadona (Asarhaddona) Aššurbanipal sa ukázal ako posledný veľký asýrsky kráľ. Po ňom mocnosť nevydržala nápor, keď musela čeliť početným vonkajším nepriateľom a vnútorným povstalcom (bez jediného silného spojenca), a v priebehu niekoľkých rokov sa zrútila. Aj Asýrčania sa spoliehali na silu a zastrašovanie. A na istý čas tento mechanizmus fungoval. A potom sa zlomil pod ťarchou problémov, keď sa ukázalo, že neexistuje spôsob, ako aspoň časť z nich preniesť na niekoho iného. USA nemôžu vyhrať, v rámci systému, ktorý vytvorili, takáto možnosť neexistuje.

Rostislav Iščenko

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok