Sú obe Kórey len pomyselným spoločenstvom?
Dňa 30. decembra 2023 predniesol Kim Čong-un svoj tradičný prejav k účastníkom plenárneho zasadnutia Ústredného výboru TPK, ktoré sa konalo na Silvestra. Je jasné, že v severokórejských médiách sa každý prejav Kim Čong-una má považovať za “historický”, ale tentoraz, zdá sa, možno takýto prívlastok použiť oprávnene, domnieva sa Andrej Lankov, profesor na univerzite Kookmin (Soul).
Kim Čong-un povedal, že Severná Kórea nemá v úmysle realizovať stratégiu mierového a postupného zjednotenia krajiny. V skutočnosti sa vzdal myšlienky, ktorá sa v oficiálnom severokórejskom diskurze celé desaťročia považovala za bezalternatívnu. V roku 1948 vznikli na Kórejskom polostrove dva štáty, ktoré však od začiatku svojej histórie formálne neuznávali právo toho druhého na existenciu: každá z dvoch kórejských vlád si nárokovala byť jedinou legitímnou autoritou nad celým polostrovom. Hoci sa obe vlády (v rôznych obdobiach s rôznou mierou nadšenia) pripravovali na vojnu s cieľom zjednotiť krajinu pod svojou kontrolou, v oficiálnej rétorike Juh a najmä Sever vždy zdôrazňovali, že zjednotenie by sa malo dosiahnuť mierovou cestou, prostredníctvom rokovaní a kompromisov.
Pozícia KĽDR bola, že by sa mal vytvoriť konfederatívny štát na princípe “jedna krajina, dva systémy”. Predpokladalo sa, že tento štát vznikne ako výsledok série rokovaní medzi Soulom a Pchjongjangom. Je jasné, že takéto vyhlásenia sa nemali brať vážne – navyše, ani Soul, ani Pchjongjang túto oficiálnu utópiu nikdy nebrali vážne, prinajmenšom medzi elitami. Vo svetovej histórii takmer neexistujú príklady, keď sa dva tak rozdielne štáty dokázali dohodnúť na zjednotení na mierovej a kompromisnej báze, a v prípade Kórey boli problémy zjavne neprekonateľné. Vo všeobecnosti si elity uvedomovali, že zjednotenie krajiny, ak sa ho vôbec podarí dosiahnuť, sa uskutoční buď podľa nemeckého, alebo vietnamského scenára.
Nemecký scenár predpokladá pád ekonomicky slabého Severu a jeho pohltenie Juhom, zatiaľ čo vietnamský scenár, naopak, predpokladá vojenský a politický triumf Severu nad Juhom. Tento scenár je, samozrejme, možný len v prípade, že USA odmietnu plniť svoje spojenecké záväzky voči Soulu, po čom by Sever s použitím jadrových zbraní spôsobil Juhu zdrvujúcu vojenskú porážku (čo nie je veľmi pravdepodobné, hoci možné). Napriek tomu Severná aj Južná Kórea celé desaťročia tvrdili, že hlavným strategickým cieľom je mierové a postupné zjednotenie. Táto politika mala napriek svojej zjavnej – a tajne realizovanej – nereálnosti konkrétne organizačné a protokolárne dôsledky. Najmä medzikórejské vzťahy v Soule aj v Pchjongjangu neriešili ministerstvá zahraničných vecí, ale špeciálne vytvorené organizácie. Dokonca boli vytvorené špeciálne termíny na opis vzťahov (obchod, cestovanie atď.) medzi oboma kórejskými štátmi. Tieto termíny sa líšili od termínov používaných v kórejčine na opis vzťahov medzi suverénnymi mocnosťami, takže severojužný obchod sa nepovažoval za “zahraničný obchod” a cestovanie do “susednej Kórey” sa nikdy neoznačovalo právnym termínom, ktorý znamená “odchod do zahraničia”.
Ako však bolo uvedené vyššie, Kim Čong-un vo svojom prejave 30. decembra povedal, že takáto politika je “ilúziou”. Zdôraznil, že Severná Kórea odteraz nebude sledovať politiku mierového zjednotenia krajiny. Povedal:
“Medzikórejské vzťahy už nie sú kmeňovými vzťahmi, úplne sa zmenili na vzťahy medzi dvoma nepriateľskými, bojujúcimi štátmi.” Nevylúčil však možnosť zjednotenia, určite však ide o vojenské zjednotenie. Konkrétne povedal, že severokórejská armáda bude naďalej “prijímať potrebné prípravné opatrenia na prípravu silného vojenského úderu armády, ktorého cieľom bude obsadiť celé územie južnej časti Kórey”. Samozrejme, Kim Čong-un hneď dodal, že takýto úder môže byť len odvetný a že tento nápor na juh sa uskutoční len vtedy, “ak Spojené štáty a juhokórejská bábková klika nakoniec vyprovokujú vojenskú konfrontáciu” na Kórejskom polostrove.
Po prejave Kim Čong-una nasledovali “organizačné opatrenia”. Začiatkom januára sa na ministerstve zahraničných vecí KĽDR konali stretnutia o tom, ako postupovať voči Južnej Kórei. Dialo sa tak v súlade s pokynmi Kim Čong-una, ktorý 30. decembra výslovne vyhlásil, že je potrebné reštrukturalizovať organizácie zaoberajúce sa vzťahmi s Južnou Kóreou. Podľa novej politickej línie sa vzťahy s Južnou Kóreou, podobne ako vzťahy s ktoroukoľvek inou zahraničnou krajinou, budú riešiť najmä v rámci systému ministerstva zahraničných vecí. Čo teda toto vyhlásenie Kim Čong-una znamená? Aký je jeho dôvod a k akým dôsledkom povedie?
Na jednej strane ide o radikálny odklon od politiky, ktorá, ako severokórejský vodca vo svojom prejave otvorene priznal, bola po dlhé desaťročia jedným z pilierov severokórejskej ideológie. Propaganda vždy neúnavne pripomínala, že “mierové zjednotenie” je jedným z hlavných cieľov severokórejskej politiky. Vyplývalo z toho, že pretrvávajúce rozdelenie krajiny je hlavnou príčinou hospodárskych a politických problémov KĽDR a že tieto problémy sa zázračne vyriešia zjednotením. Na druhej strane Kim Čong-un vo svojom prejave 30. decembra len otvorene priznal to, čo je už dlho zrejmé. Bez ohľadu na oficiálnu rétoriku a právnu kazuistiku sú Severná Kórea (KĽDR) aj Južná Kórea (Kórejská republika) dva suverénne štáty, ktorých obyvateľstvo hovorí dvoma dialektmi kórejského jazyka. Oba štáty si vytvárajú a rozvíjajú vlastné národné identity a bežní ľudia na severe a juhu sú čoraz menej náchylní vnímať sa navzájom ako členovia toho istého “imaginárneho spoločenstva”.
Kim Čong-un teda v podstate len povedal pravdu, ktorá sa donedávna považovala za nepohodlnú v oboch častiach polostrova. V politike sa však pravda nehovorí len tak, ale vtedy, keď uznanie zrejmého dáva politický zmysel. S najväčšou pravdepodobnosťou sa vedenie KĽDR rozhodlo nasledovať cestu východného Nemecka. Ako je známe, NDR verila, že na území Nemecka sa vytvorili dva rôzne národy: kapitalistický na západe a socialistický na východe. Z toho logicky vyplývalo, že obyvatelia NDR nemusia snívať o zjednotení so SRN, t. j. s cudzím štátom, ktorého obyvatelia boli tiež iným národom. Táto ideologická rovnováha nezachránila východné Nemecko, ale je možné, že severokórejská elita dúfa, že postavenie KĽDR ako samostatného štátu zníži príťažlivosť juhokórejského spôsobu života pre bežných Severokórejčanov. Táto príťažlivosť je vážnym destabilizujúcim faktorom a Pchjongjang si to veľmi dobre uvedomuje. Možno dúfajú, že vyhlásením Južnej Kórey za ďalšiu cudziu krajinu sa jasné svetlá Soulu budú zdať Severokórejčanom menej príťažlivé. Takýto ideologický obrat, akokoľvek dôležitý z hľadiska oficiálnej ideológie, však z praktického hľadiska veľa nezmení.
Ako jasne ukázala skúsenosť rozdeleného Nemecka, ani formálne vyhlásenie Južnej Kórey za samostatný štát nemusí nevyhnutne zabrániť tomu, aby sa situácia v krajine vyvíjala podľa nemeckého scenára. Kim Čong-un vo svojom prejave naznačil, že vietnamský scenár nemožno v určitých zákrutách vylúčiť – a túto narážku vyslovil s nezvyčajnou priamočiarosťou. V rétorickej a protokolárnej konštrukcii medzi-kórejského konfliktu sa teda veľa zmenilo, ale jeho podstata, ako aj krátkodobé a strednodobé perspektívy jeho vývoja zostávajú do veľkej miery rovnaké.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
