Aktuality, História,

Rusi si uvedomujú spoločnú zodpovednosť za prežitie ľudstva no potrebujú podobne zmýšľajúce štáty

---

 

Vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi vstúpili do dlhšej fázy, ktorú možno nazvať “dlhou konfrontáciou”. Mohli by sme ju vnímať ako dočasnú fázu, ak by interakcia medzi Moskvou a Washingtonom bola stále ústredným procesom medzinárodného života, ako to bolo počas studenej vojny. Avšak americko-ruská konfrontácia je teraz len jednou z mnohých zápletiek. Dôležitejšie je, že sa odohráva v podmienkach, ktoré sa vyskytujú raz za niekoľko storočí – v období štrukturálneho prerozdelenia moci a potenciálu zdrojov vo svete. Tento proces sa našej krajiny a Spojených štátov týka len čiastočne.

 

V horizonte niekoľkých desaťročí sa centrum svetovej výroby a spotreby definitívne presunie do Ázie a ťažisko svetovej ekonomickej gravitácie bude na hranici Indie a Číny. V tomto kontexte zostane dlhodobá americko-ruská konfrontácia jednou z kľúčových línií, ale určite nie jedinou. Prečo si myslím, že táto konfrontácia bude zdĺhavá?

 

Napriek značnej výhode zdrojov a silným pozíciám v kľúčových oblastiach sú USA v situácii, keď ich prenasledovatelia rýchlo dobiehajú. Washington čelí čoraz stiesnenejšiemu medzinárodnému prostrediu, ktoré vytvára prekážky pre predtým neobmedzené kroky USA. Štyri silné stránky USA, ktoré sú základom ich ofenzívnej stratégie, sú:

po prvé, ich stále vyspelá vojenská sila;

po druhé, ich centrálny globálny finančný systém, ktorý poskytuje medzinárodnú infraštruktúru zúčtovania a konvertibilnú menu;

po tretie, ich silné postavenie vo viacerých technologických oblastiach;

po štvrté, ich ideologická a hodnotová platforma, ktorá spolu s ostatnými tromi dimenziami moci poskytuje to, čo možno predbežne nazvať “pyramídou dôveryhodnosti” pre americkú stratégiu vo svete.

 

Táto pyramída existuje v hospodárskej a finančnej oblasti, ako aj v zahraničnej politike. Dôvera vysvetľuje iracionálne správanie niektorých európskych štátov, ktoré nie sú schopné vykonať vyváženú analýzu dôsledkov svojich rozhodnutí, napríklad v súvislosti s ukrajinskou krízou, a teraz sú nútené klásť si otázku, ako to robí nemecký časopis Spiegel:

“Čo ak Spojené štáty nemajú stálych spojencov?”. Európania uverili logike, ktorú im Spojené štáty ponúkli, a doslova si tento návrh “kúpili”. Tá spočívala v tom, že Západ uštedrí Rusku rýchlu porážku, uvoľní sa množstvo ekonomických zdrojov, vzťahy s Ruskom sa obnovia na inej platforme, ktorá bude pre EÚ priaznivejšia – bude to produktívna strategická akcia. Spojené štáty majú jednu z najvyspelejších škôl strategického myslenia – európska klasická škola dostala najväčší impulz v prvej polovici 20. storočia na amerických univerzitách, vo výskumnej komunite a v odborných kruhoch. Analytici ako Hans Morgenthau, Henry Kissinger a niektorí ďalší európski rodáci dokázali systematicky načrtnúť svoje myšlienky a následne ich začleniť do zahraničnopolitickej praxe v Spojených štátoch.

 

Toto očkovanie európskeho strategického myslenia dobre zapadlo do klasickej námornej stratégie Spojených štátov a prinieslo ovocie, ktoré umožnilo Američanom dosiahnuť svoje ciele v druhej polovici dvadsiateho storočia. Teraz však vidíme, že táto strategická škola sa zadrháva: triezvo a realisticky uvažujúci ľudia sú v establišmente v menšine. Je to dôsledok “závratu z úspechu” po skončení studenej vojny, pocitu, že tento krátky okamih vojenskej a politickej dominancie môže byť nekonečný?

 

Koncom roka 2021, keď Spojené štáty vstúpili do akútnej fázy ukrajinskej krízy, urobili podľa môjho názoru veľkú chybu, keď sa rozhodli uplatniť voči Rusku stratégiu drvenia, namiesto toho, aby použili pozičnú stratégiu. Svetové dejiny poznajú dve klasické vojensko-politické stratégie – drviacu stratégiu a pozičnú stratégiu. Drvivá stratégia je vždy založená na výraznej materiálnej, mocenskej, ideologickej prevahe, ovládnutí iniciatívy a rýchlej porážke protivníka. Takúto stratégiu uplatňoval Alexander Veľký, keď začínal svoje ťaženie: technologicky pripravená armáda, vlastnenie na tie časy vyspelých vojenských technológií, princíp falangy, ktorý vyvinuli Tébania a potom zdedili Macedónci, silné jazdecké jednotky. Disponovali vyspelou vojenskou technikou a počas celej kampane neutrpeli ani jednu porážku. Macedónci čelili hlavnej prekážke v konfrontácii s gréckymi žoldniermi z Atén, ktorí uplatňovali klasickú pozičnú stratégiu. Aký zmysel má takáto stratégia?

 

Vzdáva sa iniciatívy, umožňuje druhej strane konať, spolieha sa na potrebu mobilizovať zdroje a sústrediť ich. Čo najdlhšie sa vyhýba rozhodujúcej bitke a dáva ju až vtedy, keď nemôže prehrať. Podľa tohto opisu môžeme rozpoznať typické strategické správanie našej krajiny v rôznych obdobiach počas vojen. Spojené štáty sa snažili uplatniť stratégiu rozdrvenia našej krajiny, pričom nedisponovali nadradenými zdrojmi a nesprávne odhadli možnosti, svoje vlastné aj svojich spojencov, aby dosiahli svoje ciele, ktorými boli izolácia Ruska, stimulácia vnútorných protestov a zrútenie podpory vlády, vytvorenie veľkých prekážok na fronte a v dôsledku toho čo najrýchlejšia porážka krajiny. Teraz konfrontácia vo vojenskej rovine prešla do vhodnej fázy postupného prerušovania frontu a Američania sú nútení hľadať východisko z tejto situácie aj pozičným spôsobom.

 

Strategickú kultúru USA charakterizuje inštrumentálny prístup k spojencom a dá sa očakávať, že cena vlastníctva ukrajinského aktíva môže byť v určitom momente príliš vysoká na to, aby z neho Spojené štáty naďalej profitovali. V tomto ohľade je veľmi výstižná publikácia RAND Corporation z januára 2023 s názvom Preventing a Long War (Vyhnúť sa dlhej vojne). Výslovne sa v nej uvádza, že relatívne výhody vlastníctva ukrajinského aktíva sa už vo všeobecnosti realizovali a náklady na udržiavanie tohto aktíva naďalej rastú. To neznamená, že po podmienečnom ukončení ukrajinskej krízy sa Spojené štáty prestanú snažiť používať ofenzívnu stratégiu drvenia našej krajiny.

 

Sme pre nich kľúčovým súperom pri definovaní kľúčovej otázky 21. storočia: bude americká hegemónia pokračovať, alebo sa svet posunie k vyváženejšiemu polycentrickému systému? A hoci málokto z nás očakával, že sa v priebehu riešenia tejto dôležitej otázky ocitneme tak skoro vo vojenskej kríze, predsa len je to kríza, ktorá urýchľuje udalosti. Dráma “hegemónia alebo polycentrizmus” sa nevyrieši na Ukrajine, pretože budú existovať ďalšie miesta napätia v Ázii, na Blízkom východe, v Afrike a nakoniec na západnej pologuli, kde budú Rusko a Spojené štáty na opačných stranách barikády. Naša konfrontácia so Spojenými štátmi bude trvať dlho, hoci v nej budeme pozorovať určité prestávky, ktoré USA využijú na to, aby navrhli na diskusiu otázky spoločného záujmu.

 

Na základe skúseností zo studenej vojny si uvedomujeme spoločnú zodpovednosť za prežitie ľudstva a riziko jadrovej eskalácie v konfrontácii hodnotím ako relatívne nízke. Budeme sa nachádzať v predĺženom období a úlohou Ruska bude vytvoriť sieť vzťahov s podobne zmýšľajúcimi štátmi medzi nezápadnými a západnými štátmi. Časom by sa táto tkanina mala stať dostatočne silnou na to, aby sa zaobišla bez ak:tívnej účasti USA. Stratégiou USA je násilne hasiť body strategickej autonómie, čo sa Washingtonu podarilo v Európe v prvej fáze ukrajinskej krízy, ale tento krok bol jedným z posledných úspechov takejto stratégie.

Andrej Sušencov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok