Po útoku na USA a Britániu sa Japonsko nevzdalo svojho záujmu o sovietsky Ďaleký východ a Sibír
Spoľahlivá obrana hraníc Ďalekého východu zmarila japonské zradné plány na útok na ZSSR v roku 1942. V snahe zvaliť vinu za začiatok sovietsko-japonskej vojny v roku 1945 na Sovietsky zväz sa japonskí historici a propagandisti snažia tvrdiť, že Japonsko po podpísaní paktu o neutralite so ZSSR ho údajne počas celej druhej svetovej vojny prísne dodržiavalo. Zároveň niektorí naslovovzatí profesori tvrdia, že “Rusi by mali Japoncom ďakovať za to, že v roku 1941 nezaútočili na ZSSR, čím umožnili Stalinovi presunúť divízie z východu na sovietsko-nemecký front a viesť úspešnú protiofenzívu pri Moskve”.
Táto a ďalšie “verzie” sa hojne používajú na propagáciu “agresivity Rusov”, ktorí sa údajne “nezákonne zmocnili pôvodných japonských severných území” a teraz majú v úmysle ozbrojenou silou pripojiť Ukrajinu. Už sme našim čitateľom povedali, ako japonská vláda a generáli na čele s cisárom Hirohitom, najvyšším veliteľom, pripravovali v koordinácii s Hitlerom a Ribbentropom zradný úder proti ZSSR z východu v lete 1941 a stanovili dátum útoku na 29. Augusta. Menej známe je, že rozhodnutie prijaté 6. septembra 1941 na cisárskej konferencii za prítomnosti mikáda zasadiť prvý úder proti tichomorským a východoázijským posádkam a vojenským základniam USA a Veľkej Británie nevylučovalo japonskú agresiu proti Rusku. O tom v čitateľom ponúkanom náčrte dejín.
Podľa japonských strategických plánov vojna na juhu proti USA a Veľkej Británii nemala mať vážny vplyv na pokračovanie vojenských operácií s cieľom zmocniť sa celej Číny a na prípravu pozemnej armády na operácie proti Sovietskemu zväzu. Ako sa uvádzalo v dokumentoch Koordinačnej rady vlády a cisárskeho kolégia, ak by nastal “mimoriadne priaznivý okamih”, nebola vylúčená možnosť viesť vojnu súčasne na dvoch frontoch – južnom a severnom. V prípade prudkej zmeny pomeru síl na Ďalekom východe v prospech Japonska sa predpokladalo uskutočnenie mierne modifikovanej verzie plánu prípravy a vedenia vojny proti ZSSR “Kantogun Tokushu Enshu”, skrátene “Kantokuen” – “Špeciálne manévre Kwantungskej armády”, vypracovaného v lete 1941. Vzhľadom na to, že v zime bolo ťažké viesť útočné operácie na všetkých frontoch, Generálny štáb armády predpokladal počiatočný úder na východnom smere. Po obsadení Primorska mali vojská východného frontu postúpiť na Chabarovsk a dobyť mesto ešte pred nástupom chladného počasia. V tomto čase sa mali vojská severného a západného frontu skonsolidovať v oblastiach Malého a Veľkého Chinganu a čakať na nástup jari. So začiatkom topenia ľadov sa plánovalo prekročiť Amur a rozvinúť ofenzívu západným smerom z priestoru Ruchlovo – Veľký Chingan v smere na Bajkal.
Operácie na obsadenie severného Sachalinu, Kamčatky a ďalších oblastí Ďalekého východu, ako aj obsadenie Mongolskej ľudovej republiky sa mali uskutočniť v súlade s predchádzajúcim plánom “Kantokuen”. Avšak so stanoveným presunom značnej časti sovietskych vojsk na západ sa počítalo s útočnými akciami aj v zimnom období. Cisársky rozkaz č. 575 nariaďoval v prípade vypuknutia nepriateľských akcií proti ZSSR v prvom rade obsadiť Ussurijský región, po čom sa mala začať ofenzíva aj na severnom fronte. Na tento účel mala byť Kwantungská armáda (skupina armád) posilnená šiestimi divíziami z čínskeho frontu. Ku Kwantungskej armáde boli vyslané ďalšie delostrelecké a ženijné jednotky, ktoré mali v zime 1941 – 1942 preraziť sovietsku obrannú líniu a prelomiť Amur, Ussuri a ďalšie vodné prekážky.
Dňa 10. januára 1942 vydal Generálny štáb armády smernicu č. 1073, ktorou nariadil veleniu armády poslať na sever jednotky uvoľnené po operáciách na juhu. Napriek rozsiahlym operáciám na juhu námorníctvo udržiavalo zoskupenie síl vytvorené špeciálne pre vojnu so ZSSR. Tieto sily boli zoskupené do 5. flotily, ktorá mala základňu v oblasti severného prístavu Ominato. Japonské jednotky vyčlenené na vojnu so ZSSR neboli zahrnuté do vojnových plánov na juhu a pokračovali v prípravách na pochod na sever. V oficiálnych japonských zdrojoch sa uvádza, že v situácii začiatku vojny s USA a Veľkou Britániou, pokračujúcich vojenských akcií v Číne, si Japonsko ponechalo pre vojnu proti Sovietskemu zväzu až 40 percent divízií pozemných síl, dislokovaných v Mandžusku, Kórei a metropole, ako aj posádky na Južnom Sachaline a Kurilských ostrovoch.
Podľa Tokijského tribunálu bolo k 5. decembru 1941 na útok proti ZSSR pripravených asi 50 % japonských peších divízií, 75 – 80 % jazdeckých jednotiek, asi 65 % tankových plukov, polovica delostrelectva a letectva pozemných síl. Najviac protisovietsky naladení politickí a vojenskí predstavitelia Japonska napriek rozhodnutiu bojovať na juhu v zime 1941 – 1942 naďalej vyzývali využiť len jednu “šancu z tisícky” a okamžite zaútočiť na ZSSR, pričom v tlači otvorene vyhlasovali, že “Japonsko musí zohrať svoju úlohu pri ukončení nemecko-sovietskej vojny”. Vplyvný japonský časopis “Kaizo” umiestnil vo svojom novembrovom čísle článok “Nová etapa nemecko-sovietskej vojny a Japonsko”, v ktorom sa uvádzalo: “Japonsko sa teší z víťazstiev svojho spojenca Nemecka a želá mu ďalšie úspechy. Japonsko by malo nepochybne využiť medzinárodnú situáciu, ktorá vznikla v dôsledku víťazstiev Nemecka, na naplnenie svojej vlastnej veľkej veci…”
Kvantungská armáda pochopila, že rozhodnutie odložiť útok na ZSSR na jar 1942 má všeobecný charakter, a naďalej sa intenzívne pripravovala na zlomový moment nemecko-sovietskej vojny, keď pád Moskvy mal byť signálom pre začiatok japonskej agresie na sovietskom Ďalekom východe. Po prijatí rozkazu z 3. decembra 1941 náčelník štábu Kwantungskej armády na porade veliteľov útvarov vydal tieto pokyny: “V záujme dokončenia prebiehajúcich príprav na operácie proti Sovietskemu zväzu by každá armáda a prvosledové útvary mali vyvinúť maximálne úsilie, aby pri sledovaní neustále sa vyskytujúcich zmien vojenskej situácie ZSSR a Mongolska mohli kedykoľvek zistiť skutočnú situáciu. To platí najmä pre súčasné podmienky, keď je čoraz viac potrebné zisťovať príznaky obratu v situácii.” Japonské vedenie síce naďalej čakalo na “obzvlášť priaznivý okamih” na úder proti ZSSR, ale zároveň sa zaviazalo Nemecku hrozbou útoku zadržať sovietske vojská na Ďalekom východe a Sibíri, aby nemohli byť použité na sovietsko-nemeckom fronte.
Dňa 18. februára 1942 japonský vládny “Inštitút pre totálnu vojnu” predložil kabinetu strategický program vojny proti Sovietskemu zväzu. “V prípade vojny so Sovietskym zväzom,” uvádzalo sa v ňom, “využiť strategickú situáciu v hlavných vojnových priestoroch nepriateľa a vzdialenosť od hlavných operačných základní, zasadiť čo najsilnejší prvý úder, rýchlo zničiť dostupné sily a posilové jednotky nepriateľa, snažiť sa vyriešiť vojenský konflikt v krátkom čase a potom, po obsadení dôležitých oblastí, viesť dlhotrvajúcu vojnu. Generálny štáb armády zároveň vypracoval operačný plán útočných operácií proti ZSSR na rok 1942. Operácie sa mali začať náhle. Podľa plánu malo byť v Mandžusku v prvej fáze kampane použitýcH 30 peších divízií, 4 letecké divízie (1 500 lietadiel) a približne 1 000 tankov.
Hlavný úder bol plánovaný smerom na mesto Vorošilov (Ussurijsk) s následným obsadením celého Primorska. Zároveň sa plánoval útok v smere osady Svobodnyj – Kujbyševka s cieľom poraziť sovietske vojská a prerušiť Transsibírsku magistrálu. Veliteľstvo Kwantungskej armády vypracovalo na jar 1942 plán operácií pre prípad rozhodnutia začať vojnu proti ZSSR: začiatok sústredenia a rozmiestnenia vojsk – deň X mínus 5 dní; ukončenie nasadenia – deň X mínus 2 dni; prekročenie hraníc – deň X; výstup na južný breh rieky Suifinhe (hranica) – deň X plus 8 – 10 dní; ukončenie prvej etapy ofenzívy – deň X plus 21 dní. Rozhodnutie o začatí vojny malo byť prijaté v marci a začiatok bojov sa mal uskutočniť v máji 1942. Na rozdiel od veliteľov Kwantungskej armády a ich stúpencov v generálnom štábe však najvyššie vojenské a politické vedenie verilo, že vojna so ZSSR bude mať pre Japonsko veľmi vážne dôsledky. Zároveň existovali obavy, že v priebehu takejto vojny by Japonsko čelilo spojeným sovietskoamerickým vojenským silám.
V dokumente “Hodnotenie medzinárodnej situácie a dosiahnutých vojenských výsledkov”, vypracovanom a schválenom na zasadnutí Koordinačnej rady vlády a cisárskeho kolégia 7. marca 1942, sa konštatovalo, že “ZSSR a Anglicko… budú počítať s tým, že ZSSR svojimi akciami obmedzí Japonsko alebo sa dokonca zúčastní na vojne proti nemu; v súčasnosti ZSSR a Anglicko možno tajne plánujú získať základne vo východnej časti ZSSR na údery proti Japonsku”. Treba poznamenať, že japonskí stratégovia správne identifikovali zámery Washingtonu a Londýna zapojiť Sovietsky zväz do vojny proti Japonsku a využiť územie ZSSR na bombardovanie japonských miest.
Počas celej Veľkej vlasteneckej vojny americký prezident Franklin Roosevelt a britský premiér Winston Churchill vytrvalo žiadali Josifa Stalina, aby zriadil americké letecké základne v sovietskom Primorsku alebo na Kamčatke. Do jari 1942 nedošlo k výraznému zníženiu počtu sovietskych vojsk na Ďalekom východe a Sibíri, ktoré očakávalo japonské velenie. Vo februári Spravodajské riaditeľstvo Generálneho štábu armády predložilo údaje, podľa ktorých “presun sovietskych vojsk z východu na západ neviedol k oslabeniu skupiny Červenej armády, ktorá bola doplnená z miestnych zdrojov.
V tejto súvislosti sa velenie armády obrátilo na cisára s odporúčaním pozastaviť boje na juhu, skonsolidovať sa v obsadených oblastiach s cieľom presunúť štyri divízie na sever. Podľa plánov generálneho štábu armády sa predpokladalo ponechať na južnom smere len taký počet vojsk, ktorý by zabezpečil udržanie verejného mieru a operácie na vonkajších hraniciach. Uvoľnené jednotky mali byť presunuté do Mandžuska a Číny, ako aj čiastočne do metropoly. Na jar 1942 bola Kwantungská armáda opäť posilnená – boli sem vyslané ďalšie dve divízie. V dôsledku toho toto zoskupenie japonských vojsk zamerané na vojnu proti ZSSR, vrátane japonskej kórejskej armády, dosiahlo maximálnu silu 1,2 milióna vojakov a dôstojníkov.
V polovici júla 1942 začala nemecká armáda ofenzívu na južnom úseku sovietsko-nemeckého frontu s cieľom preraziť k rieke Volge pri Stalingrade, obsadiť tento dôležitý strategický bod a najväčšiu priemyselnú oblasť a odrezať tak centrum ZSSR od Kaukazu. Keďže si Hitler uvedomoval, že od výsledkov tejto ofenzívy do značnej miery závisí úspech celej vojenskej kampane proti ZSSR, rozhodne požadoval od Japonska splnenie spojeneckých záväzkov na spoločné rozdrvenie Sovietskeho zväzu. Zároveň nevenoval pozornosť existencii paktu o neutralite medzi Japonskom a ZSSR. Nemecký minister zahraničných vecí Ribbentrop 15. mája telegrafoval japonskej vláde:
“Bezpochyby nikdy nebude taká priaznivá príležitosť na obsadenie sibírskych pobrežných provincií a Vladivostoku, tak dôležitých pre bezpečnosť Japonska, ako v súčasnosti, keď sú spojené sily Ruska na európskom fronte mimoriadne napäté.”
Ako však bolo uvedené vyššie, Japonsko bolo pripravené zaútočiť na ZSSR z východu len pod podmienkou presunu, ak nie všetkých, tak väčšiny sovietskych divízií na sovietsko-nemecký front. Iba v tomto prípade mOhla počítať s obsadením sovietskeho územia dostupnými silami bez ujmy na situácii na iných frontoch, predovšetkým čínskom. Na jar 1942 vypracoval generálny štáb armády nový plán “Operácia 51”, podľa ktorého malo byť proti sovietskym vojskám na Ďalekom východe použitých 16 peších divízií Kwantungskej armády, ako aj tri pešie divízie umiestnené v Kórei. V prípade potreby sa plánovalo presunúť do Mandžuska ďalších sedem peších divízií z Japonska a štyri z Číny. Na ofenzíve sa mala zúčastniť tanková armáda pozostávajúca z troch tankových divízií. Plánom operácie bolo zničiť sovietske letectvo prekvapivým náletom na letiská a po dosiahnutí vzdušnej prevahy prelomiť obrannú líniu sovietskych vojsk na východnom smere – južne a severne od jazera Chanka a zmocniť sa Primorska. Zároveň sa predpokladalo prekročiť rieku Amur, prelomiť obrannú líniu sovietskych vojsk na severnom smere – západne a východne od Blagoveščenska a po obsadení železnice na úseku Svobodnyj – Zavitinsk zabrániť priblíženiu posíl zo západu. Operácia sa mala uskutočniť do dvoch mesiacov.
Existencia tohto plánu neznamenala, že v japonskom vedení bol v lete 1942 jednotný názor na vstup do vojny so ZSSR. Vážna porážka Japoncov v bitke o ostrov Midway naznačovala, že vojna na juhu proti USA a Veľkej Británii si bude vyžadovať sústredenie všetkých síl ríše. Šin’iči Tanaka, náčelník operačného oddelenia generálneho štábu armády, si 20. júla 1942 do svojho denníka zapísal:
“V súčasnosti je potrebné vyriešiť otázku zásad vedenia vojny ako celku. V rokoch 1942 – 1943 bude zrejme vhodné vyhýbať sa rozhodujúcim bitkám, viesť zdĺhavú vojnu. Operácia proti Sovietskemu zväzu sa v súčasnosti neodporúča…” Zdrvujúca porážka hitlerovských vojsk v bitke pri Stalingrade ešte viac schladila zápal synov “božského národa Jamato”, prinútila ich zastaviť prípravy na úder proti Sovietskemu zväzu. Fakty a dokumenty presvedčivo dokazujú, že Japonsko počas Veľkej vlasteneckej vojny v žiadnom prípade nebolo neutrálne; pripravovalo sa na zradný útok na ZSSR s cieľom rozdeliť si jeho územie s Nemeckom. Pripravovaný japonský útok na Sovietsky zväz sa neuskutočnil nie v dôsledku dodržiavania podmienok paktu o neútočení zo strany Japonska, ako sa dodnes nepravdivo tvrdí v Tokiu, ale v dôsledku neúspechu nemeckého plánu “bleskovej vojny” a zachovania spoľahlivej obranyschopnosti Sovietskeho zväzu vo východných oblastiach krajiny.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
