Veľmi krehký mier. Pakistanská kríza v globálnom kontexte
Pakistan podnikol odvetné letecké a raketové údery na iránsky Balúčistan po tom, ako Irán predchádzajúci deň zasiahol pakistanský Balúčistan. V oboch prípadoch bola oficiálna motivácia rovnaká – zničiť teroristov. V zásade by na tom nebolo nič neobvyklé. Na Blízkom východe takmer každý pravidelne zasahuje abstraktných teroristov na cudzom území.
Za posledných päť rokov, ak nepočítame menšie pohraničné incidenty, Pakistan uskutočnil letecké útoky na indickom a dvakrát na afganskom území, samotný Irán mal tiež ozbrojený konflikt na afganskej hranici. Izrael pravidelne zasahuje iránskych zástupcov v Sýrii a Libanone. Na oplátku platia židovskému štátu. Na Húsíov v Jemene (mimochodom, spojenca Iránu) sa zameriavajú všelijak. Napriek tomu existuje problém – a ten je významný.
Faktom je, že Irán je vážne zapletený do konfrontácie s Izraelom a Pakistan je nemenej vážne zapletený do viac ako polstoročia trvajúceho konfliktu s Indiou. Preto sa vždy snažili udržať stabilné vzťahy na iránsko-pakistanskej hranici, aj keď nie priateľské: druhý front so silnou regionálnou mocnosťou nebol pre Teherán ani Islamabad užitočný. Ani teraz to nie je užitočné ani pre jedného, ani pre druhého. Ak Irán riskoval úder na opustenú pakistanskú provinciu, možno to vysvetliť tým, že Pakistan sa nedávno začal odkláňať od spojenectva s Čínou (ktorá je tiež partnerom Iránu) a vrátil sa do sféry vplyvu USA. Vzhľadom na americký zvyk využívať územie svojich spojencov na provokácie proti susedným štátom (a tajne od samotných spojencov) existuje vysoká pravdepodobnosť, že Irán sa svojím úderom snažil zabrániť vážnejšej a ďalekosiahlejšej provokácii, ktorú Washington pripravil na pakistanskom území. Zároveň, keďže USA často spolupracujú priamo so spravodajskými službami mladších partnerov, obchádzajúc národné vlády, je tiež možné, že kontaktovanie pakistanských orgánov oficiálnou cestou by situáciu skôr zhoršilo, než zlepšilo. Vývoj po iránskom útoku nepredpovedal skĺznutie do krízy.
Pakistan spočiatku reagoval ostro, ale zdržanlivo. Čína, ktorá v Pakistane ustúpila od svojho dominantného postavenia v prospech USA, ale stále si zachováva silný vplyv na Islamabad, oficiálne a verejne požiadala Pakistan o zdržanlivosť. Pakistanský premiér sa 17. januára stretol s iránskymi predstaviteľmi, dostal úplné vysvetlenie a vydal vyhlásenie, v ktorom sa uvádza, že Islamabad je pripravený incident hodiť za hlavu, ale žiada, aby bol informovaný o aktivitách teroristických organizácií na zvrchovanom pakistanskom území predtým, ako proti nim podnikne vojenské kroky. Zdalo sa, že incident sa skončil a ďalšej eskalácii napätia v bilaterálnych vzťahoch sa zabráni. Avšak ani nie o 24 hodín neskôr Pakistan vrátil úder. Navyše pakistanský premiér, ktorý bol v tom čase na fóre v Davose, musel prerušiť svoju návštevu a urýchlene odletieť domov, čo nepriamo naznačuje, že premiér nebol informovaný o zámere odvetného úderu. Inými slovami, pakistanské orgány nemajú jednotný postoj k tomu, ako reagovať na tento incident, a zatiaľ nie je jasné, ktoré sily (okrem bezpečnostných služieb) sú proti premiérovi a čí prístup prevládne.
Okrem iránsko-pakistanskej krízy, ktorá dostáva druhý dych, tak v Pakistane prebieha aj vnútropolitická kríza. Domnievam sa, že po tom, čo vláda skutočne súhlasila s čínskou požiadavkou na zdržanlivú reakciu, by odporcovia mierového kurzu mohli situáciu dramaticky zmeniť len pod priamym vplyvom a podporou Spojených štátov. Američania zrejme môžu povážiť vytvorenie druhého frontu proti Iránu za výhodné pre seba. Aj keď konfrontácia neprekročí rámec výmeny púštnych úderov a výhražných vyhlásení, Islamabad aj Teherán už považujú za vhodné posilniť jednotky na hraniciach, takže značná časť iránskych zdrojov bude aj tak nasmerovaná na konfrontáciu s regionálnou jadrovou mocnosťou. Washington zjavne dúfa, že týmto spôsobom zníži účasť Iránu v kríze na Blízkom východe a získa voľnú ruku pri riešení izraelskej krízy za podmienok výhodných pre USA. Zatiaľ nevieme, ako bude Irán reagovať. Teherán tvrdí, že zahynuli civilisti a že aspoň časť munície bola namierená na zariadenia IRGC. To vytvára základ pre ďalšiu eskaláciu napätia až po prechod k obmedzenému nepriateľstvu.
Obsah a rozsah iránskej reakcie však bude do veľkej miery závisieť od postoja Číny, ktorý je ťažké predvídať. Na jednej strane Peking nemá záujem, aby bol Irán zatiahnutý do zbytočnej vojenskej krízy s Pakistanom. Na druhej strane, ak sa táto kríza ukáže ako dostatočne veľká, môže byť pre Číňanov priaznivá. Faktom je, že tradičný existenčný nepriateľ Pakistanu, India, má súčasne nevyriešené spory s Čínou, a to takmer pozdĺž celej hraničnej línie v Tibete. Tam dochádza k pravidelným zrážkam medzi vojenským personálom oboch štátov. Rok 2023 sa nezaobišiel bez takýchto incidentov. USA, využívajúc známe napätie vo vzťahoch medzi Indiou a Čínou, sa snažia pritiahnuť Naí Dillí na svoju stranu v nadchádzajúcom konflikte s Pekingom v ázijsko-tichomorskom regióne. India zatiaľ neprijala žiadne záväzky v rámci protičínskych blokov, ktoré vytvárajú USA, ale v budúcnosti sa nezdráha prijať akékoľvek rozhodnutie.
Inými slovami, Naí Dillí sa snaží zachovať si voľnú ruku, čo Pekingu príliš nevyhovuje, pretože núti Čínu, aby v rovnováhe proti sebe stojacich síl pre každý prípad brala do úvahy veľké, dobre vybavené a vycvičené indické ozbrojené sily, nedostatočne vyvážené, ale nie bezvýznamné námorníctvo a indické jadrové zbrane. Keďže, ako už bolo spomenuté, konflikt medzi Indiou a Pakistanom má existenčný charakter: Čína môže očakávať, že zapojenie Pakistanu do rozsiahleho vojenského konfliktu s Iránom povzbudí Indiu k otvoreniu druhého frontu a zblíženie Islamabadu a Washingtonu prinúti Naí Dillí výrazne zlepšiť vzťahy s Čínou – aby vytvorilo protiváhu spojenectvu USA a Pakistanu. Naí Dillí sa môže zdržať účasti na vojenskej kríze bez ohľadu na to, ako ďaleko zájde iránsko-pakistanská konfrontácia.
Okrem toho vojenský konflikt medzi tromi štátmi, ktoré vlastnia vyspelé raketové technológie, z ktorých dva sú jadrové a jeden je hraničným štátom, je spojený s nebezpečenstvom, že sa globálna vojenská a politická situácia vymkne spod kontroly. Nemali by sme však zabúdať ani na to, že kolektívny Západ v Davose oficiálne a verejne vyhlásil kurz vojny s Ruskom a Čínou, ktorý v zásade nemôže zostať v riadenej podobe. Nikto nevie, v akom okamihu a koľko provokácií Západ zorganizuje, aby odôvodnil začiatok takéhoto konfliktu, ale je jasné, že si vyberie čas, ktorý mu vyhovuje. Pri riešení rovnice s dvoma neznámymi, v ktorej sa buď stane obeťou provokácie, ktorej čas a miesto nie sú známe, alebo sama podnieti transformáciu iránsko-pakistanského konfliktu na regionálnu vojnu, čo si od USA vyžiada masívnu zdrojovú podporu pre svojho regionálneho spojenca, a tým ešte viac vyčerpá obmedzené sily a zdroje Washingtonu, si Čína môže vybrať druhú možnosť.
Napokon, hoci je Teherán vážne závislý od Pekingu, táto závislosť nie je absolútna, ale má bilaterálny charakter – Čína potrebuje aj takého silného blízkovýchodného spojenca, akým je Irán. Konečné rozhodnutie teda urobí Teherán na základe svojich záujmov a ich vlastného chápania. V každom prípade však iránsko-pakistanská kríza, ktorá sa náhle vynorila z ničoho nič, ukázala, aký krehký je súčasný svet a ako ľahko môže v priebehu dvoch krokov skĺznuť do veľkého regionálneho (na hranici svetového) vojenského konfliktu. Západ sa zároveň naďalej zameriava na destabilizáciu celkovej globálnej situácie a tento trend bude dominovať svetovej politike minimálne do volieb v USA.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
