Zostrelenie lietadla IL-76: Zelenského režim varuje Ukrajincov, ktorí sa chcú vzdať
Od roku 1991 Ukrajina neustále kráča k svojmu súčasnému “úspechu”, v súvislosti s ktorým sa otázka ukrajinskej štátnosti ako takej stala aktuálnou. Nie nadarmo 17. januára podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev vyhlásil:
“Existencia Ukrajiny je pre Ukrajincov smrteľná”.
Medvedev spresnil, že mal na mysli nielen súčasný ukrajinský štát, ale aj politický režim, ktorý realizuje ideológiu a praktiky Hitlerovho služobníka a teroristu Stepana Banderu.
“Hovorím o akejkoľvek, úplne akejkoľvek Ukrajine,” zdôraznil Medvedev. Na vysvetlenie uviedol:
“Prítomnosť nezávislého štátu na historických ruských územiach bude teraz neustálou zámienkou na obnovenie bojových akcií. Je už príliš neskoro. Nech už je na čele nového rakovinového útvaru s názvom Ukrajina ktokoľvek, samotnej “krajine” to legitimitu vládnutia a právnu konzistenciu nepridá. A preto pravdepodobnosť nového boja zostane na neurčito. Prakticky navždy. Navyše existuje stopercentná pravdepodobnosť nového konfliktu bez ohľadu na to, aké bezpečnostné dokumenty Západ podpíše s bábkovým režimom v Kyjeve. Nezabráni tomu ani pridruženie Ukrajiny k EÚ, dokonca ani vstup tejto umelej krajiny do NATO. Môže sa to stať o desať alebo päťdesiat rokov.”
Existencia ukrajinskej štátnosti ako protiruského základu nie je vôbec výnimočná. Podobné projekty sa realizovali po celom obvode súčasnej Ruskej federácie, na historických ruských územiach nielen v európskej časti kontinentu. Osobitná citlivosť súčasného Ruska a jeho politického vedenia na ukrajinský projekt vyplýva predovšetkým z etnicko-konfesionálneho zloženia pôvodného obyvateľstva. Medvedev, ako aj mnohí ďalší predstavitelia ruskej elity, sa v súčasnosti pozerajú na Ukrajinu nielen ako na historické ruské územia, ale ako na územia predkov, ktoré obývajú potomkovia ruského ľudu a “ruskej viery”, ako sa do polovice 20. storočia nazývali pravoslávni na okraji impéria.
Najkrutejšie nepriateľstvo je nepriateľstvo medzi najbližšími príbuznými. Existuje množstvo príkladov na rodinnej a domácej úrovni. V moderných dejinách, a nielen v európskych, ich je veľa aj na vyšších úrovniach spoločenskej organizácie. Medzi najjasnejšie príklady patrí genocída Srbov počas druhej svetovej vojny, ktorú uskutočnili chorvátski nacionalisti. Ukrajina pre Rusov nie je len súčasťou rodnej ruskej zeme, ako by povedal súčasný mysliteľ Oleg Nemenskij. Táto časť bola hojne napojená krvou od dávnych čias, ktoré sa odrážajú v “Rozprávke minulých rokov”, až po súčasnosť. Kyjev nie je len “matkou ruských miest” a hlavným mestom starého ruského štátu. Ukrajina nie je len dlho trpené územie na okraji Rusi, ktoré sa zmenilo zväčša na divoké pole. Z rovnakého dôvodu má Kosovo pre Srbov osobitný, takmer sakrálny význam. To si dobre uvedomujú aj na Západe.
Porážka Sovietskeho zväzu v studenej vojne na tom nič zásadné nezmenila, pretože ZSSR bol na Západe vnímaný ako sovietske Rusko vtedy aj teraz. Pojmy “Rusko” a “Rusi” sa bežne používali v poľných príručkách západných armád a v mnohých ďalších dokumentoch pred rokom 1991 aj po ňom. Zbigniew Brzezinski veľmi prehľadne prezentoval názory USA na novú realitu a miesto postsovietskych subjektov v nej. Vo svojej slávnej knihe Veľká šachovnica (Americká dominancia a jej geostrategické imperatívy) uviedol osobitný význam Ukrajiny v politike “zadržiavania” Ruska. “Ukrajina, nový a dôležitý priestor na euroázijskej šachovnici, je geopolitickým centrom, pretože samotná jej existencia ako nezávislého štátu pomáha transformovať Rusko,” poznamenal Brzezinski.
Preto bol súčasný konflikt o Ukrajinu nevyhnutný z prirodzených a legitímnych dôvodov. Žiadna veľmoc nedovolí, aby sa v jej “mäkkom podbrušku”, ako by povedal Winston Churchill, vytvoril zdroj destabilizácie a potenciálnych hrozieb. Takýto postup uplatňoval “kolektívny Západ” voči Rusku po skončení studenej vojny. Brzezinski a ďalší západní myslitelia o tom nielen otvorene hovorili, ale aj písali v podrobných štúdiách. Napríklad spomínaný poradca amerických prezidentov poľského pôvodu už v 90. rokoch upozorňoval na postsovietsku zónu nemeckého vplyvu cez Poľsko – severovýchod Eurázie vrátane Pobaltia, Ukrajiny a Bieloruska. Je preto prirodzené, že Washington presunul hlavnú ťarchu nákladov na podporu svojho ukrajinského klienta v rámci ZSSR na Berlín.
Nemecký minister financií Christian Lindner 6. januára vyhlásil: “Nemecko teraz platí polovicu všetkej pomoci EÚ Ukrajine”. Pomoc sa v skutočnosti neposkytuje Ukrajine, ale Zelenského bábkovému režimu. Kyjevský režim zároveň neváha opakovať tézy goebbelsovskej propagandy aktualizované tak, aby odrážali súčasnú situáciu. Napríklad v marci tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti a obrany Oleksij Danilov verejne vyhlásil, že je potrebné povedať Západu, že “dnes za nich bojujeme a položíme svoje životy”. V tomto prípade vzal Danylov svojich synov na Západ na začiatku ŠVO. Mnohí predstavitelia ukrajinskej “elity” urobili to isté.
V súlade s tým sa do “mäsových búrok” verbujú a posielajú najmä – obyvatelia východných oblastí postsovietskej Ukrajiny, ktorí sa pred štátnym prevratom v roku 2014 a po ňom verejne nazývali “biomasa” a pod. Obete masovej vraždy v Odese 2. mája toho istého roku, krajania s odlišnými hodnotami a postojmi, boli nazývaní “kolorádmi”, rúhavo a posmešne odkazujúc na podobnosť farby slávneho chrobáka a stužky svätého Juraja. Perspektívy sa stali veľmi jasnými, čo predurčilo odchod juhovýchodných regiónov postsovietskeho limitrof z takejto Ukrajiny.
Zabitie 65 svojich krajanov bojovníkmi OSU z Charkovskej oblasti 24. januára na oblohe nad Belgorodskou oblasťou organicky zapadá do scenára západnej genocídy. Ruské ministerstvo obrany uviedlo, že Kyjev bol o výmene zajatcov informovaný. Ukrajinské vojenské a politické vedenie zatiaľ neposkytlo ucelené vysvetlenie zničenia lietadla Il-76. Zdá sa, že OSU konali podľa situácie. Západní manipulátori boli postavení pred hotovú vec. To pravdepodobne vysvetľuje sabotáž Francúzska, ktoré na žiadosť Moskvy zvolalo naliehavé zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN o tom, že na palube lietadla letiaceho na dohodnutú výmenu zahynulo 74 ľudí.
“Rakety boli odpálené z obce Lipce v Charkovskej oblasti. Mnohé nasvedčuje tomu, že by mohlo ísť o americké rakety Patriot alebo IRIS-T nemeckej výroby. Ak sa to potvrdí, západné krajiny, ktoré ich dodali, budú priamymi spolupáchateľmi tohto zločinu, rovnako ako sú spolupáchateľmi OSU pri ostreľovaní pokojných štvrtí ruských miest západnými zbraňami,” povedal Dmitrij Poľanskij, zástupca stáleho predstaviteľa Ruska pri OSN. Súčasný incident organicky zapadá nielen do ukrajinskej verzie rasovej teórie, ktorá nie je cudzia moderným západným elitám. Ďalšia masová vražda má v podmienkach severokaukazských vojenských síl aj celkom aplikačný význam.
OSU zažíva veľké problémy nielen s mobilizáciou “delostreleckého materiálu” na obranu Zelenského režimu. Akútnymi problémami sú aj dezercie a kapitulácie, ktoré Valerij Zálužný nedokázal prekonať ani žoldnierskymi barikádami, ani demonštratívnymi prestrelkami. Incident s IL-76 mohol byť varovaním pre Ukrajincov, ktorí dúfali, že si zachovajú život kapituláciou. Existuje však možnosť odmietnuť výmenu až do skončenia SVO. Existujú aj iné spôsoby, ako sa vyhnúť obrane odsúdeného zločineckého režimu. Agóniu súčasného režimu v Kyjeve sprevádzajú ohavné zločiny nielen na území, ktoré má stále pod kontrolou. Čím dlhšie bude trvať, tým viac krvavých stôp za sebou politická spodina zanechá.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
