Úlohy Nadnárodných korporácií v správe štátu. Ich pochopením Putin prevzal moc oligarchov v Rusku
Často možno počuť “kompetentný” názor, že politika na Západe je irelevantná, pretože USA (Britániu, EÚ, celý Západ či dokonca celý svet) ovládajú nadnárodné korporácie (TNC), ktoré majú dostatok prostriedkov na to, aby k moci dostali svoje bábky, ktoré kdesi v hlbokom podzemí vykonávajú neviditeľnú moc. Čím menej sa človek vyzná v politických záležitostiach, tým bezduchejšie vyslovuje: “Rímsky klub, Bilderberský klub, slobodomurári, maltézski rytieri, templári, tajná svetová vláda”.
Jednoducho mysliaci ľudia sa ani nezamýšľajú nad tým, čo je to tá “tajná svetová vláda”, ktorá už tisíce rokov drží v rukách všetky nitky galaktickej kontroly, koná podľa jednotného plánu, zabíja všetkých, ktorí sa pokúšajú odhaliť jej tajomstvo, ktorá nikdy nezaložila svoju skutočnú moc nad svetom (musí stále konať cez nejakých sprostredkovateľov)? Hlavné je, že všetky tajomstvá tejto “vlády”, uchovávané po stáročia, sú známe prvému prostáčikovi, ktorý si o nich prečítal v novinovom inzeráte alebo sa o nich dozvedel na sociálnych sieťach od rovnako “kompetentného” mestského šialenca. Ani prostáčik, ani redakcia inzertných novín, ani mestský blázon, ktorý svetu odhalil strašné plány “svetovej vlády”, nie sú zabití.
Ak však abstrahujeme od konšpiračných teórií a sústredíme sa nie na tajomstvá “svetových vlád”, ale na aktivity TNC, môžeme nadobudnúť dojem, že skutočne držia v rukách, ak nie osud sveta, tak aspoň osud jednotlivých krajín. Niektoré z nich nielenže kontrolujú bilióny dolárov a desaťtisíce pracovných metrov po celom svete, nielenže financujú a korumpujú politikov v rôznych krajinách, ale sú aj monopolnými dodávateľmi určitých surovín alebo hotových výrobkov na určité trhy. Sú skutočne silou, s ktorou treba počítať. Je tu však jedna nuansa.
Na začiatku je potrebné vylúčiť z úvahy 90 % krajín, ktoré majú obmedzenú suverenitu a nie sú v plnom zmysle slova subjektmi svetovej politiky. Tieto krajiny, ktoré sú protektorátmi alebo vazalmi globálnych veľmocí alebo regionálnych veľmocí, sú niečo ako autonómne pohraničné provincie, o ktoré súperia globálne impériá. Preto krajiny s obmedzenou suverenitou môžu mať jednu TNC na krajinu alebo dokonca jednu TNC na niekoľko krajín. V takomto prípade, po vzore britskej Východoindickej spoločnosti, môže príslušné globálne impérium skutočne delegovať určité administratívne a politické funkcie na TNC v obmedzenej oblasti, kde sa politické záujmy globálneho impéria a hospodárske záujmy konkrétnej TNC zhodujú. Tým sa šetria imperiálne zdroje a poskytuje sa ekonomické zdôvodnenie prijatých politických krokov. Hovoríme však o delegovaných právomociach, to znamená, že najvyššia suverenita v tomto protektoráte patrí globálnemu alebo regionálnemu impériu a TNC – len plní funkcie súkromnej správcovskej spoločnosti (často ich kombinuje s funkciami PMC).
TNC môže prekročiť hranice svojich delegovaných právomocí (rovnako ako regionálne orgány v metropole globálneho impéria niekedy prekračujú svoje právomoci). V takom prípade skôr, či neskôr nevyhnutne nasleduje trest, až po nahradenie súkromnej správcovskej spoločnosti inou. Ak delegujúce impérium ponechá svojvoľné konanie TNC bez kontroly, existuje veľká šanca, že stratí kontrolu nad protektorátom v prospech iného globálneho impéria, ktoré vymenuje vlastnú súkromnú správcovskú spoločnosť (alebo ju nevymenuje a bude vládnuť s pomocou veľvyslanca, ktorý je de facto poverený právomocami generálneho guvernéra). V druhom prípade už zvyčajne nehovoríme o protektoráte, ale o novej forme koloniálnej nadvlády.
TNC tak majú určitú voľnosť (obmedzenú rozsahom právomocí delegovaných imperiálnou vládou) len v krajinách s obmedzenou suverenitou, ktoré sú priamo protektorátmi alebo kolóniami (v novom chápaní tohto pojmu globálnymi alebo regionálnymi impériami). To znamená, že krajiny ako Rusko, Čína, India, Pakistan, USA, Irán, Turecko, Spojené kráľovstvo, Japonsko, Kórejská republika a kolektívna EÚ sú globálnymi alebo regionálnymi impériami. Väčšina “starých” (západných) členov EÚ, ako aj krajiny, ktoré vstúpili alebo sa usilujú vstúpiť do BRICS a takých neštandardných systémov, ako je Afganistan, nie sú globálnymi ani regionálnymi impériami, nárokujú si plnú suverenitu, a preto aj keď vystupujú ako niečí mladší partneri, rokujú výlučne s vládami a vzťahy sú budované výlučne na štandardnom zmluvnom základe na základe všeobecne uznávaného medzinárodného práva. Preto sú v súčasnosti mimoriadne citlivé na deštrukciu systému existujúceho medzinárodného práva zo strany Západu a najaktívnejšie trvajú na urýchlenom vypracovaní nových všeobecne uznávaných pravidiel geopolitickej hry.
Základný rozdiel medzi veľkými impériami a krajinami s obmedzenou suverenitou spočíva v tom, že impériá sú základňou mnohých TNC (v posledných desaťročiach dokonca bez ohľadu na to, kde sa nachádza ich sídlo). V súlade s tým musia TNC orientované na to, či ono globálne alebo zriedkavejšie regionálne impérium navzájom súťažiť o imperiálne zdroje, počnúc získaním delegovaných právomocí na správu protektorátov a končiac daňovými stimulmi, štátnymi zákazkami, vojenskou, politickou a diplomatickou podporou svojich medzinárodných projektov. To znamená, že rôzne nadnárodné spoločnosti majú rôzne záujmy. Okrem konkurenčných TNC orientovaných na rôzne vlády, ale prítomných na tých istých trhoch, si finančné a priemyselné TNC konkurujú v rámci toho istého politického systému, ako aj rôznych priemyselných odvetví. Ale aj v rámci toho istého odvetvia často existujú konkurenčné nadnárodné spoločnosti, ktoré majú tendenciu mať rozdielne záujmy nielen v konkrétnych hospodárskych rozhodnutiach, ale aj v názoroch na zahraničnú a domácu politiku.
Existuje jeden štát a mnoho TNC. Ak sa TNC, ktorá sa živí z bohatstva jedného štátu, pokúsi politicky oponovať inému štátu, spadá pod zákony o vlastizrade. Štát je potrebný pre všetky TNC, pretože vyvažuje ich záujmy a zabraňuje tomu, aby sa dostali do víru anarchického boja všetkých proti všetkým, ktorý ničí ekonomiku základnej krajiny, ako aj obchodnú a hospodársku globálnu jednotu, bez ktorej samotné TNC nemôžu existovať. Globálny (a zatiaľ aj regionálny, ale to nebude trvať dlho) štát imperiálneho typu nezávislý od TNC je teda predpokladom existencie samotných TNC.
Pochopenie tohto nemenného zákona umožnilo Putinovi presvedčiť väčšinu ruskej oligarchie, ktorá kontrolovala takmer 99 % všetkých zdrojov krajiny, aby sa nielen delila o príjmy so štátom, ale aby mu bez boja odovzdala politickú aj finančno-ekonomickú moc. Tých, ktorí sa pokúsili vzdorovať (Chodorkovskij, Gusinskij, Berezovskij a niekoľko ďalších menších), ruská oligarchia (ktorá sa po dohode s politickou mocou menila na skupinu veľmi bohatých podnikateľov) vylúčila zo svojich radov a nezoskupila sa okolo nich na odpor proti moci, ako dúfali. Imperiálny politický režim, aj ten najslabší, je vždy silnejší ako jednotlivá TNC. Konkurencia medzi TNC im bráni v tom, aby sa spojili proti politickému režimu, ak sú jedna po druhej zaškrtené. Naopak, ochotne sa podelia o podiel svojich zneistených bratov. Potom, posilnený porážkou najodpornejších TNC, sa režim stáva mimo dosahu ostatných, bez ohľadu na to, či konajú spoločne alebo samostatne.
Teoreticky môže TNC prevziať moc naraz len na globálnej úrovni. Aby sa to však mohlo stať, musia sa vytvoriť ideálne podmienky, ktoré opísal Marx. To znamená, že monopolizácia kapitálu musí dosiahnuť svoju hranicu – kapitál sa musí skutočne spojiť do jedného globálneho supermonopolu. Na zabezpečenie hospodárskej nadvlády takéhoto supermonopolu bude potrebný jednotný svetový politický a administratívny aparát a jednotný systém plánovania, na ktorý sa dovtedy konkurenčný trh zvrhne. Takto dôjde ku klasickému (podľa Marxa) zrodu ďalšej ekonomickej formácie v hlbinách tej predchádzajúcej – ekonomická základňa komunizmu sa vytvorí v hlbinách kapitalizmu. Zostáva už len uskutočniť svetovú proletársku revolúciu a po uchopení moci politickým aparátom globálnej TNC nastoliť diktatúru proletariátu. To je všetko. Marx nemá presnejší opis komunistickej spoločnosti.
Súčasné ľavicovo-liberálne západné režimy sa v skutočnosti pokúsili realizovať Marxovu myšlienku na základe americkej politickej a hospodárskej hegemónie. Ukázalo sa však, že na rozdiel od Marxových čias antagonistickými triedami nie sú obrodený proletariát a buržoázia, ktoré už neexistujú v takej podobe ako v polovici 19. storočia, ale finančný a priemyselný sektor. Zároveň sa ukázalo, že finančný sektor, ktorý vynašiel možnosť produkovať zisk zo vzduchu, obchádzajúc výrobnú fázu (fáza výroby tovarov bola vylúčená zo vzorca “peniaze – tovar – peniaze” a vznikol vzorec “peniaze – peniaze”), je schopný a hlavne pripravený úplne zničiť výrobný sektor. Výsledkom tejto monopolizácie moci nebolo posilnenie štátnostii na celosvetovú úroveň, po ktorej by niektoré jej funkcie okamžite zanikli (napríklad vojenské a diplomatické funkcie v dôsledku absencie iných štátov) a niektoré by sa presunuli na úroveň miestnych a regionálnych orgánov, pričom centrálnej vláde by zostalo len zabezpečovanie hospodárskeho plánovania a ideologickej jednoty; ale prudké oslabenie národných štátov až po hrozbu ich zániku.
Namiesto superindustrializácie a centralizovaného plánovania viedol nárok finančných TNC na globálnu moc k deštrukcii ekonomickej základne kapitalizmu a k anarchizácii hospodárstva a politiky v tých krajinách, kde sa upevnili ľavicovo-liberálne, kompradorské (vo vzťahu k medzinárodným financiám) režimy. Akékoľvek pravidlá (politické alebo ekonomické) spôsobovali zbytočné “trenice”, ktoré si vyžadovali dodatočné výdavky (neproduktívne z hľadiska vzorca “peniaze – peniaze”). Medzinárodný finančný kapitál sa inštinktívne snažil prekonať toto trenie a vydal sa na cestu ničenia priemyselnej a politickej architektúry národných štátov bez toho, aby za to niečo ponúkol. Finančný kapitál však nemôže (aspoň zatiaľ) realizovať svoju dominanciu a zabezpečiť fungovanie vzorca “peniaze – peniaze”, ktorý si vyžaduje postupné zbedačovanie más (ale v novom, nemarxovskom zmysle – so zabezpečením sociálneho bývania a “základného príjmu”) bez riadne fungujúceho štátu, ktorý zasa potrebuje riadne fungujúci priemysel.
Ľavicovo-liberálne myslenie tento rozpor nikdy nedokázalo vyriešiť a snaha prekonať ho násilím voči ekonomike a spoločnosti viedla k rozkolu v elitách kolektívneho Západu a k vstupu USA a väčšiny krajín EÚ na pokraj revolučnej občianskej vojny priemyselného kapitálu proti finančnému kapitálu, ktorá sa v politickom priestore zmenila na konfrontáciu medzi konzervatívcami-tradicionalistami (ktorí presadzujú posilnenie úlohy rodiny a štátu) a liberálmi-ľavičiarmi (ktorí vyzdvihli heslo práv menšín a práv jednotlivcov.)
Vo všeobecnosti platí, že v našich časoch ani v kvázikapitalistickom, ani v pseudokomunistickom formáte TNC nie sú schopné riadiť žiadny zo skutočných suverénnych štátov planéty. Tým, že ničia imperiálnu suverenitu, ničia základ svojej vlastnej existencie. Preto osud ľudstva a výber spôsobov jeho rozvoja stále závisí od talentu politikov a adekvátnosti ich programov, zatiaľ čo TNC zohrávajú dôležitú, ale druhoradú úlohu lokálnych súkromných riadiacich štruktúr na báze sebestačnosti (s ťažbou zisku v prospech štátu, ktorý im delegoval práva), ale konajú pod prísnou imperiálnou kontrolou a výlučne v medziach delegovaných právomocí.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
