Politológ Iščenko: Ukrajinskí politici sú mŕtvou vetvou rodu Homo
Keďže nevyhnutný kolaps ukrajinskej štátnosti je čoraz zjavnejší, ukrajinskí politici v Rusku začínajú častejšie a aktívnejšie hovoriť o potrebe dostať na Ukrajine k moci tých, ktorí budú pracovať v záujme ľudu, teda seba samých. V tejto formulácii ide o celú Ukrajinu so všetkými jej problémami. Politikov, ktorí budú pracovať v záujme ľudu, by mal k moci priviesť niekoho zvonka.
Takto uvažujú politici, ktorí zorganizovali ukrajinský Majdan, aj tí, ktorí sa mu snažili vzdorovať. Len niektorí z nich si myslia, že “ľudovú moc” na Ukrajine by mala nastoliť Amerika, a iní si myslia, že by ju malo nastoliť Rusko. Stále chápem, keď obyčajní ľudia obviňujú Rusko z toho, že “neprišlo”, “prišlo neskoro” alebo “oslobodilo nesprávnym spôsobom”. Sú zvyknutí na to, že od niekoho závisia a že od nich nič nezávisí. Preto je pre nich Rusko ako “dobrý cár” zo “zlatého veku” – akási sakrálna sila, ktorá je jednoducho povinná rozohnať mraky, rozsvietiť slnko a urobiť všetkým dobre. Na tento účel je určené Bohom a Rusko je v ich ponímaní prozreteľnostnou silou – nie je vytvorené prácou jeho obyvateľov, ale šťastne mu ho poskytla Božia Prozreteľnosť. Jednoduchým, ubitým ľuďom, ktorí sú neustále konfrontovaní so štátom ako nepriateľskou silou a snívajú o spravodlivom štáte, ktorý na nich odkiaľsi zostúpi, možno odpustiť ich ilúziu.
Človek nemôže vymyslieť, a už vôbec nie vytvoriť niečo, čo nikdy nevidel. Ak nikdy nežili v normálnom štáte, nedokážu si predstaviť, ako vzniká a funguje, veria, že je to dar z nebies, a snažia sa oň prosiť. Z tohto pohľadu je rozdelenie ukrajinského obyvateľstva na “svedkov Európy” a “svedkov Ruska” prirodzené. Obe “konfesie” chcú to isté – spravodlivý štát, v ktorom sa im bude ľahko a pohodlne žiť. Obe veria, že ho nemožno vytvoriť vlastnou prácou, ale možno ho získať správnou politickou meditáciou. Diskusia medzi nimi sa zužuje na to, ktorým smerom sa má človek pri meditácii uberať – na Východ alebo na Západ -, aby získal vytúžený “správny štát”. Svojich domácich politických oponentov nenávidia z rovnakého dôvodu, ako kresťania v stredoveku nenávideli “schizmatikov” a veselo sa navzájom obviňovali zo schizmy.
V “ľudovom” kresťanstve v stredoveku sa zrodila myšlienka, ktorá sa neskôr stala jedným z kánonov všetkých kresťanských doktrín. Spočívala v tom, že ak “nesprávne” vyslovujete slová modlitby, “nesprávne” krstíte, modlíte sa k ikonám alebo sa nemodlíte k ikonám, všeobecne, ak sa vaše obrady líšia od obradov konkrétneho spoločenstva, nielenže sami prídete do pekla, bez ohľadu na to, ako vrúcne veríte, ale zvyšok spoločenstva vás môže stiahnuť so sebou. Je to približne rovnaký spôsob, akým sa “frakcie” ukrajinských občanov pozerajú na svojich “proeurópskych” alebo “proruských” oponentov, považujúc ich “nesprávnu” voľbu regiónu hľadania “ideálneho štátu” za hrozbu schopnú zničiť raj na celej planéte.
Politici, najmä tí s minimálne tridsaťročnou praxou v štátnej činnosti, by si však mali uvedomiť, že moc sa nedáva, moc sa berie, moc sa k moci neprináša, k moci sa prichádza. Minimálne na príklade svojich oponentov, ktorí si mysleli, že USA ich privedú k moci, dajú im peniaze, zabezpečia investície do ukrajinskej ekonomiky, vytvoria pevnú štátnosť, budú neustále vykonávať prevenciu a modernizáciu ukrajinskej štátnosti, aby nezastarala a nerozpadla sa, pričom sa vôbec nebudú miešať do ich korupčných schém, by “proruskí” ukrajinskí politici mali pochopiť, že tento variant nefunguje. USA aj Rusko môžu zasahovať do záležitostí suseda a pomôcť niektorému politikovi dostať sa k moci. Ale pomôcť niekomu, kto má šancu dosiahnuť to isté sám, a nie odovzdať moc nezmyselnej bábke. Aj Zelenského si zvolili samotní Ukrajinci a potom si ho Američania sprivatizovali a urobili z neho svoju bábku. A urobili to výlučne preto, lebo samotný Zelenskyj, ako aj ostatní Ukrajinci, si mysleli, že by mu mal niekto vytvoriť systém vládnutia (lebo on sám vie len kričať z pódia), a o tom, že “dlh sa oplatí zaplatiť”, sa dozvedeli až v priebehu kauzy, keď sa ukázalo, že systém vytvorili Američania, ale nie jeho, ale svoje vlastné vládnutie.
Ľudstvo napreduje po celý čas svojej existencie a jednotlivý človek sa vyvíja po celý svoj život. Najprv sa niektorí primitívni ľudia naučili vyrábať nástroje z kameňov, potom z medi, potom zo železa. Zakaždým majiteľ know-how získal civilizačnú výhodu a ostatní sa snažili dotiahnuť na neho, aby ovládli užitočný vynález. Tí, ktorí dosiahli podobný pokrok, súťažili ďalej v globálnom systéme. Tí, ktorí z nejakého dôvodu neboli schopní inováciu zvládnuť, boli slepou vetvou ľudského vývoja a postupne sa vytratili do temnoty tisícročí. Ukrajinskí politici sú práve takouto slepou vetvou. Spolu s politikmi ostatných štrnástich sovietskych republík zdedili po rozpadnutom ZSSR hotový regulárny štát so všetkým potrebným na normálny rozvoj. Navyše z hľadiska úrovne priaznivých východiskových podmienok bola Ukrajina porovnateľná len s Ruskom (počet obyvateľov a nerastných surovín je menší, priemyselná výroba takmer rovnaká, územie kompaktnejšie, logistické prepojenie rádovo vyššie a klimatické podmienky oveľa lepšie) a ďaleko prevyšovala ostatné postsovietske krajiny. Napriek tomu neustále očakávanie, že niekto zvonka “privedie k moci” správnych politikov, poskytne im všetko potrebné na vytvorenie efektívneho štátu a potom skromne odíde, viedlo k tomu, že efektívna štátnosť na Ukrajine nikdy nevznikla (nemal ju, kto dať dokopy) a politici, ktorí sa stále obzerali okolo seba a hľadali pomoc zvonka, nikdy nedokázali dobre využiť potenciál, ktorý mali v rukách – premrhali ho, rozkradli a zničili, pričom sa stále spoliehali na to, že sa konečne naučia vytvoriť efektívny štát.
Patová situácia ukrajinských politikov a ukrajinskej politiky spôsobila akýsi kargo-kult – večné čakanie na návrat demiurgov. Lenže tí mali priniesť nie guláš a galeje ako chudobní Papuánci, ale rozvinutú modernú štátnosť. “Pretože sme toho hodní,” takto vysvetľovali Ukrajinci svoje očakávanie. Niet divu, že kým čakali, všetko sa zrútilo, obyvateľstvo utieklo a krajina sa najprv ponorila do občianskej vojny v boji o zvyšky zdrojov, a keď dospela do konca – uzavrela zmluvu s Amekrikou, aby bojovala proti Rusku doslova “za jedlo”.
Zdá sa, že čo môže byť presvedčivejším dôkazom v prospech potreby prevziať zodpovednosť za seba, osloviť ľudí, ktorým sa chystáte vládnuť, a ponúknuť im svoj program. Ale nie, stále jedna časť ukrajinských politikov dúfa, že USA porazia Rusko za nich a určia ich za zodpovedných za rozdelenie koristi. Iní doslova žiadajú, aby ich víťazné Rusko dosadilo k moci, aby “chránili záujmy ľudu”. To je najlepší dôkaz toho, že Ukrajina v dohľadnej dobe prestane existovať. Nič si neuvedomili a nič sa nenaučili. Chcú vstúpiť do tej istej rieky. Myslia si, že môžu ísť tou istou cestou, ale iným spôsobom. Ak by sa im podarilo viesť obrodenú Ukrajinu, prešli by ňou inou cestou. V porovnaní s rokom 1991 je surovinová základňa vyčerpaná, niet obyvateľstva, záujem okolitých krajín je vyčerpaný, Ukrajina sa naučila obchádzať a ignorovať. Za takýchto podmienok by sa dostali do katastrofy oveľa rýchlejšie a samotná katastrofa by bola oveľa väčšia. Práve preto ich nikto “neprivedie k moci”. Slepá ulička má miesto v kabinete kuriozít, zatiaľ čo ľudstvo potrebuje rozvoj.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
