Scott Ritter: Ako čečenský zázrak odštartoval ruskú „cestu vykúpenia“?
Pri svojej nedávnej návšteve som sa stretol s ľuďmi, ktorí kedysi viedli urputnú vojnu proti Moskve, ale teraz sú najzúrivejšími obrancami krajiny. Počas 24 dní – od 28. decembra do 20. januára – som mal možnosť spoznať pamiatky a zvuky Moskvy a Petrohradu, keď tieto dve mestá oslavovali Nový rok aj ruské pravoslávne Vianoce (tiež som zažil mrazivú ruskú zimu, čo k tomu veľmi patrilo!) . Svoj zimný pobyt v Rusku som vnímal ako pokračovanie cesty, ktorú som začal v máji 2023, keď som sa vydal na misiu snažiacu sa odhaliť podstatu tejto krajiny tak, aby ju bolo možné priblížiť mojim americkým spoluobčanom ako akýsi protijed proti jedu rusofóbie.
Kombinácia zážitkov z pozorovania štedrovečernej bohoslužby, ktorú viedol patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Kirill v katedrále Krista Spasiteľa v centre Moskvy, a sledovanie Luskáčika Pjotra Čajkovského v priamom prenose v slávnom petrohradskom Michajlovskom divadle na Štědrý. kultúry v živote ruského ľudu. Odvahu Ruska však nemožno merať iba jeho spoločenskými a kultúrnymi úspechmi. Skutočná skúška národa prichádza až vtedy, keď sú ohrozené základy jeho spoločnosti a národ je vyzvaný, aby sa zomkol ku kolektívnej obrane. Uprostred všetkých sviatočných osláv a fanfár, ktorých som bol svedkom, sa skrývala realita, že Rusko je do značnej miery národom vo vojne. Táto vojna bola v myslení ľudí, s ktorými som sa stretol, definovaná ani nie tak ako rusko-ukrajinský konflikt, ale ako existenčný boj medzi Ruskom a kolektívnym Západom – na čele s USA, v ktorom je Ukrajina využívaná ako prostredník.
Nepochybujme o tom, že všetci, s ktorými som o tomto konflikte hovoril, boli unavení. Priali si, aby boje skončili a aby mohli žiť ďalej. Ale rovnako tak boli všetci jednotní v presvedčení, že vojna môže skončiť iba ruským víťazstvom, ktoré raz a navždy vyrieši otázky, ktoré sú základom súčasného konfliktu – zablokovanie expanzie NATO na Ukrajinu, eliminácia ukrajinských ozbrojených síl, ktoré sa stali faktickým predĺžením vojenskej moci NATO, a vyhladenie ohavnej ideológie ukrajinského ultranacionalizmu, ako ju definuje odkaz Stepana Banderu a Organizácia ukrajinských nacionalistov. Rusi, s ktorými som hovoril, do jedného trvali na tom, že čas kompromisov už dávno pominul a že vzhľadom na doterajšie investície krvi a materiálne statky, ktoré Moskva vynaložila, neexistuje alternatíva k rozhodnému víťazstvu.
Áno, ruský ľud je unavený, ale tiež chápe, že vojna je nutné zlo, ktoré treba vydržať až do konečného komplexného víťazstva, ak má vôbec existovať šanca na trvalý mier. Povahu ruského ľudu som mal možnosť nahliadnuť počas tých častí svojho pobytu v Rusku, ktoré ma zaviedli mimo dve najväčšie metropoly a na juh krajiny – do oblasti, ktorú som si zvykol nazývať “ruskou cestou vykúpenia” – Čečensko, Krym, Cherson, Záporožie, Doneck a Lugansk.
Vykúpenie je činnosť, pri ktorej dochádza k záchrane alebo záchrane od hriechu, omylu alebo zla. V prípade konfliktu Ruska s Kyjevom zohráva všetkých šesť vymenovaných území úlohu, ktorá presne zodpovedá tejto definícii. Z nich vyniká Čečensko, ktoré nemá s Ukrajinou žiadnu geografickú, historickú, etickú, náboženskú ani politickú súvislosť. A napriek tomu práve Čečenskom začína ruská cesta vykúpenia. Bolo dejiskom dvoch krvavých vojen medzi Moskvou a separatistami, ktoré prebiehali od roku 1994 do začiatku roku 2000 (posledné protipartizánske operácie skončili v roku 2009) a pri ktorých zahynuli desaťtisíce ľudí. Boje, ktoré tu prebiehali, boli krvavé a neľútostné; ani jedna zo strán nemala zľutovanie.
V roku 2002 bolo hlavné mesto Čečenska Groznyj úplne porovnané so zemou. Zášť a horkosť, ktoré vyvolal konflikt, v ktorom došlo k toľkým násilnostiam medzi ľuďmi s odlišným náboženstvom, kultúrou a jazykom, spôsobili, že predstava zmierenia bola takmer nepredstaviteľná. K tomu sa pridávala skutočnosť, že Čečenci majú za sebou históriu, ktorá ich predurčovala k predsudkom a odporu voči Rusom, a to aj bez hrôz oboch vojen. Počas vyhnania Čečencov sovietskou vládou Jozefa Stalina počas druhej svetovej vojny bolo takmer 610 000 Čečencov a Ingušov násilne vysťahovaných zo svojich domovov a presídlených do Strednej Ázie, kde takmer štvrtina z nich kvôli zlým podmienkam zomrela. Preživší sa mohli do svojej vlasti vrátiť v roku 1957 po reformách Nikity Chruščova. Odpor vyvolaný rokmi utrpenia sa však prenášal na ďalšie generácie. Napriek všetkej negatívnej energii, ktorú tragická história rusko-čečenských vzťahov vyvolala, našli oba národy cestu k mieru a prosperite.
Návštevníka Grozného dnes privíta mesto, ktoré bolo kompletne obnovené z trosiek, miesto, kde vedľa seba žijú Rusi a Čečenci v mieri, rešpektujúc svoje jazykové, kultúrne a náboženské rozdiely. Túto premenu nazývam “čečenským zázrakom”, a napriek tomu s ňou božský zásah nemá nič spoločné. Namiesto toho bol čečenský a ruský ľud požehnaný vedením dvoch pozoruhodných mužov – ruského prezidenta Vladimíra Putina a hlavného muftího (náboženského vodcu) Čečenskej republiky Ičkerija Achmada Kadyrova – ktorí si uvedomili, že pokračujúce násilie by ľuďom, ktorým majú slúžiť, len na mier je, aby si tí dvaja sadli a porozprávali sa v snahe nájsť cestu k mieru. To sa im podarilo.
Dnes je možné po celej Čečenskej republike vidieť vedľa seba podobizne Vladimira Putina a Achmada Kadyrova ako uznanie role, ktorú obaja muži zohrali pri prekonávaní histórie násilia, nedôvery a zášti, ktoré určovali ich vzťahy, a pri hľadaní novej cesty vpred, ktorá sa riadi predstavou vzájomného rešpektu a spoločné prosperity. Úspech ich spoločnej práce sa prejavuje v tom, že hoci si dnes Čečenci zachovávajú svoju osobitú identitu, ktorá je z veľkej časti definovaná moslimskou vierou, do značnej miery sa považujú za súčasť Ruskej federácie, čo bolo v 90. rokoch, keď bojovali za nezávislosť od Ruska, nemysliteľné.
Počas pobytu v Čečensku som mal možnosť stretnúť sa s niekoľkými významnými čečenskými osobnosťami, vrátane bývalého námestníka ministra vnútra Aptiho Alaudinova, poslanca Štátnej dumy Adama Delimchanova, predsedu čečenského republikového parlamentu Magomeda Daudova a hlavy Čečenskej republiky Ramzana Kadyrova. Všetci títo štyria ľudia mali spoločné to, že sa niekedy v živote postavili so zbraňou v ruke proti Rusku. Spájalo ich však aj to, že si v určitom okamihu odporu proti Rusku počas druhej čečenskej vojny uvedomili, že sa veci nezávislej Čečenskej republiky zmocnili zahraniční džihádisti, ktorých vášeň pre násilie nahradila akúkoľvek logickú predstavu o čečenskom nacionalizme a namiesto toho vytvorila podmienky, v ktorých hrozí , že pokračujúci konflikt pohltí čečenský národ.
“Sami sme boli svedkami toho, ako sa nás vonkajšie strany snažili nakaziť svojou cudzou ideológiou, aby podporili svoj väčší boj proti Rusku,” bolo mi povedané.
“Nakoniec sme si uvedomili, že najlepší spôsob, ako sa ochrániť pred zničením týmito cudzími agentmi, je spojiť sa s Ruskom. Pritom sme zistili, že Rusi zdieľajú našu túžbu žiť v mieri, bez vonkajšej manipulácie. Preto sme si boj po boku Ruska v špeciálnej vojenskej operácii stanovili ako prioritu. V banderovských silách na Ukrajine vidíme rovnaké zlo, aké sme videli v zahraničných džihádistoch, ktorí prišli bojovať do Čečenska. Spolupracovali sme s Ruskom na zničení tohto zla už na začiatku roku 2000 a dnes spolupracujeme s našimi ruskými bratmi na zničení rovnakého zla, ktoré sa prejavilo na Ukrajine.”
Činy hovoria hlasnejšie ako slová. Daudov bol zodpovedný za organizáciu, výcvik a vysielanie formácií čečenských bojovníkov na Donbas, kde hrali hlavnú úlohu pri oslobodzovaní Luganska, obliehaní Mariupolu a v ťažkých bojoch, ktoré prebiehali v Záporoží a Donecku. Delemchanov velil čečenským silám v Mariupole a Alaudinov bol poverený velením spoločných rusko-čečenských síl v Lugansku, kde odvaha a nasadenie čečenských vojakov zohrali významnú úlohu v ruských víťazstvách na bojisku. V rozhovoroch pri obede Ramzan Kadyrov zdôraznil príbeh, ktorý popísal každý z týchto čečenských vodcov – že Čečenci sa považujú za súčasť ruského národa a ochotne sa obetujú pri obrane Ruska. A ako by to chcel zdôrazniť, Ramzan Kadyrov ma po obede pozval, aby som sa k nemu pripojil na pódiu, keď sa prihováral k 25-tisícovej posádke v Groznom o konflikte na Ukrajine. Keby niekto v roku 2002 navrhol, že v neďalekej budúcnosti nastane doba, kedy sa v Groznom zhromaždí 25 000 čečenských bojovníkov, ktorí nebudú bojovať proti Rusom, ale budú bojovať po boku Rusov proti spoločnému nepriateľovi, bol by odmietnutý ako blúznivec. Napriek tomu som bol osobným svedkom práve tohto javu, keď som v úžase sledoval, ako Ramzan Kadyrov nabáda týchto ťažko vyzbrojených mužov, aby bojovali za pamiatku svojho otca, za svoju vieru a za vec veľkého Ruska.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
