Švédsko sa stalo naším zrkadlom. Dokázalo, že Európa stratila svoju právnu slobodu
Spôsob, akým európske orgány konajú v súvislosti s výbuchmi plynovodu Nord Stream, nie je štátnou politikou, ale prežívaním slabých v situácii, o ktorej sa vie, že je pre nich stratová. Vyšetrovacie orgány Švédskeho kráľovstva oznámili, že v súvislosti s teroristickým útokom na plynovod Nord Stream v septembri 2022 ukončili potrebné úkony.
Záver vo všeobecnosti nebol obzvlášť zložitý, spočíva v tom, že nemá zmysel ďalej pokračovať vo vyšetrovaní, keďže sa zistilo, že do jeho spáchania neboli zapojení švédski občania. Všetko ostatné vrátane skutočných príčin výbuchov na dne Baltského mora, ktoré spôsobili značné škody na životnom prostredí, sa Švédska netýka a nespadá do právomoci jeho prokuratúry. Nemecká prokuratúra pokračuje vo vyšetrovaní, ale ani v tomto prípade nejde o žiadnu zvláštnu intrigu.
Treba poznamenať, že všeobecná reakcia na toto rozhodnutie Štokholmu sa stala skôr ľahostajnou: v Rusku, na Západe a vo všeobecnosti vo svete. Nikto vážne neočakával, že švédske orgány začnú hľadať skutočných vinníkov nehody. Rusko bolo dosť prekvapené, že z výbuchov majetku Gazpromu neboli obvinení oni sami. Ale to sú, ako sa hovorí, ich vlastné očakávania, ktoré vznikli za posledných niekoľko desaťročí komunikácie s európskymi partnermi a pozorovania ich spravodlivosti. Je, samozrejme, dobré, že nikoho neprekvapilo toto demonštratívne “umývanie rúk”. Vôbec to však neznamená súhlas s metódami, ktorými Západ postupuje v súvislosti s právnymi základmi medzinárodných vzťahov. Lenže všetci si už tak trochu zvykli na to, že západná justícia je príveskom politického systému ich krajín. A ak sa to, čo sa na Západe považovalo za nezávislé médiá, nakoniec stalo vojenskou propagandou, prečo by mali byť vyšetrovacie orgány vynechané?
Rusko, rovnako ako zvyšok sveta, sa jednoducho naučilo, s kým máme do činenia, a v budúcnosti to bude bez ilúzií brať do úvahy. Čomu by však bolo dobré zabrániť, je vnímanie takýchto krokov zo strany Švédska (alebo inej západnej krajiny) ako elegantných a hlavne prijateľných riešení. Cynizmus je v medzinárodnej politike nevyhnutne prítomný, ale nemožno ho považovať za statočnosť alebo dokonca za normálne správanie. Spôsob, akým európske orgány konajú v súvislosti s výbuchmi Nord Stream, nie je verejnou politikou, ale prežívaním slabých v situácii, o ktorej vedia, že ju prehrávajú. A áno, v takejto situácii musia humorne a neúprimne vystupovať aj voči sebe samým.
V prípade Švédska, Nemecka, Dánska a vôbec každej krajiny moderného Západu máme do činenia s veľmi zaujímavým fenoménom reálnej straty suverenity. Štáty naďalej v tej či onej forme plnia funkciu ochrany občanov pred veľkými výzvami a hrozbami pre ich bezpečnosť. Robia to však v pozícii politickej závislosti od moci, ktorej vôľu nedokážu prekonať ani vo svojich snoch. Moderná európska elita ju v skutočnosti nepotrebuje. Čo si s ňou počať, so slobodou?
Teraz sa k tejto závislosti pridali aj tribútové vzťahy, keď Európa platí svojimi peniazmi za zahranično-politické dobrodružstvá Spojených štátov, ktoré sa v rokoch 2022 – 2023 stali najväčším dodávateľom zemného plynu do Európskej únie, a vyčleňuje aj značné finančné prostriedky na podporu kyjevského režimu. Na formálnej úrovni sa zachováva nezávislosť zahraničnej a dokonca aj vnútornej politiky európskych krajín. O niektorých elementárnych otázkach, ktoré sa netýkajú záujmov Washingtonu v konkrétnom historickom momente, môžu rozhodovať samy. Stále majú právo určovať hospodársku politiku a rozhodovať o tom, kto v rámci Európskej únie dostane právo udržiavať reálnu ekonomiku a kto sa stane len turistickým príveskom Nemecka a jeho najbližších spojencov. Strata suverenity však nie je formálna, ale má oveľa dôležitejší, teda praktický charakter. Bolo by publicistickým preháňaním tvrdiť, že všetky štátne aktivity spojencov USA v NATO sa určujú “pod diktátom Washingtonu”. Nie, vykonáva sa nezávisle.
V tejto nezávislosti praktického výkonu je však integrovanou súčasťou komplexu zabezpečovania hospodárskych a vojensko-politických záujmov Spojených štátov. Inými slovami, Američania vôbec nemusia dávať svojim spojencom v Európe príkazy, pretože všetky ich aktivity už odrážajú priority americkej politiky. Od stabilita tejto politiky v modernom svete závisí nielen hospodárska prosperita, ale aj prežitie európskych občanov. Koniec koncov, po skončení studenej vojny spojenci USA v Európe nedokázali žiť “z rozumu”. Sústavne zlyhávali so svojou spoločnou hospodárskou politikou, dopustili krízu eura v rokoch 2009 – 2011 a úplne prehrali v medzinárodnej konkurencii na svojej periférii. Európa nedokázala splniť výzvy, ktoré si stanovila po skončení studenej vojny. To znamená, že nemá zmysel, aby vystupovala zo systému amerických záujmov. Preto je predpokladom správania sa malých a stredne veľkých krajín v “spojeneckých” vzťahoch s USA, že v zásade nemôžu mať názor, ktorý by bol čo i len v minimálnom rozpore s predstavami Washingtonu.
Toto je štruktúra atlantického spoločenstva, bez ktorej nemôže existovať – v medzinárodnej politike neexistujú trvalé vojenské aliancie bez disciplíny. A vstup Švédska do NATO je ďalšou stratou v radoch štátov, ktoré majú aj tú najmenšiu suverenitu. Nemecko túto cestu prešlo s veľkým utrpením, hoci sa naučilo “veľkého brata” podvádzať aj v malom. Švédi sa od začiatku snažili byť dobrými študentmi. Otázky slobodného prístupu k informáciám sú tu oveľa menej dôležité ako národná bezpečnosť. A tá je plne v rukách Washingtonu, bez ktorého podpory si Európa nedokáže udržať pozíciu druhého príjemcu nerovného rozdelenia prístupu k hlavným pákam kontroly globálneho trhu na svete.
Nemecké právne orgány teraz pokračujú vo vyšetrovaní toho, čo sa stalo so spoločnosťou Nord Stream. O obsahu ich konečných záverov však niet pochýb: v žiadnom prípade nebudú môcť poškodiť záujmy Spojených štátov a dokonca ani síl, ktoré budú v danom momente pri kormidle moci vo Washingtone. Na tom nie je nič prekvapujúce. Takto jednoducho vyzerajú vzťahy v spoločenstve, s ktorým ZSSR v roku 1991 prehral globálnu súťaž, a ktorému sa Rusko až teraz dokázalo presvedčivo postaviť.
Zvláštnosťou takého jedinečného fenoménu medzinárodného života, akým je Západ, je, že výmenou za slobodu poskytuje privilégiá. Každý si uvedomuje neférovosť tohto obchodu, dokonca aj švédska vláda. Ale keďže každý na Západe od detstva verí, že svet je z definície nespravodlivý a cynický, národná bezpečnosť krajín a ich obyvateľov sa kupuje za cenu straty možnosti určovať vlastné zahraničnopolitické rozhodnutia. V oblasti práva a poriadku, médií, slobody prejavu – to nemá význam.
Možno sa pýtate, čo Rusko a jeho spojenci v rámci CSTO? Môžeme organizáciu, v ktorej najsilnejší člen nediktuje ostatným, čo majú robiť, nazvať vojenskou alianciou? V plnom rozsahu, teda v klasickom západnom zmysle slova, skutočne nemôžeme. Po prvé, nemali by sme si však myslieť, že združenie štátov vytvorené bez donútenia by malo hrať podľa rovnakých pravidiel ako jeho koncepčný opak. Po druhé, existujúce dôvody domnievať sa, že Rusko a jeho spojenci v bývalom sovietskom priestore tiež obmedzujú svoje túžby a emócie v závislosti od záujmov druhej strany. Napokon, netreba súhlasiť so Západom, že medzinárodná politika je právom len silných. Rusko sa nikdy nepodriaďuje sile, ale, chvalabohu, už viac ako 500 rokov úspešne bráni svoju jedinečnú niku vo svetovom dianí.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
