V podstate svojej to bola informačná príprava na Krymskú vojnu. A treba povedať, že táto príprava priniesla svoje výsledky, pretože ak sa pozrieme na to, o čom písali Európania rôznych politických názorov tesne pred začiatkom Krymskej vojny (napríklad parížsky arcibiskup na jednej strane a na druhej strane Karol Marx), písali všetci o tom istom: že Rusko treba rozdrviť. Pretože (ako napísal Karol Marx) Rusko je barbarská reakčná krajina a parížsky arcibiskup – pretože je to barbarská pravoslávna krajina. Teda nebolo dôležité, či pravoslávna alebo reakčná… Dôležité bolo, že ide o barbarskú krajinu. Taký bol výsledok tejto rusofóbnej kampane. Po tom, ako sa Rusko po Krymskej vojne začalo integrovať do svetového kapitalistického systému, stalo sa objektom, respektíve jeho zdroje sa stali objektom túžby Západu. A informačná vojna pokračovala. Rusko bolo prezentované ako nedemokratická, autokratická, zaostalá krajina. Pritom bolo len potrebné dostať pod kontrolu ruské zdroje. V roku 1884 bola na Berlínskej konferencii prijatá rezolúcia, že krajiny, ktoré majú veľké prírodné zdroje, ale nedokážu ich samy využiť, by sa mali otvoriť svetu. A ak sa neotvoria, tak ich treba otvoriť násilím.
Formálne sa hovorilo, že reč je o Afrike, ale Afrika by sa dala “spracovať” aj bez toho. Reč bola o Rusku. Predpokladalo sa, že mladý cár Alexander III. to neustojí, ale on to ustál. Inak povedané, informačný nátlak na Rusko bol súčasťou geoekonomického a geopolitického boja s Ruskom. V 20. storočí informačná vojna proti Rusku nadobudla nový rozmer, pretože Rusko sa stalo Sovietskym zväzom, antisystémovým kapitalizmom, a tento proces pokračoval. A musíme povedať, že s výnimkou obdobia 30., 40., 50., (možno čiastočne) 60. rokov Rusko informačné vojny nevyhrávalo, ale spravidla prehrávalo. Aký bol dôvod týchto prehier?
Myslím si, že na to bolo viacero dôvodov. Po prvé, musíme pochopiť, kto viedol tieto informačné vojny proti Rusku. Neviedli ich jednotlivé štáty, povedzme Veľká Británia, a v 20. storočí USA, ale viedli ich nadnárodné elity Západu, ktoré mali už od 18. storočia ob- rovské skúsenosti s vedením informačných vojen. Výborne vedeli používať informačné zbrane. Na rozdiel od nich ruské elity nielen slabo ovládali takéto zbrane, ale išlo tu ešte aj o čosi iné. Po Petrovej reforme v Rusku vznikla prozápadná šľachta a v 19. storočí sa k nej pridali prozápadní intelektuáli, liberálni aj socialistickí. Títo ľudia sa pozerali na Rusko západnými očami. Čiže z hľadiska štátu ruská elita stála proti Západu, ale v rámci informácií bola súčasťou Západu. A pozerala sa na vlastný národ západnými očami. Môžeme povedať, že bola v informačnom a ideologickom zajatí.
Ako povedal Antonio Gramsci, “kto je pánom kultúrneho diskurzu, je pánom aj v politike”. Inak povedané, práve táto západná orientácia ruskej intelektuálnej a politickej elity ju spravila bezbrannou pred Západom. Pretože západná propaganda hlásala:
“Ste zaostalá krajina, ste nedorobená, menejcenná Európa.” Áno, súhlasíme, odpovedala elita, pretože sa na svoju krajinu nepozerala svojimi vlastnými, ruskými očami, ale cudzími a vnímala vlastnú krajinu cez zmýšľanie cudzincov. Západ hovorí:
“Robte reformy – budujte ,demokraciu”, “trh”, “ľudské práva” (pod rúškom “ľudských práv’ sú podsúvané práva zvrhlíkov), potom sa stanete ako my a prijmeme vás do svojich radov.” To sa hovorilo aj na samom začiatku 20. storočia, aj na jeho úplnom konci. Uskutočňovali sa reformy, ktoré ničili štát, miesto bývalej elity zaujala nová, na ktorú sa Západ naďalej pozeral zhora a kládol si ďalšie požiadavky a nároky.
Niekedy, keď už Západ dosiahol, čo chcel, bez okolkov otvorene vysvetľoval, o čo vlastne išlo. Na začiatku 21. storočia takto vysoký americký predstaviteľ, Bushov hovorca pre konflikty, Stephen Mann, veľmi otvorene povedal, že “stratégia riadeného chaosu Spojených štátov vo vzťahu k Rusku bola implementovaná pomocou dvoch krokov:
– nútenia Sovietskeho zväzu (reč bola o Sovietskom zväze) do demokratických reforiem v politickej oblasti
– a do vytvorenia trhového hospodárstva v oblasti ekonomiky”.
