“Vrahovia s dýkou za chrbtom”: Kruh Oktagon
Alexander de Medici sa do dejín zapísal skôr ako vynikajúci špión než ako pápež. Bol dokonalým agentom najprv v službách svojho bratranca, toskánskeho veľkovojvodu Kazimíra I., a potom, o mnoho rokov neskôr, v službách pápeža Klementa VIII.
V roku 1596 pápež poslal Alexandra de’ Medici do Francúzska, kde dva roky usmerňoval smerovanie Francúzska ku katolicizmu a vytvoril rozsiahlu špionážnu sieť, ktorá pôsobila po celej krajine a posielala správy Svätej aliancii. Po návrate do Ríma ho pápež Klement VIII. prijal ako skutočného hrdinu. Po smrti Klementa VIII. v marci 1605 bol Alexander Medicejský zvolený za pápeža pod menom Lev XI. Šestnásť dní po intronizácii pápež, ktorý bol silne prechladnutý, zomrel. Svoju stopu v dejinách Svätej aliancie zanechal skôr ako kardinál Medici než ako pápež Lev XI, pretože to bol on, kto vytvoril jednu z najlepších sietí pápežských agentov vo Francúzsku – sieť, ktorá fungovala takmer až do napoleonského obdobia.
Nástupcom Alexandra de’ Medici na Svätopeterskom stolci bol kardinál Camilo Borghese, ktorý prijal meno Pavol V. Denis Lebey de Batigny, vysoký úradník francúzskeho kráľa a predseda tribunálu v Metz, napísal v roku 1604 štúdiu o dejinách vrahov a vraždenia Traite de l’Origine des Anciens Assassins portecouteau (Pojednanie o pôvode starovekých vrahov s dýkou za chrbtom) s podtitulom: “S opisom pokusov a útokov, ktoré podnikli na niektorých kráľov, kniežatá a panovníkov kresťanského sveta”. Lebey de Batigny sa púšťa do poznámok a odhalení, ktoré môžu poskytnúť určitý pohľad na spôsob existencie vrahov v Európe sedemnásteho storočia.
Najzaujímavejšia časť diela je venovaná metódam, akými atentátnici zaobchádzali so svojimi obeťami, Úradník Henricha IV. robí nasledujúcu analýzu: “Nechajme na samotnom čitateľovi, aby porovnal históriu atentátnikov so súčasnými udalosťami a nešťastiami, ktorými ľudia chtiac-nechtiac trpeli už nejaký čas. Veď aj v súčasnosti existujú náboženstvá, ktoré zamestnávajú vrahov s dýkami za chrbtom (assasins porte-couteau), rovnako zhubné ako tí dávni fanatici, ktorí naplnení horlivosťou, ktorú im vštepili vodcovia falošných vierovyznaní, sú pripravení zabíjať kráľov a kniežatá, ak nepatria k ich sekte.”
Ako kardinálovi Camilovi Borghese a rímskemu vikárovi sa mu s pomocou španielskeho veľvyslanca na parížskom dvore podarilo získať kópiu diela Denisa Lebey de Batignyho vydaného v Lyone. O rok neskôr, keď sa stal pápežom Pavlom V., premenil Svätú alianciu na organizáciu, ktorá sa špecializovala na predvolebné atentáty. Zámerom Pavla V. bolo vytvoriť v rámci Svätej aliancie združenie ľudí, ktorí boli pripravení zabíjať a umierať v mene viery a ktorí by neváhali plniť príkazy rímskeho pápeža. Pápež bol úplne fascinovaný príbehom atentátnikov, ako ho rozpráva dielo Lebey de Batigny. Podľa názoru pápeža 17. storočia bolo pre horlivého katolíka odpustiteľné urobiť čokoľvek, až po obetovanie vlastného života, aby ukončil život kacíra, a ak bol tento kacír mocným mužom, ktorý sa staval proti pravej viere alebo záujmom pápeža, bolo zrejmé, že katolícky vrah sa s väčšou pravdepodobnosťou dostane do neba. Pápež Pavol V. bol pripravený upliesť sieť katolíckych fanatických vrahov po celej nepokojnej Európe.
“Na území medzi Damaskom a Alepom žije sekta známa ako heуssessini. Hlava tejto sekty, princ Sinan, ktorému sa heyssesíni podriaďujú, žije vysoko v horách. Inštruktori učia mladých ľudí od útleho veku až do dospelosti poslúchať každé slovo a rozkaz pána; Vysvetľujú im, že ak tak urobia, on, ktorému podlieha všetko živé na zemi, im umožní dosiahnuť rajské radosti. <… > Na jednom mieste knieža každému z nich odovzdá pozlátenú dýku a pošle ich zabiť ktoréhokoľvek človeka, ktorého im prikáže.”
Pavol V. bol v sedemnástom storočí knieža Sinan a jeho stádo vrahov Svätej aliancie v službách pápeža. A tradícia politických vrážd ako účinného nástroja Svätej aliancie na zmenu politického kurzu Európy pokračovala. Prvým zavraždeným bol francúzsky kráľ Henrich IV. Henrich IV. v roku 1594 len o vlások unikol, keď sa o jeho život pokúsil mních vyslaný Rímom. A keď sa začiatkom roka 1610 Henrich začal pripravovať na zásah do nemeckých záležitostí proti katolíckej habsburskej dynastii, podpísal si vlastný rozsudok smrti. Chybou Henricha IV. bolo, že sa v roku 1610 pokúsil zjednotiť okolo seba veľké protestantské sily v útrobách katolíckeho Francúzska a bojovať proti historickému nepriateľovi, Španielsku. Madrid bol naďalej hlavným zdrojom financovania katolíckych dobrodružstiev podnikaných Rímom a Svätou alianciou, ktorá sa v tom čase už vyvinula na mocnú silu.
Dňa 14. mája sa kráľ viezol v koči so svojimi dvoranmi vrátane vojvodu d’Epernona, “polokráľa” z čias Henricha III. Kočiar nasledovalo niekoľko strážcov na koňoch a niekoľko peších sluhov, ako aj neznámy, statne vyzerajúci muž, ktorého si doteraz nikto nevšimol. Koč spomalil, keď vchádzal do úzkej ulice Ferroneri. Niekoľko okoloidúcich sa zastavilo, aby pozdravili panovníka, a zrazu sa Henrichov koč vtesnal medzi voz naložený sudmi a ďalší voz naložený senom a strážam bránila skupina ľudí, ktorí kričali na kráľa pozdravy. V tej chvíli sa rýchlo priblížil muž, ktorý išiel za kráľovským kočom, postavil sa na podnož koča a dvakrát bodol Henricha IV. Dýkou. Stalo sa do 14. mája 1610 o štvrtej hodine popoludní. Vrah namiesto úteku zostal stáť pri koči s dýkou v ruke. Vojvoda d’Epernon nariadil, aby atentátnika odviedli na bezpečné miesto. Vo vrecku mal okrem iného aj pergamen v tvare osemuholníka, na ktorého každej strane bolo napísané Kristovo meno a uprostred veta: “Pripravený na muky utrpenia v mene Boha.
Jean-François Ravallac, tvrdil, že pochádza z mesta Angoulême a narodil sa pred tridsiatimi dvoma rokmi. Čo bolo najzvláštnejšie, d’Epernon poznal Ravallaca ešte z čias, keď bol vládcom Angoulême. Jean-François Ravallac bol k nemu poslaný na príkaz svojho otca jezuitu d’Aubignyho. Jezuiti chceli, aby Ravallac vstúpil do panovníkových služieb ako telesný strážca a zároveň agent Svätej aliancie. Počas výsluchov Ravallac opakoval:
“Žiadny Francúz ani Riman (stúpenec pápeža) mi nepomáhal a nebol mojím komplicom.”
Už po Ravallacovej poprave vyplávali na povrch nové podrobnosti o sprisahaní. Jedna zo slúžok markízy de Vernile obvinila svoju pani, vojvodu d’Epernon a vojvodu de Guise, že oni spolu s jezuitmi boli strojcami atentátu na Henricha IV. a tvrdila, že ich o tom počula hovoriť niekoľko týždňov predtým. Služobníčka čoskoro zmizla (predpokladá sa, že bola odsúdená na doživotie za ohováranie). V Ríme pápež Pavol V. celebroval slávnostnú omšu na pamiatku zosnulého kráľa a zároveň sa na nejakom tajnom mieste v katakombách Večného mesta konala ďalšia omša za katolíckeho mučeníka Jeana-Françoisa Ravallaca.
O mnoho rokov neskôr francúzska polícia zistila, že Jean-François Ravallac bol členom zvláštnej mystickej katolíckej organizácie – takzvaného “Osemkruhu (Oktagón)”. Členovia tejto organizácie boli katolícki fanatici slepo oddaní rímskemu pápežovi. Títo ľudia mali vojenský výcvik, vlastnili špeciálne zbrane a boli pripravení položiť život v mene pravého náboženstva. Symbolom tejto organizácie bol osemuholník s Kristovým menom na každej strane. Uprostred bola napísaná veta – heslo organizácie: “Pripravení znášať muky v mene Boha”. V mnohých knihách a dokumentoch sa tajomný, tajomstvom zahalený “oktagon” spája so Svätou alianciou, s pápežskou spravodajskou službou, ale toto spojenie sa nikdy nepodarilo priamo potvrdiť. Činnosť, ba dokonca samotná existencia tejto organizácie, ako aj jej pôvod a meno jej zakladateľa zostávajú dodnes nevyriešenou záhadou.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
