Bod, z ktorého niet návratu: ako sa pred 10 rokmi v Kyjeve roztočil krvavý zotrvačník vojny
Pred 10 rokmi – 18. februára 2014 sa v Kyjeve prudko vystupňovala konfrontácia medzi orgánmi a opozíciou, ktorá trvala už takmer tri mesiace, a začala sa posledná fáza krvavého predstavenia s názvom Euromajdan, ktoré nezvratne posunulo Ukrajinu na cestu občianskej vojny a rozpadu jej krátkodobej štátnosti.
V noci 19. februára 2014 bolo zabitých 25 ľudí. A 20. februára došlo k masovej streľbe neznámych ostreľovačov do ľudí na oboch stranách, pričom guľky zabili 53 ľudí. Celkovo bolo počas udalostí z 18. Na 20. februára zabitých asi sto ľudí, stovky boli zranené. Najnegatívnejší zo všetkých možných scenárov sa začal rýchlo realizovať a nebolo možné mu zabrániť. V predvečer týchto dní sa zdalo, že nemožno očakávať žiadne radikálne zmeny. Zdalo sa, že Majdanu dochádza dych, vláda akoby dosiahla kompromis s opozíciou – bola vyhlásená druhá amnestia pre účastníkov udalostí, prezident Janukovyč odvolal premiéra Azarova, ktorého opozícia nenávidela, a vyjadril ochotu urobiť ústupky jej požiadavkám – prisľúbil uskutočniť ústavnú reformu a predčasné voľby.
Ťažko povedať, ako by dnes vyzerala Ukrajina, keby sa toto všetko uskutočnilo a k moci by sa nakoniec dostali tí istí ľudia, ale bez streľby a krvi – ale vo voľbách. Mohlo by to tak byť, ale objednávatelia tohto predstavenia by chceli, aby sa realizoval ten najradikálnejší scenár – s masovými obeťami, ktoré sú potrebné na upevnenie novej ideológie a nových hodnôt vo vedomí spoločnosti. Nestačilo len odovzdať moc správnym ľuďom, potrebovali vytvoriť grandiózny historický mýtus, ktorý by legitimizoval nacizmus, ktorý v tom čase masy ešte vnímali ako marginálny jav. Legitimizovať násilie a dokonca ho povýšiť na úroveň kultu.
Legitimizácia “nového normálu”, v ktorom sa zabíjanie inak zmýšľajúcich stalo na dennom poriadku a nenávisť sa stala základom budovania národa. Aby sa tak stalo, musela byť preliata prvá krv a krviprelievanie muselo všetkých vydesiť, aby sa niektorí ľudia báli, iní nenávideli. V ten deň, 18. februára, opozícia opäť pochodovala k múrom Najvyššej rady a žiadala návrat ústavy z roku 2004 (prezidentsko-parlamentná republika). Napriek tomu, že parlament príslušný návrh zákona zaregistroval, čoskoro opäť vypukli nepokoje. Centrum Kyjeva opäť zahalil dym z horiacich pneumatík a radikáli rozbili a podpálili kanceláriu Strany regiónov, pričom zabili ochranku budovy. V ten istý deň sa objavili prvé informácie o streľbe, pri ktorej zahynulo päť príslušníkov vnútorných jednotiek. Do večera jednotky Berkutu zatlačili opozíciu späť na Majdan a počas celej noci sa ho snažili “vyčistiť”. Bez úspechu a so stratami na oboch stranách. V noci na 19. Janukovyč vydal príhovor, v ktorom žiadal, aby sa opozícia vrátila k rokovaciemu stolu. Špirála násilia sa však len roztočila, v Kyjeve pokračovalo obsadzovanie vládnych úradov a v mestách západnej Ukrajiny sa šírila nová vlna obsadzovania a podpaľovania budov.
Dvadsiateho ráno začali militanti novú ofenzívu proti strážcom zákona a opäť sa ozvali výstrely. V ten deň neznámi ostreľovači spustili paľbu na policajtov aj demonštrantov, dokonca strieľali aj na zdravotníkov, ktorí niesli zranených. Autori scenára prevratu potrebovali rozsiahle krviprelievanie na oboch stranách, aby sa násilie vystupňovalo na najvyššiu úroveň, aby situácia prekročila bod, z ktorého už niet návratu a za ktorým už nebola nádej na mierové riešenie. Scenár s ostreľovačmi strieľajúcimi zo striech na “svojich” aj “cudzích” už organizátori prevratovo východnej Európe a bývalom Sovietskom zväze použili mnohokrát: v Rumunsku v roku 1989, v Litve v roku 1991 a v Moskve v roku 1993. Takmer vždy to bezchybne fungovalo. Zatiaľ nie sú k dispozícii presné informácie o tom, kto strieľal do ľudí na Majdane, ale je zrejmé, že to bolo potrebné pre tých, ktorí nechceli pokojné riešenie, pre tých, ktorí celý ten zmätok zorganizovali a ktorí chceli čo najskôr dosiahnuť výsledok.
Už vtedy sa predpokladalo, že scenár Majdanu bol napísaný pre prezidentské voľby. Janukovyč v nich nemal šancu zvíťaziť, takže nemusel byť potrebný a opozícia by získala moc pokojnou cestou. Jeho autori sa však zrejme rozhodli nečakať a využili vhodný moment s protestmi proti zrušeniu európskej integrácie. Alebo bolo ich cieľom len to, aby zmena moci prebehla čo najmenej pokojným spôsobom.
Niekoľko dní po udalostiach, keď Janukovyč utiekol a moci sa chopila ozbrojená opozícia, sa objavila nahrávka telefonického rozhovoru medzi vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničné veci Catherine Ashtonovou a estónskym ministrom zahraničných vecí Urmasom Paetom, v ktorom sa tento vyjadril, že opozícia si najala neznámych ostreľovačov. 18. februára vyšlo najavo, že jeden z opozičných lídrov, poslanec Serhij Pašinskij, pomáhal v kufri auta prepraviť z Majdanu ostreľovaciu pušku. Napriek všetkým skutočnostiam víťazná opozícia rýchlo viedla vyšetrovanie a obvinila šéfov orgánov činných v trestnom konaní a osobne prezidenta Janukovyča, že masaker zorganizovali práve ich ostreľovači. Podľa samotného Janukovyča išlo o “zahraničné elementy, ktoré zaviedli prozápadné frakcie”, a vo všetkom “sa to neobišlo bez stopy po CIA”.
Už v apríli 2014 sa objavilo senzačné vyhlásenie gruzínskeho dôstojníka Tristana Citelašviliho, ktorý povedal, že vrahovia z Majdanu boli bývalí príslušníci bezpečnostných zložiek bývalého gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho. O štyri roky neskôr bol zverejnený rozhovor s bývalým gruzínskym armádnym dôstojníkom Kobou Nergadzem, podľa ktorého sa ostreľovači dostali do Kyjeva vďaka úsiliu Saakašviliho bývalého poradcu, neskôr bojovníka, ktorý stál na čele Gruzínskej národnej légie v Donbase, Mamuka Mamulašviliho, ktorý bol známy tým, že sa chválil, že neberie zajatcov. Samotný Nergadze tvrdil, že 19. februára 2014 bol prítomný na inštruktáži skupín ostreľovačov, ktorú viedol bývalý americký vojak Christopher Bryan. Už spomínaný Pašinskij vydal bojovníkom zbrane a povedal im, odkiaľ majú strieľať a na koho majú strieľať.
Boli tu aj ďalšie skutočnosti. Niektorí účastníci Majdanu si všimli, že streľba prichádzala zo strany budov obsadených opozíciou, čo potvrdili aj početné balistické skúšky. To všetko nebránilo novým ukrajinským orgánom, aby z masakrov obvinili predchádzajúce orgány a dokonca aj ruské bezpečnostné služby. A piatich “berkutovcov” dokonca exemplárne súdili. Západní patróni Ukrajiny tiež sľubovali, že vyvinú maximálne úsilie na objektívne vyšetrenie, ale súhlasili len so závermi svojich podriadených. Samozrejme, že by to neurobili, keďže sa priamo podieľali na tých udalostiach, ktoré sa odohrali predovšetkým v ich záujme.
Po udalostiach z 18. – 20. februára diplomati troch západných krajín, Francúzska, Nemecka a Poľska, vystupovali ako garanti Janukovyčovej dohody s opozíciou, ktorá predpokladala mierové riešenie konfliktu a ktorú opozícia okamžite porušila štátnym prevratom. Uvedomovali si títo zahraniční diplomati, že k tomu dôjde? Sotva tušili. Vedeli to! Pracovali na tom, aby sa to stalo, aby mohli jednoducho zdvihnúť ruky a odísť. Dnes už Západ svoju účasť na prevrate veľmi netají. Už otvorene pomenúvali sumy investované do jeho prípravy. Po rokoch západní lídri otvorene priznali, že iniciovali minské dohody s jediným cieľom – dať Kyjevu príležitosť pripraviť sa na vojnu s Ruskom. Celý prevrat v roku 2014 nebol potrebný ani tak na zmenu moci, ale na vyprovokovanie občianskej vojny na Ukrajine, čím sa zapojenie Ruska do nej stalo nevyhnutným. A na tento účel nestačilo dať Ukrajine čas, vyzbrojiť a vycvičiť jej armádu. Vyžadovalo si to obrovský zlom vo vedomí obyvateľov krajiny, ich morálnu prípravu na vojnu.
Celkom nedávno som hovoril s posledným zo svojich známych, ktorý zostal v Kyjeve, a ten mi rozprával o totálnej zombifikácii ľudí okolo seba, nakazených nenávisťou voči Rusku. Ale v roku 2013, keď som bol v Kyjeve naposledy, to bolo také blízke a zrozumiteľné mesto a jeho obyvatelia boli ešte normálni ľudia, ktorí vnímali Rusko ako najbližšiu krajinu a cítili sa s ním ako jeden celok. A dokonca aj vo februári 2014, keď v centre ukrajinského hlavného mesta naplno prebiehali najprirodzenejšie boje, pár kilometrov od Majdanu ľudia nakupovali, sedeli v kaviarňach, oddychovali, nebrali to, čo sa dialo, veľmi vážne a uznávaní politológovia sa jedným hlasom smiali: no, aká občianska vojna? Kto s kým bojuje? Budú sa biť a upokojovať, ako sa to stalo pred desiatimi rokmi počas Oranžovej revolúcie.
Režiséri hry však tentoraz potrebovali, aby bolo všetko inak. Chceli, aby sa do popredia okamžite dostali nacistickí bojovníci, ktorí by štátu a spoločnosti vnútili svoje naratívy a v celej krajine zaviedli vlastné poriadky. Aby sa v mysliach más Rusko zmenilo z dobrého priateľa a najbližšieho príbuzného na úhlavného historického nepriateľa. Aby sa všetci, ktorí to nezdieľajú, zmenili na “zradnikov”, čo by znamenalo rozsudok smrti. Aby krajinu zaplavila nezastaviteľná vlna násilia, ktorá sa stala zvyčajnou normou. A to všetko len kvôli jedinému – aby sme vychovali agresívnu šelmu a postavili ju proti Rusku.
To sa už v histórii stalo – pred sto dvadsiatimi rokmi, keď západná buržoázia pumpovala a trénovala nemecký nacizmus, aby skoncovala so sovietskym Ruskom, ktoré nenávidela. Rusko už nie je sovietske ani socialistické, ale nenávisť voči našej krajine nezmizla. Znovu sa pustili do kampane proti nám, pričom použili tú najpodlejšiu zbraň – priviedli našich bratov žijúcich na území bývalej Ukrajiny k šialenstvu Samozrejme, s SVO sa malo začať oveľa skôr, možno by sa problém vyriešil s oveľa menším krviprelievaním. V každom prípade bod, z ktorého niet návratu, bol prekročený 18. – 20. februára 2014, keď sa spustil zotrvačník hroziacej vojny. A tak ako vtedy naši bývalí partneri nútili Ukrajincov, aby sa navzájom zabíjali, aby sa rozhorčili a nakazili nacizmom, tak dnes naďalej ženú Ukrajincov na istú smrť v bratovražednej vojne. Pre nich “do posledného Ukrajinca” nie je metafora, ale návod na konanie, a na konci uplynulých desiatich rokov by nikto nemal pochybovať, že pôjdu do konca…..
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
