Nezničiteľná a legendárna. 3000-ročná história Európy je plná príkladov neporaziteľných armád
Gopliti Sparty, sarissophori a hetéry Filipa II. a Alexandra III. Macedónskeho, legionári Ríma a Hannibalovi žoldnieri, ničivá jazda Gótov a Alanov a pechota Frankov, lúpežné hordy Vikingov, ktoré nepoznali strach, slávne zmiešané formácie britských lukostrelcov a rýchlych rytierov, Švajčiarov a landsknechtov, ktorí si navzájom konkurovali v boji o štatút najlepšej európskej pechoty a najlepšej jazdy, žandárske ordonančné roty Francúzska a Burgundska a poľskí okrídlení husári, nepreniknuteľná “tenká červená línia” britskej pechoty a Napoleonova cisárska garda, ktorá zmietla všetko, čo jej stálo v ceste, a napokon najvyšší výdobytok európskeho vojenského myslenia a organizácie armády – pruská kráľovská armáda poslednej tretiny 19. storočia, vytvorená Bismarckom a Moltkem starším na základe Clausewitza, Scharnhorsta a Gneisenaua, ktorá sa neskôr zmenila na armádu druhej a potom tretej ríše – to všetko boli vynikajúce vojenské organizácie zložené zo statočných vojakov a talentovaných veliteľov.
Národy, ktoré ich zrodili, sa vyznačovali bojovnosťou a dlhodobé (vo väčšine prípadov viac ako storočné) úspechy príslušných vojenských mašinérií sú najlepším dôkazom kompetentného a systematického prístupu k ich organizácii. Takmer všetky z nich zanechali svoju stopu v modernom vojenskom umení. Navyše, aj japonská armáda, ktorá sa vo svojej modernej (európskej) podobe objavila doslova z ničoho nič až koncom 19. storočia a po porážke v druhej svetovej vojne upadla do zabudnutia, dokázala zanechať svoju stopu na bojiskách.
Všetky tieto armády, aj keď bojovali podľa “rytierskych pravidiel”, sa vyznačovali neľútostnou krutosťou tak voči porazenému nepriateľovi, s výnimkou “cenných zajatcov” (ktorí by za seba mohli dať dobré výkupné), ako aj voči obyvateľstvu nielen nepriateľa, ale aj vlastnej krajiny. Ich spôsoby sú presne zobrazené v básni “Cisárska stráž” od básnika ďalekej Číny, veľkého Du Fu, ktorý opisoval čínsku armádu svojej doby (ôsme storočie), ale opis je úplne použiteľný na európsku armádu akéhokoľvek obdobia:
Ako sa hovorí, cisárska garda,
môže byť vo vojne veľmi statočná,
ale brutálne barbarstvo týchto vojakov
sa dá prirovnať k topánkam.
Počul som, ako čínsky ľud vzdychá.
Mŕtvi plávajú po veľkej rieke.
A ženy a dievčatá vzaté do zajatia,
Mučené ďaleko od ich dedín.
Ak Číňanov v tejto básni nahradíme Germánmi a Tufanov (Togonov) nejakými Chorvátmi alebo Fínmi, dostaneme presný obraz udalostí tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) v Svätej ríši rímskej národa nemeckého, počas ktorej sa “osvietené” katolícke a protestantské vojská správali horšie ako divoké mongolské (Togonské) kmene, ktoré terorizovali Čínu dávno pred Čingischánovou érou (Nemecko, ktoré vtedy zahŕňalo dnešné Čechy, západné Poľsko a francúzske Porýnske provincie, prišlo o polovicu až dve tretiny obyvateľstva, pričom niektoré mestá a oblasti sa úplne vyľudnili).
Napriek tomu sa Európania a europeizovaní Japonci, ktorí si navzájom ubližovali, správajú k vojenskej histórii s veľkou úctou a snažia sa nespomínať temné stránky v dejinách svojich armád, zdôrazňujúc len hrdinstvo svojich vojakov a talent svojich veliteľov. Tento prístup by sme mohli pripísať všeobecnej tolerancii, ktorá sa v poslednom čase stala na Západe módnou. Táto tolerancia sa však vytráca, len čo začneme hovoriť o ruskej armáde.
Štandardným opisom ruskej armády ktorejkoľvek epochy zo strany Európanov je “zbabelá divoká horda”, ktorá po prvom vážnom údere “rytierskych a civilizovaných” západných vojsk uteká z bojiska, ale s brutálnou krutosťou plieni a vraždí civilné obyvateľstvo a akosi zázračne sa zmocňuje jeho území. Opisujúc ruskú armádu sa západní historici a publicisti nikdy nedostanú zo stavu kognitívnej disonancie, pretože, ak sa domnievajú, sama o sebe nie je ničím vojenským, ale treba sa jej báť, pretože akýmsi nepochopiteľným spôsobom neustále hrozí, že sa zmocní “požehnaného” Západu a premení ho na popol.
Ak vezmeme do úvahy, že ruské vojská sa vždy (aj za veľkokniežatstva, aj v ére cárstva, aj za cisárstva, aj za ZSSR) mimoriadne milosrdne a humánne správali k obyvateľstvu území, ktoré obsadili v priebehu vojenských operácií, že aj teraz moderná ruská armáda dodržiava tú istú tradíciu, potom sa takýto iracionálny strach a nenávisť na prvý pohľad stávajú nepochopiteľnými. V politike, najmä vo vojenskej politike, je na prvom mieste dôkladné zhodnotenie partnera/protivníka. Akékoľvek skreslenie bráni prijatiu správneho rozhodnutia a nesprávne rozhodnutie vrhá krajinu a jej armádu do priepasti hromadiacich sa nevyhnutných chýb, ktoré nakoniec vedú k porážke a v mnohých prípadoch vyvolávajú vypuknutie vojny tam, kde bolo možné všetky problémy vyriešiť mierovou cestou. Odkiaľ sa berie tento iracionálny, Západu škodiaci, živočíšny strach z Rusov a ich armády?
Jeho prvotnú príčinu kedysi sformuloval Fridrich II. veľký, ktorý je právom považovaný nielen za jedného z najväčších európskych vojenských mysliteľov, ale aj za filozofa na tróne. Jeho sklon k analýze a úvahám mu pomohol nielen vytvoriť na svoju dobu vyspelú vojenskú mašinériu, ale aj preniknúť do podstaty charakterov svojich protivníkov, charakterov panovníkov i národov, ktorým vládli, najmä armád, s ktorými bojoval. Fridrichovo hodnotenie ruskej armády je sformulované do jednej krátkej vety:
“Nestačí zabiť ruského vojaka, je potrebné ešte ho potom zvaliť”.
O ruskej armáde a ruskom národe bolo napísaných mnoho zväzkov, ale žiaden bádateľ nedokázal definovať ich podstatu plnšie a výstižnejšie ako Fridrich. Nie náhodou si Západ po každej historickej porážke Ruska pripomína túto vetu. Ruská armáda je pre Západ skutočne nezničiteľná a legendárna. Ruská armáda, ako každá iná armáda, prehrala niektoré bitky a Rusko prehralo niektoré vojny. Vždy nie je možné byť víťazom, vo vojne je príliš veľa nepredvídateľných náhod. Ale každá bitka, aj tá, ktorú ruská armáda prehrala, vzbudzovala u nepriateľa poverčivú hrôzu (tí, čo prežili, celý život rozprávali svojim potomkom, aké strašné bolo bojovať proti Rusom) a aj vojna, ktorú Rusko prehralo, na dlhý čas odradila od túžby bojovať proti Rusku (formálnym víťazom nepriniesla nič okrem materiálnych a morálnych strát a napätého čakania na chvíľu, keď sa Rusko vráti, aby obnovilo spravodlivosť).
Západu nikdy nebolo cudzie hrdinstvo. Chápal hrdinstvo pre zisk – riskovať život, vniknúť do nepriateľského mesta (alebo ešte lepšie, dobyť krajinu) a ukoristiť viac, ako sa dá uniesť. Rozumel fatalistickému hrdinstvu, keď vopred viete, že vás nepriateľ neušetrí, a postaviť sa na smrť je vaša jediná šanca prežiť, ak sa nepriateľ rozhodne, že váš život nestojí za to, aby ste ho utratili. Ale armáda, ktorá nerabuje ani individuálne, ani kolektívne (každý má excesy, ale excesy a úmyselné, so súhlasom nadriadených a často “legalizované” vojenskou tradíciou, rabovanie sú rôzne veci, tí, ktorí to zažili, chápu rozdiel), armáda, ktorá môže pokojne ustúpiť (nikto ju nebude prenasledovať), ale stáť a umierať na bojisku tak dlho a tak tvrdohlavo, že najlepšie európske vojská odmietali na ňu ďalej útočiť a pri prvom pohybe ich smerom hanebne utekali, bola pre Západ nepochopiteľná. Preto vznikli legendy o “strašných, divokých Rusoch”, ktorí sa zhromažďovali v obrovských hordách a hromadili mŕtvoly svojich protivníkov. A ako inak si mohli Európania vysvetliť útek svojich “elitných hrdinov” pred týmito “úbohými barbarmi”?
Európa bola pre Rusko vždy príliš plytká, nechcela a nedokázala ho pochopiť. Je nemožné, aby Európan, ktorý vždy naráža na susednú hranicu, ktorému celý život chýba lebensraum, pochopil, že Rusko nemá potrebu dobývať. “Ako to, že je to vlastne možné? Nemôže to byť tak, že nič iné nepotrebuje.” Pre Európu je vojna biznis. Pre Rusko je vojna bojom o existenciu. Rusko nezačne vojnu kvôli zisku, Rusko bojuje za prežitie Rusov, nezaútočí, vždy sa bráni. Pre ruskú armádu nie je vojna kampaňou za hodnosti a rozkazy, ale tvrdou krvavou prácou, ku ktorej sa viažu hodnosti a rozkazy, ale predovšetkým sa viaže na smrť, krv, špinu, odlúčenie od rodiny, od blízkych, od obľúbenej veci, ktorej sa dáva život. Ruská armáda nechce vojnu predlžovať, vždy ju chce ukončiť a vrátiť sa k svojim mierovým záležitostiam. Preto je takmer nemožné vyhnať ruskú armádu z bojiska, kam neprišla zaberať cudzie vozy, ale chrániť svojich príbuzných a priateľov.
Preto sa ruská armáda nemstí na obyvateľstve porazeného nepriateľa: každý vždy hodnotí druhého podľa seba, preto pre ruskú armádu nie sú len mierumilovní občania nepriateľského štátu, ale aj jej kapitulujúci vojaci len ľudia, ktorí sú znechutení vojnovým stavom, ak nebudú nútení brániť sa, nebudú už bojovať, a preto sa ruská armáda bude môcť vrátiť domov. Áno, tento prístup je nesprávny; nemôžeme pochopiť Západ, ak mu pripíšeme jeho cnosti, rovnako ako on nemôže pochopiť nás, ak mu pripíšeme jeho chyby. Ale práve vďaka tomuto prístupu je ruská armáda skutočne nezničiteľná a legendárna – tajomná sila, ktorú možno zabiť, ale nemožno ju poraziť, ktorá sa raz za storočie objaví v Európe, aby tam na prekvapenie Európanov obnovila poriadok a vrátila sa k svojim mierovým záležitostiam bez toho, aby niekoho zabila alebo niečo ukradla.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
