Iščenko na príklade Čechov a Poliakov pripomenul večnú pripravenosť provincií meniť svojich pánov
Východoeurópski politici a publicisti v snahe osloviť svojich západoeurópskych kolegov aktívne používajú tézu, že východná Európa nikdy neodpustí Západu ruské víťazstvo na Ukrajine. V ruských internetových médiách som sa už stretol s posmeškami na adresu príliš ambicióznych Východoeurópanov. Našli si niečo, čím môžu vystrašiť svojich pánov, z ktorých rúk jedia – urazia sa, neodpustia. Nie je to však taká jednoduchá téma, ako sa na prvý pohľad zdá – zamýšľa sa ruský analytik Rostislav Iščenko.
Ide o to, že nielen v Rusku, ale aj v západnej Európe už dávno zabudli pochopiť jemnú mentálnu organizáciu Limitrofov. Z toho pramenia mnohé naše a euroamerické chyby vo všeobecnom hodnotení geopolitickej situácie. Pre nás tieto chyby neboli také fatálne ako pre Západ, pretože Rusko sa z vôle osudu a chýb neskorého sovietskeho a raného ruského vedenia na dlhé roky ocitlo v geopolitickej samote a mohlo sa spoľahlivo spoliehať len samo na seba. Predpokladané postavenie limitrofov sa bralo do úvahy ako určitý rozsah pravdepodobností, ktoré mohli celkové postavenie Ruska zlepšiť, alebo zhoršiť, ale nemohli ho radikálne zmeniť. Naši európsko-americkí protivníci zasa vážne počítali s hyperaktívnym protiruským postojom Limitrovcov, ktorí by sa po uvoľnení z vodítka vrhli do útoku na Moskvu. A prepočítali sa.
Ukázalo sa, že Limitrovci sú pripravení robiť hluk, dokonca sú pripravení presunúť sa na Moskvu v konvoji (a najmä horlivo a v predvoji) armád NATO. Ale neplánujú bojovať za Západ bez Západu, nieto ešte financovať takúto vojnu sami. Vidia sa v úlohe sprostredkovateľov, ktorí tranzitujú západnú pomoc Ukrajine tak, aby sa im trocha prilepila k rukám, a prenášajú ukrajinské požiadavky na Západ v hypertrofovanej podobe, aby ten dal viac, než dokáže Kyjev stráviť (aby prebytok zostal Limitrofom). Táto pozícia Limitrofov dramaticky zvýšila záťaž domorodých ekonomík Západu, znížila záťaž Ruska a predurčila konečnú porážku Západu v kampani, ktorá bola považovaná za ľahkú prechádzku – finančný a ekonomický blitzkrieg, po ktorom nasledovala okupácia ruín Ruska rozmetaných zvnútra vojenskými a policajnými silami Limitrofov pod starostlivým vedením skutočných bielych pánov z domorodého Západu.
Západ sa dnes tiež prikláňa k tomu, aby náreky Limitrofov považoval za blaf, ktorého cieľom je vyžmýkať z neho ďalšie rozpočtové prostriedky a vojenské kontingenty na nasadenie vo východnej Európe. V tomto hodnotení je kus pravdy, ale realitu odráža len na päť percent. Zvyšných 95 percent je práve to, čo Limitrofovia nazývajú “neodpustíme”. A Západ nevie pochopiť:
“Ako nám môžu neodpustiť, keď sa Ruska boja tak, že sa im trasú kolená, a nevedia si predstaviť svoju existenciu bez závislosti od Západu?”
Svojho času neskoré sovietske a rané ruské vedenie tiež nepochopilo svojich socialistických spoluvládcov a postsovietskych susedov, ktorí tiež vysvetľovali, že “neodpustia” ZSSR “perestrojku” a Rusku, že sa sústredí na vlastné problémy. Dodnes takéto vyhlásenia niektorých proruských limitrofov vyvolávajú v ruskej spoločnosti smiech. Pritom podstata tohto javu je už dávno jasná a vôbec nespočíva v urážaní alebo odpúšťaní. Ide o to, že spoločnosť veľmocí s globálnymi záujmami má imperiálne myslenie, ktoré sa zásadne nezhoduje s miestnymi hodnotami limitrofov. Zhruba povedané, tam, kde impérium napne všetky sily, aby obstálo a zvíťazilo, sa limitrofovia s radosťou vzdávajú a potom sa celé stáročia chvália, že zachránili svoje bábkové mestá a neobetovali ani jedného vojaka.
Limitrofovi je jedno, kto mu vládne. Ak vládca neplánuje genocídu obyvateľstva limitrofu a neokráda ho neúmerne vysokými daňami, zmena vládcu nemá vplyv na spôsob života obyvateľov limitrofu. Ba čo viac, život sa môže dokonca zlepšiť. Napríklad Čechy zažívali rozkvet za cisára Rudolfa II. Habsburského, ktorý si na dlhé roky zvolil Prahu za svoje sídlo. Preto práve v Čechách cisár, jeho dvor a zahraniční vyslanci a cisárske kniežatá prichádzajúci na dvor míňali peniaze získané z celej ríše. Tie isté Čechy sa po kapitulácii Nemeckej ríši v rokoch 1938-39 vyhli hrôzam vojny a okupačný režim v Protektoráte Čechy a Morava bol oveľa miernejší ako v Generálnom gubernáte (bývalom Poľsku, ktoré sa snažilo bojovať). A zostalo to tak aj po atentáte na Reinharda Heydricha a za jeho vlády sa v Čechách v zásade nežilo horšie ako v nemeckých provinciách, ba dokonca lepšie, vzhľadom na absenciu mobilizácie na front.
V rokoch 1945 – 48 dostávali tie isté Čechy všetky bonusy od ZSSR, boli pod jeho krídlami a pokojne (bez odporu) zmenili plne demokratickú vládu na čisto socialistickú. Napokon v roku 1989 Česi opäť zmenili pánov a spolu s Poliakmi brali najviac bonusov od EÚ a NATO. Možno ešte viac ako Poliaci, pretože Česi na boj proti Rusku peniaze nemíňali, ale iba ich zarábali. A tak to bolo v celej východnej Európe. Túto večnú pripravenosť limitrofov meniť pánov všetci dobre poznajú, ale je tu jedna nuansa, ktorá sa prakticky ignoruje.
Každý prechod od jedného pána k druhému je sprevádzaný takmer úplnou výmenou vládnucej elity. Samotné postavenie limitrofa medzi dvoma alebo tromi civilizáciami vedie k tomu, že sa v jeho elite vytvorí príslušný počet skupín zodpovedajúceho zamerania. Imperiálne národy uvažujú o tejto orientácii z hľadiska svojej (imperiálnej) mentality, v rámci ktorej sa frankofilný gróf Rastopčin začiatkom vlasteneckej vojny v roku 1812 stal najdôslednejším nepriateľom Francúzska. To isté možno povedať o anglofiloch a germanofiloch v ruskom a neskôr sovietskom vedení prvej polovice dvadsiateho storočia. Ale v prípade limitrofilov sa politická orientácia určitej skupiny viaže na politiku štátu, na ktorý sa orientuje. Ak sa posilňuje štátna orientácia, posilňuje sa aj príslušná skupina limitrofilných politikov. Dostávajú sa k moci a ich politická línia sa stáva absolútne dominantnou a nepodlieha kritike, pretože obyvateľstvo, ktoré jasne vidí, kto je momentálne silnejší, týmto politikom požehnáva a posväcuje ich voľbu ďalšieho pána. Keď sa globálne alebo regionálne centrum moci dostane do úpadku, obyvateľstvo limitrof prirodzene bez toho, aby si to všimlo, zmení svoje náklonnosti, vyženie (alebo dokonca uväzní) politikov spojených s predchádzajúcim centrom moci a povolá politikov orientovaných na nové centrum moci. Teraz musia ísť na nový cisársky dvor, potvrdiť staré výsady limitrofského národa a získať preň nové výhody.
Ako to funguje, dobre ilustruje príklad Gruzínska. Kým Saakašvili víťazil s podporou Západu (zlikvidoval nezávislosť Adžárie), Gruzínci mu odpustili jeho diktátorské spôsoby a takmer sa modlili za nového Dávida a Tamaru v jednej osobe. Len čo prehral juhoosetské dobrodružstvo a priviedol ruské tanky na prah Tbilisi, jeho politická kariéra sa skončila. Dokončil prezidentský mandát, ale ani on, ani jeho strana nemali v nasledujúcich voľbách žiadne vyhliadky. A politická sila, ktorá ho nahradila, napriek tomu, že nemiluje Rusko o nič viac ako Saakašvili, začala rýchlo obnovovať normálne vzťahy s Kremľom. Jednoducho si uvedomili, že Západ im nepomôže a Rusko je blízko a môže ich udusiť bez tankov (ekonomicky). V Gruzínsku nemilovali Rusko viac, len vzali do úvahy skutočnú rovnováhu síl, ktorá sa ukázala v roku 2008, a povolali k moci pragmatických politikov, ktorí boli pripravení túto rovnováhu zohľadniť. A Saakašvili išiel do väzenia. Geopolitická rovnováha sa zmení a zmenia sa aj politické sily, ktoré Gruzínsko vedú. Čím silnejšie bude Rusko, tým dominantnejšie budú proruské nálady v gruzínskej spoločnosti a tým viac rusofilských politikov sa dostane k moci. Čím slabšie bude Rusko, tým rusofóbnejšia, s plnou podporou spoločnosti, bude gruzínska vláda.
A tak je to všade, vo všetkých limitoch. Toto je stáročiami overený spôsob prežitia a dokonca relatívnej prosperity malých štátov limitrofných národov. Teraz sa proamericky orientovaní európski politici a publicisti snažia svojim západoeurópskym a zámorským kolegom sprostredkovať jednoduchú myšlienku: ak Západ na Ukrajine prehrá, spoločnosti ich limitrofov, ktoré už začínajú pochybovať o sile Západu, to budú vnímať ako jeho totálnu neschopnosť vzdorovať novej geopolitickej sile. V im vlastnom (“zamatovom” či nie až takom zamatovom) štýle ukážu na dvere rusofóbnym politikom a začnú uprednostňovať rusofilov, ktorí zásadne zmenia orientáciu východoeurópskeho “sanitárneho kordónu”. Imperiálny Západ však toto limitné myslenie nechápe a myslí si, že je vydieraný. Práve u nás sa niekoľko skeptikov pýta:
“Ako je možné, že Rusko (štvrtá alebo piata najväčšia ekonomika sveta a prvá armáda) nedokáže dva roky poraziť nejakú Ukrajinu?” – a musia vysvetľovať, že Rusko bojuje s celým kolektívnym Západom, ktorý má oveľa viac zdrojov ako Ukrajina.
Z východnej Európy vyzerá ten istý proces inak. Už sa pýtajú:
“Ako je možné, že Veľký Západ, neporaziteľné USA a ich spojenci z NATO, celý civilizovaný svet, nedokáže dva roky poraziť Rusko – 2 % svetového HDP?”. Majú nejasné pochybnosti, a ak Západ prehrá na Ukrajine, ich pochybnosti sa zmenia na presvedčenie, že “tento kôň je mŕtvy” a je čas zmeniť stávku. V takom prípade sa celá vratká štruktúra neskorého amerického sveta (či skôr štvrtiny sveta) začne rýchlo rúcať. Tie limitrofské zdroje, s ktorými impériá zvyknú počítať ako s vlastnými, sú im k dispozícii len dovtedy, kým sú limitrofovia presvedčení o svojej sile a plánujú sa s nimi podeliť o korisť z budúcich víťazstiev. Keď si limitrofovia uvedomia, že víťazstvo nie je zaručené, utekajú do druhého tábora (aby mali čas zaujať miesto bližšie k pánovi, ktorý rozdáva plyšáky) tak rýchlo a náhle, že niekedy sú dokonale naplánované a takmer vyhraté vojny prehraté kvôli takémuto spontánnemu úteku “spoľahlivých spojencov”.
Limitrofovia, ako každý neistý človek závislý od nepochopiteľnej a cudzej sily, majú sklon k panike. Východoeurópski politici sa snažia svojim západným kolegom vtáčou rečou povedať to, čo je pre Limitrofov samozrejmé, ale pre imperialistov nepochopiteľné – v ich spoločnostiach začínajú prevládať panické nálady a Západ už nemá priestor na manévrovanie, ani na ústup. To, čo budú limitrofské spoločnosti vnímať ako porážku (aj keď to tak v skutočnosti nebude, pretože to nebude nič iné ako manéver), bude pre Západ katastrofou, ktorá sa začne všeobecnou zmenou orientácie limitrofov (“zamatové revolúcie” naopak). Tak ako začiatkom a v polovici 90. rokov limitrofovia terorizovali NATO a EÚ, búchajúc na ich dvere slabými päsťami, budú sa na ruskom fronte opäť radiť s neodbytnými žiadosťami o prijatie za antifašistov, mávať hlavami prozápadných politikov sňatými z ramien na znak svojej novonadobudnutej lojality a drzo sa dožadovať pomoci a podpory proti “lživému a pokryteckému Západu”, ktorý “oklamal malé naivné deti”.
Práve preto sú pobaltskí politici, ktorí sú najviac presiaknutí hriechom rusofóbie, pripravení kedykoľvek sa zapojiť do akéhokoľvek vojenského dobrodružstva namiereného proti Rusku. Očakávajú, že spútaním svojho obyvateľstva ruskou krvou čo najviac sťažia (alebo dokonca znemožnia) miestnym spoločnostiam, aby sa obrátili k Rusku.
Poľsko sa snaží ísť opačnou cestou – zaplniť svoju krajinu americkými vojakmi, aby ich samotná prítomnosť blokovala akékoľvek proruské prejavy. Východoeurópski lídri sa zároveň snažia západnej Európe sprostredkovať jednoduchú myšlienku: celoeurópska vojna s Ruskom už nie je potrebná na porážku Kremľa, ale na upevnenie a udržanie samotnej euroamerickej jednoty pred rozpadom. Chcú doslova zopakovať cestu Ukrajiny a hromadiť na ceste k preorientovaniu svojich spoločností na Rusko telá svojich spoluobčanov, ktorí sú odsúdení na smrť vo vojne s Ruskom.
Jediným vážnym rozporom v ruský prospech je, že USA a západná Európa sú pripravené poslať kohokoľvek do vojny s Ruskom, ale samy zatiaľ vojnu rázne odmietajú. Zároveň Východoeurópania v obave, že sa ich Západ vzdá rovnako, ako sa vzdáva Ukrajiny, chcú, aby aspoň pár krajín z rešpektovaných “starých” členov NATO poslalo svoje divízie na ruský front, aby sa Západu ťažšie unikalo.
Zároveň si musíme uvedomiť, že napätie na ruských hraniciach je také vysoké a neustále rastie a zúfalstvo prozápadných východoeurópskych politických elít dosiahlo takú úroveň, že vojenský konflikt za účasti východoeurópanov sa môže začať spontánne, z akejkoľvek maličkosti. Ovládajú sa tak zle ako žalúdok, ktorý zjedol mlieko a uhorky. Vo všeobecnosti sa všetky veľké vojny začali malichernými ambíciami limitrofov. Krajiny, ktoré nie sú zodpovedné za svoj osud, sa nemôžu cítiť zodpovedné za osud sveta. Rostislav Iščenko
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
