A brat oboril sa na brata

Posledných 8 rokov na Ukrajine kriesili všetky typy štátom podporovaného fašizmu (a nevedia o tom iba ľudia, ktorí celkovo o ničom veľa nevedia, hoci sa na veľa hrajú). Systematicky boli prenasledovaní ľudia s inými názormi. Boli nezvestní, bití a vraždení aktivisti, novinári, politici (nie jeden novinár podobný Kuciakovi). Ukrajina celý ten čas stavala pamätníky, námestia, sochy a ulice nielen Banderovi, ale aj Šukčevyčovi a ďalším fašistickým zverom, ktorým sa v surovosti nevyrovnali ani brutálne nemecké SS jednotky. Jednou vetou: Kotlebovu hru na numerologické šeky by ukrajinská vláda považovala za škôlkarske predstavenie, ktoré nevie nahlas povedať to, čo 8 rokov vraveli v Kyjeve otvorene oni.

Ukrajinská demokracia nezakázala len najrôznejšie médiá, ale zakázala (!) za ten čas dve desiatky politických strán (!!) – Chápete? Naozaj si toto viete kdekoľvek na svete predstaviť? Toto má byť súčasť európskej civilizácie? No a urobila tak, aby nastolila ukrajinskú “demokraciu” a div sa svete, prečo túto skorumpovanú krajinu ani po Majdane celých tých 8 rokov nik nepozýval do Európskej únie. Čo myslíte vy – prečo asi?

Ukrajina obmedzovala používanie ruštiny a najrôznejších jej kultúrnych prejavov. OSN spisovala genocídne porušovania ľudských práv ukrajinským štátom plateného a otvorene fašistického vojenského pluku AZOV na Donbase, kde zomrelo 15 tisíc (!!!) vlastných občanov Ukrajiny, ktorí sa vzbúrili protiústavnému puču na Majdane. Čo myslíte vy? Azda na tú vzburu protiústavného prevratu mali aspoň dajaké to malé právo, či ani to nie? Pamätáte, veď predsa aj na Majdane sa svojho času ľudia búrili a div sa svete vtedy na nich nik neposlal delostrelectvo a letecké bombardéri. Či mali poslať, vybombardovať námestie a bolo by to všetko v poriadku?

Ako bonus im pomajdanovská vláda delostrelectvom a leteckými náletmi na vlastnom území proti vlastným občanom vybombardovala viac ako 700 škôl (!) a množstvo panelových obytných domov pre ľudí na Donbase, z ktorého utieklo viac ako milión utečencov do Ruska. Ale veď napokon každý správny terorista predsa najskôr chodí do školy – to dá železnú logiku, prečo zbombardovať deťom vlastnou vládou 700 škôl. No a čo sa stalo? Vtedy nad nimi samozrejme nik nevyronil ani len jednu kvapku slzičky. Nik neplakal nad tým, koľko vlastných detí pritom mierumilovný kyjevský režim tolerantne a progresívne vyzabíjal. Kde boli vtedy tie naše vlajočkové tolerantné stvorenia, ktoré bojujú za lásku a proti nenávisti?

Žiadna pani von der Leyen, žiadna Únia, žiaden Biden, ktorého syna po majdanovských vystúpeniach jeho tatka dobre zamestnali v ukrajinských štátnych ťažiarenskych firmách. Rovnako tak ako ani dnes nik nevyroní kvapku slzy nad tým, čo sa deje v Gaze, hoci tam za polroka zomrelo 3x viac civilistov (!!!) ako za 2 roky bojov na Ukrajine.

Od prvého dňa zapojenia sa Ruska do konfliktu na Ukrajine nám rozprávali o jedinom možnom výklade udalostí. Všetci všetko hneď vedeli v prvý deň konfliktu. Ten iný pohľad mal byť vraj na Slovensku trestaný pobytom v base – mnohí však už na túto orwellovčinu už zabudli.

Veľmi dobre si pamätám, ako ľudia v mojom okolí iba šepotom – ako vraj za obávaného starého režimu – vyjadrovali svoje pochybnosti o jedinom možnom výklade skutočnosti, tak aby ich náhodou niekto iný nepočul. Polícia vydávala zoznamy úplne bežných ľudí z internetu, ktorí mali byť verejne pranierovanými agentmi Kremľa a ašpirantmi na trestné stíhanie. Tak, aby ich napríklad nikto nechcel zamestnať a tomu podobné.

Otvorený fašizmus sa dotkol športu, kultúry, či vedy, ako keby žiadneho iného konfliktu nikdy vo svete nebolo, hoci rádovo krvavejších konfliktov boli vo svete desiatky a niektoré prebiehali inde aj vtedy v reálnom čase – napríklad takých malicherných 400.000 detských obetí v Jemene.

Len si to predstavte: Diskotéka sa pravidelne koná za a) v súčasnej Gaze alebo za b) v Kyjeve? V Kyjeve totiž riešia akurát tak, či na diskotékach majú podávať miešaný Aperol, ktorý nepodnikol sankcie proti ruskému trhu – skutočne ťažké to dilemy bojujúcej triedy mladých opitých Kyjevčanov. Neprerušená futbalová liga sa hrala za a) počas útoku Ameriky na Bagdad alebo za b) v “krvavom” konflikte v Kyjeve? Slovom skutočne najhorší konflikt od druhej svetovej vojny. Nehovoriac o tom, že na začiatku 90. rokov sa len v Juhoslávii skántrilo 130 tisíc ľudí. Svet sa zbláznil – malo to ale znamenať, že sme sa aj my všetci mali poslušne zblázniť s ním?

SLÁVA UKRAJINE
Pod trendovým fašistickým sloganom Banderovcov, ktoré vykrikovali svojho času nielen vo Volyni, ale dokonca aj priamo na našom východnom Slovensku pred surovým a zbytočným vraždením našich starých otcov a mám po skončení vojny – teda: “Sláva Ukrajine” – sme sa pod útlakom zopár ľudí popíjajúcich caffé latté mačiatko v Bratislave, boli ochotní vzdať dostupných cien potravín, surovín a energií, ale napríklad aj likvidačných splátok hypoték. Tie mali vyriešiť bez solidarity štátu až obesené laná na kľučkách klopkajúcich exekútorov, keby neprišla rozumná, a len tak tak, zvolená vláda na našu záchranu.

Ako však bude vyzerať tá záchrana v mene banderovskej Sláve Ukrajine? Bude vyzerať v najbližších rokoch totálnym znížením verejných služieb v zdravotníctve, dôchodkoch, verejných služieb ako polície, hasičov, podpory kultúry a športu, či aj obyčajného osvetlenia ulíc. Za každým úsporným opatrením, ktoré bude stáť vašich blízkych potencionálne nebodaj aj život v zdravotníctve, či vo zvýšenej kriminalite, si môžete skríknuť: “Sláva Ukrajine!” – aby ste poznali jeho skutočnú cenu. Toto nám predalo 5% popíjačov kávy z centra hlavného mesta na úkor našich životov!

My zvyšní sme na to upozorňovali od prvého dňa. My totiž jedndoucho nemáme a nikdy nebudeme mať volebné právo na Ukrajine. Nezvolili sme si ich zapredanú elitu, ktorá im klamstvami vo voľbách sľubovala mier, a priniesla im vojnu. My za ich rozhodnutia nezodpovedáme, aj keby sme akokoľvek mohli možno chcieť. Nemôžeme tak niesť bremeno ich voľby zničenia vzťahov so svojím susedom, ktoré systematicky a na povel a huckanie Západu podrývali a provokačne ničili a Západ sa na nich viac menej vykašľal, lebo mu vyhovuje obojstranné pomalé krvácanie, keď vojna medzi Západom a Ruskom bude prebiehať do poslednej kvapky krvi ukrajinského človeka. Za toto rozhodnutie si zodpovedajú Ukrajinci žiaľ úplne sami a ak im môžeme aspoň v niečom pomôcť, tak jedine tak iba v precitnutí z klamstva, do ktorého ich vohnali a vyhnaní z krajiny ich elity, ktorá ich poslala na krvavé jatky voči ich príbuzným a bratom. Nevedno vlastne, kvôli čomu.

Darmo však, médiá bývalého hlavného prúdu boli na počiatku tohto šialenstva v presile a uvrieskaná menšina nás vyhnala do ulít, z ktorých sa nevieme vzbúriť dokonca ani keď dnes niekoho vyhodia zo športového klubu, či dokonca z práce, hoci tento typ šikany by si mali zaslúžiť jedine ak tí, ktorí nás do tejto biedy svojím krikom sami vohnali.

Ale beda, každý si na seba pletie vlastný bič a zo šikanovaných sa raz pri podobne nespravodlivej vláde, môžu poľahky stať aj šikanovaní. Potom zrazu objavia a budú sa dožadovať základných ľudských práv, ktoré nám mihnutím oka bez zaváhania, a to ešte aj slávnostne progresívne a tolerantne odopreli.

VRAJ UNAVENÍ Z VOJNY
Po dvoch rokoch na Západe vyplakávajú, že ľudia sú vraj dnes už unavení z vojny. Sankcie zničili Úniu a naučili Rusko žiť inak. Žiaden veľký bankrot sa nekoná. Stáročná história konfliktov Európy s Ruskom sa znova ukázala tak, že zo spánku prebratá medvedia lapa znova iba raz mocne uderila na Európu – proste tak ako vždy, keď sme s pohŕdavosťou pozerali na vraj zaostalé Rusko.
Pozerali naň tak Mongoli zo Zlatej hordy. Pozerali naň tak Švédi. Pozerali naň tak Poliaci. Pozeral naň tak Napoleón. Pozeral naň tak Hitler. A každý jeden z týchto príbehov sa skončil tak, že ríša každého z nich sa po strete – s vraj zaostalým – Ruskom – rozpadla a zhruba na sto rokov dal zvyšok sveta Rusku pokoj.

Na Slovensku nám dnes ostala kompletne odzbrojená krajina, ktorú by pri čo i len najmenšej vôli ovládla hoc aj desatina obyčajného rozpusteného Prigožinovho malého súkromného vojska, a to už nehovoriac o demoralizácii obyvateľstva, ktorému bolo zabraňované v referende vymeniť vládu, ktorá nás zapredala podobne ako tá kyjevská, pri ktorej by bolo otázne, do akej miery by za ňu bol národ ochotný, čo i len trošku bojovať.

Putina silou mocou prirovnávali k Hitlerovi (o ňom totiž aj tá negramotná polointelektuálna progresívna masa sediaca nad caffé latté v Bratislave aspoň niečo niekedy v škole započula), či k potlačenej Pražskej jari 68. Zabudli však dodať, že Česko-Slovensko zoči voči Hitlerovi ani jednou stotinou neurobilo Nemcom to, čo robili ukrajinské elity 8 rokov ruskej menšine na Ukrajine a že tá ich údajná demokratizačná kyjevská jar, o ktorú ani zďaleka “div sa svete” nemala záujem ani Európska únia, sa väčšmi podobala skôr iba na takú obyčajnú “fašistickú jeseň”.

Ale pšššt progresívnym bojovníkom s kotlebovými teatrálnymi šekmi, za ktoré by položili všetky svoje kávové hodnoty, to nehovorte.
Naučili nás žiť v lži počas veľkej choroby. Urobili z nás bláznov, keď 3 milióny z nás postavili za jeden víkend do zástupov na nosné paličky, lebo sme všetci otrokmi hypoték a každý z nás sa bál prísť o prácu bez zázračného modrého certifikátu.

Tento modus operandi na nás použili v šialenej hre, v ktorej sme zahodili minimálne desať rokov vlastnej budúcej prosperity a kvality života za konflikt, ktorý nepotrebovali ani Ukrajinci, ani Rusi, ale jedine tak iba naša spásonosná progresívna demokracia v Amerike, ktorá s našimi mysľami a životmi zaobchádza horšie ako s najobyčajnejšími pešiakmi na šachovnici. Stojíme za oveľa viac. Našou zbraňou je precitnutie. Našou silou je odvaha hovoriť veci nahlas. Je nás veľa. Nenechajte sa zmiasť krikom upadajúcej menšiny. Už čoskoro nad ich vreskotom zvíťazíme. Obyčajnou pravdou.