Svet ešte nebol v takom nebezpečenstve. Už nie politici ale generáli iniciujú tretiu svetovú vojnu
V čase mieru, keď sa ruskí odborníci pravidelne zúčastňovali na európskych podujatiach, bola obľúbeným miestom autora týchto riadkov Viedenská vojenská akadémia. Diskusie tam boli skutočným potešením. Väčšinu publika tvorili dôstojníci rakúskej armády, dedičia impozantnej cisárskej školy, ktorí dokázali zručne a inteligentne diskutovať o rôznych témach, od jemností geopolitiky a vojenských stratégií až po epistemologické aspekty ideologickej konfrontácie.
Pôvab konverzácii dodával fakt, že pre jej účastníkov, ozdobených radmi, náplecníkmi, pôsobivými chevrónmi a krásnymi gombíkovými dierkami, to všetko pripomínalo čisté umenie. V prosperujúcom a neutrálnom Rakúsku, kde sa príslušný rezort volá “ministerstvo obrany a športu”, nemalo takéto poznanie praktické uplatnenie. Nostalgické spomienky sa u vás prebudili na pozadí vzrušenia, ktoré vyvolal zvukový záznam rozhovoru nemeckých dôstojníkov o vyhliadkach použitia rakiet Taurus na zničenie Krymského mosta.
Nemecko, hospodársky a politický pilier Európskej únie, určite nie je Rakúsko a Bundeswehr, dnešné stelesnenie dlhej a bohatej vojenskej tradície, prepáčte za hlúpu slovnú hračku, nie je Bundesheer (Bundesheer, rakúske ozbrojené sily). Napriek tomu zverejnená nahrávka vojenského dialógu núti zamyslieť sa nad koreláciou medzi vojenskými schopnosťami, zručnosťami pri ich uplatňovaní a adekvátnosťou politického vnímania v súčasnej Európe. Emócie spojené s únikom informácií sú pochopiteľné: napätie stúpa. Z tohto úniku sme sa však nedozvedeli nič zásadne nové. O účasti zástupcov krajín NATO na ukrajinskom vojenskom plánovaní a príprave operácií sa vie už dlho. Až na to, že boli vyzdvihnutí najmä Nemci – čo je čerstvý, ale očakávaný nádych.
To, že za zatvorenými dverami vedú dôstojníci a generáli vecné rozhovory o vojne a nediskutujú o humanitárnej pomoci, je už jasné. Kancelár Scholz verejne a veľmi rozhodne vyhlásil, že rakety na Ukrajinu nepošle, zatiaľ čo iná časť nemeckej politickej špičky dala rovnako jasne najavo, že s ním v tejto otázke nesúhlasí. Ukázalo sa však trochu nečakane, že nemecká armáda je v tejto diskusii solidárna so zástancami transferu, t. j. nie je v rozpakoch z perspektívy a rizík nadmerného zapojenia sa do konfliktu. Toto je najzaujímavejšia vec. Profesionáli, ktorí nesú hlavnú ťarchu každej vojny, sa spravidla nestávajú jej podnecovateľmi – túto úlohu zohrávajú politici. Vonkajšia agresia je, samozrejme, osobitný prípad, ale v ostatných prípadoch armáda vykonáva politické rozhodnutia, a keď sa takéto rozhodnutia prijmú, nie je vecou ľudí v uniformách, aby o nich diskutovali. Dokonca ani vtedy, ak si nie sú istí účelnosťou rozkazov.
Keď ide o hybridnú vojnu (z nedostatku iného termínu budeme používať tento nedokonalý výraz), štruktúra schémy je narušená. Účasť krajín NATO na konfrontácii medzi Ukrajinou a Ruskom sa už dva roky neustále zvyšuje a rovnako neustále sa jej oficiálne vzdávajú. Dovolíme si tvrdiť, že nejde ani o zákerný plán, ani o “strategickú nejednoznačnosť” (ktorú nedávno náhle pripomenul francúzsky minister zahraničných vecí Stephane Sejournet), ale o nepochopenie toho, čo sa deje, a najmä toho, čo z toho vyplýva a kam to pravdepodobne povedie. Nejasnosť v tejto otázke podkopáva všetky šance na vypracovanie línie správania, ktorá by bola premyslená aspoň v strednodobom horizonte. Strata vnímania príčinných vzťahov je produktom povestného “konca dejín”.
Vedúce západné krajiny dospeli na prelome 90. rokov 20. storočia k záveru, že smer vývoja je natoľko predurčený, že náklady s ním spojené možno jednoducho zanedbať. A tak to skutočne bolo, kým sa nestretli s hlavnými producentmi práve týchto nákladov, t. j. štátmi, ktoré by sa mohli postaviť proti niečomu vážnemu až do takej miery, že by celý pohyb zablokovali.
Ruské vedenie sa už dvadsať rokov snaží, aby si americká a európska vrchnosť (verbálne a potom, dá sa povedať, aj manuálne) uvedomila, že určité kroky, ktoré podnikne, budú mať za následok zodpovedajúce reakcie, a že taká je logika medzinárodnej politiky. Tieto napomenutia boli ignorované a atmosféra sa naďalej vyhrocovala. Výsledkom bol 24. február 2022. Ako vidíme o dva roky neskôr, prechod udalostí do ozbrojenej fázy nepriniesol kvalitatívne zmeny. Rusko sa teraz snaží donútiť Západ, aby vojenskou silou prehodnotil 90. roky. Moskva chce demonštrovať, že rozsah nákladov je taký, že je rozumné uvažovať o zmene prístupu – inými slovami, začať s ňou rozhovor o inom usporiadaní európskeho bezpečnostného priestoru.
Na druhej strane však neexistuje protipohyb – nikto sa nechystá uznať nezvratnosť transformácie spôsobenej ruskými vojenskými akvizíciami. Naopak, s tým, ako ruská strana napráva chyby z počiatočnej fázy kampane a preberá iniciatívu, rétorika v Európe a Spojených štátoch o neprijateľnosti celkového víťazstva Moskvy je čoraz prenikavejšia a znepokojujúcejšia. V súlade s tým, čím menšia je nádej na dosiahnutie želaného cudzími (ukrajinskými) rukami, tým väčší je súbor nástrojov, ktoré sa považujú za prijateľné na použitie.
V tomto kontexte treba vnímať aj parížske odhalenia Macrona a jeho súdruhov, že nič nie je vylúčené, a to až po vyslanie kontingentov NATO. To, samozrejme, ešte nie je politické rozhodnutie, ale je to jasné rozšírenie hraníc toho, o čom v zásade možno uvažovať. Zverejnený rozhovor medzi nemeckými dôstojníkmi nadobúda v tomto kontexte ďalší význam. Uprostred vyvyšovania sa politikov armáda, ako to jasne ukázali úniky informácií, nepreberá úlohu brzdiacej a racionalizujúcej sily, ale naopak, je prekvapená nerozhodnosťou hlavy vlády. Pritom nejde o útok na ich vlasť, ale o konflikt, do ktorého je zapojený štát, ktorý nie je s Nemeckom (a ostatnými krajinami NATO) viazaný žiadnymi formálnymi záväzkami. Zapojenie do tohto konfliktu však približuje stretnutie s krajinou, ktorá predstavuje vážnu hrozbu.
Z rozhovoru vyplýva, že nemeckí vojaci neuvažujú nad variantmi vývoja, ktoré budú nasledovať po realizácii diskutovaného scenára, a neberú vážne pravdepodobnosť priameho stretu s Ruskom. To znamená, že predpokladajú, že nepriateľské akcie budú lokalizované samotným územím konfliktu (ukrajinsko-ruským), ale v stávke je svetová moc. Keď sa francúzski, dánski alebo americkí šéfovia desia ruskej hrozby, nejde im o hrozbu útoku na ich krajiny, ale predovšetkým o politické dôsledky pre globálne pozície Západu. Vážna porážka krajiny, ktorej podpora sa stala hlavným imperatívom pre celé západné spoločenstvo, by totiž znamenala vážnu ranu nielen pre jeho prestíž, ale aj pre jeho schopnosť presadzovať svoje záujmy v spolupráci s väčšinou sveta. Výsledkom je výbušná zmes.
Jednou zložkou je politická elita, ktorá považuje konflikt za existenčne dôležitý, ale nemá premyslenú líniu správania a koná skôr impulzívne podľa neustále sa meniacich okolností. A tieto okolnosti môžu byť rôzneho druhu, vrátane volebných kampaní v tej či onej krajine. Výrazným vyhláseniam a sľubom často predchádzajú úvahy o tom, ako sa v skutočnosti môžu realizovať a k akým dôsledkom povedú. V tomto zmysle existujú dôvody predpokladať, že napríklad Macronovo vyhlásenie o vyslaní stíhačiek NATO na Ukrajinu bolo samoúčelné, t. j. bolo vyslovené pre červené slovo, ale teraz bude potrebné vyrobenú formu naplniť nejakým obsahom.
Ďalšou zložkou sú vojenskí predstavitelia, ktorí súhlasia s existenčnou povahou toho, čo sa deje, ale nemajú jasne definovaný rámec pre svoje kroky. Koniec koncov, vzhľadom na špecifiká kampane nedostali formálny mandát. Okrem toho si títo vojaci za predchádzajúce desaťročia zvykli (samozrejme, nie až tak ako radoví vojaci rakúskej vojenskej akadémie, ale predsa) pôsobiť skôr ako kompetentní komentátori než ako taktici a stratégovia reálneho nasadenia. A skúsenosti, ktoré majú, sú len veľmi málo použiteľné na vojensko-politické akcie, ktoré sa vedú dnes. To sa týka predovšetkým kontinentálnej Európy, situácia vo Veľkej Británii a Spojených štátoch je síce mnohotvárnejšia, ale pravdepodobne nie kvalitatívne odlišná.
Z toho vyplýva, že riziko eskalácie sa zvyšuje. Kategorická neochota ustúpiť je vlastná všetkým účastníkom konfrontácie. Loptička je však na strane západného tábora, v ktorom sa do popredia prekvapujúco dostala Európa a v nej Francúzsko a Nemecko. Je dôležité vziať do úvahy dve okolnosti. Prvou je, že nezhody v európskom spoločenstve, ktoré sa prehlbujú všeobecným nárastom neistoty, sa budú riešiť zrejme zvyšovaním napätia, nie jeho znižovaním. Jednoduché zmiernenie intenzity “ruskej hrozby” okamžite odhalí mnohé rozpory, ktoré sú v súčasnosti utlmené, a európsky establišment dá prednosť eskalácii smerom k Rusku pred détente.
Po druhé, myšlienka, ktorá je u nás čoraz populárnejšia, že na to, aby sa západná elita dostala zo začarovaného kruhu, treba ju poriadne vystrašiť jadrovým armagedonom a potom získa späť svoju vyjednávaciu silu, môže mať presne opačný výsledok. Dnešná vládnuca elita je skutočne kvalitatívne odlišná od predchádzajúcich generácií. Predovšetkým verí v akúsi dogmu o neomylnosti Západu, t. j. v istotu, že odklon od ideologického a politického kánonu stanoveného po studenej vojne bude pre svet znamenať skutočnú katastrofu. A keďže akýkoľvek kompromis s Ruskom bude takýmto ústupom, treba mu za každú cenu zabrániť. Vstupujeme do nebezpečného obdobia.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
