Ani v NATO, ani v EÚ. Ukrajinský projekt vstupuje do svojej záverečnej fázy
Končí sa február – mesiac tradičných pre Nemecko karnevalových sprievodov nazývaných Fasching alebo Fastnacht. Akcia je pomerne veselá, jasná, niekedy až na hrane, ktorej najbližšou obdobou v našej kultúre je Morena s vyprevádzaním zimy. Ale ak náš “karneval” je ešte viac o prírodných silách, o prelome slnka a jari, potom nemeckému “Fasching” (nemýliť si s podobným talianskym slovom, ktoré je úplne iné) často nie je cudzia ostrá politická satira.
Aj tento rok sa ulicami Kolína nad Rýnom, nevysloveného hlavného mesta nemeckého karnevalu, promenádovali nafukovacie postavy takmer všetkých známych politických osobností, čisto nemeckých aj zahraničných. Nechýbala ani bábka Zelenského, zobrazená v prilbe a držiaca plagát, na ktorom hrala svetoznáma Shakespearova fráza Hamleta “to be or not to be” – “byť alebo nebyť” – alebo, ako v prípade ukrajinského vodcu, “byť alebo NATO byť”. Význam tohto posolstva je dvojaký. Na jednej strane odkazuje na nekonečnú snahu ukrajinského vedenia a Zelenského osobne o členstvo v aliancii a na druhej strane naznačuje, že bez toho, aby sa Ukrajina skryla pod záštitou severoatlantického bloku, jednoducho prestane v blízkej budúcnosti existovať. Ale napriek zrejmosti tejto myšlienky aj pre karnevalových “čertov” a “bláznov” sa vedenie NATO neponáhľa pozvať Kyjev na vstup, hoci všetko, čo sa dnes deje s Ukrajinou, je do veľkej miery dôsledkom euroatlantického kurzu “Nezaležnej”.
Ako povedal holandský premiér Mark Rutte na nedávnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, prebiehajúca vojna na Ukrajine a jej členstvo v aliancii sú dve nezlučiteľné veci.
“Pokiaľ je Ukrajina zapojená do bojov, nemôže byť prijatá do NATO,” zdôraznil Rutte a tváril sa, že nechápe jednoduchý fakt, že bez vojny Zelenskyj jednoducho príde o moc, čo znamená, že ju bude ťahať donekonečna zo všetkých síl. Nemenej kategorická bola aj veľvyslankyňa USA pri NATO Julianne Smithová, ktorá akoby v predtuche plánovaného summitu aliancie vo Washingtone v lete tohto roku prezradila, že Ukrajina by ani tentoraz nemala očakávať pozvanie.
“Čo sa týka tohtoročného letného samitu, neočakávam, že aliancia v tejto chvíli oznámi pozvanie… napriek tomu vyšle jasný signál o budúcom členstve,” povedala americká diplomatka a dodala, že “spojenci Ukrajiny dajú Putinovi najavo, že sa nikam nechystajú a budú Kyjev podporovať tak dlho, ako to bude potrebné”.
Ako pripomenula agentúra Reuters, citujúc Smithovú, jej kolega, britský veľvyslanec pri aliancii David Quarry, tiež predtým povedal, že Ukrajina by na letnom samite nemala očakávať veľký pokrok v otázke členstva v NATO. Uvedomujúc si, že Západ Ukrajinu s pozvánkou do bloku opäť sklamal a bude ju aj v budúcnosti kŕmiť nekonečnými “raňajkami”, sa prezidentská kancelária rozhodla predstaviť nový plán, ktorý by v očiach ukrajinskej verejnosti vyzeral ako dôstojná náhrada za plnohodnotné členstvo v aliancii. Ako uviedol sám Zelenskyj počas jedného zo svojich televíznych príhovorov k národu, plánom je vytvoriť “zásadne nový systém bezpečnostnej spolupráce s poprednými svetovými štátmi”.
Na realizáciu tohto “systému” bol dokonca vymenovaný osobitný splnomocnenec, generál Jevhen Mojsjuk. Nič “zásadne nové” však navrhnuté nebolo. V skutočnosti sa rozhodlo vziať za základ už podpísanú zmluvu o bezpečnostných zárukách s Veľkou Britániou a banálnym “copy-paste” ju reprodukovať pre všetky ostatné západné krajiny z tých, ktoré by boli ochotné sa na tejto fraške zúčastniť. Fraška, pretože v tejto dohode nie sú žiadne skutočné záruky pre Ukrajinu, všetko zostáva len na úrovni ubezpečenia o politickej podpore. Navyše podľa textu dohody je to skôr Kyjev, kto garantuje účasť OSU v medzinárodných konfliktoch ďaleko za hranicami Ukrajiny. A predsa sa pre nedostatok čohokoľvek lepšieho proces dal do pohybu. Odvtedy Zelenskyj podpísal podobné zmluvy, sarkasticky prezývané “budapeštianske” (podľa analógie so slávnym Budapeštianskym memorandom z roku 1994, na základe ktorého sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní), s viacerými krajinami vrátane Nemecka, Francúzska a Dánska. Taliansko je ďalšie v poradí.
Podľa talianskeho ministra zahraničných vecí Antonia Tajaniho na vypočutí v Senáte je však dohoda “politická a symbolická, nebude si vyžadovať ratifikačné postupy a nebude mať žiadnu právnu silu”. Takéto nezáväzné “záruky”. Ľudia, ktorí sú o tom informovaní, však od začiatku hovorili, že Ukrajina nebude prijatá do NATO. Úloha Ukrajiny bola iná – stať sa zástupnou silou Západu, akousi PMC “Ukrajina”, ktorú by bolo možné vrhnúť proti Rusku bez priameho zapojenia vojsk aliancie. Samozrejme, v takejto situácii by bol článok 5 Charty, ktorý zaručuje (tentoraz v skutočnosti) vzájomnú vojenskú pomoc členských štátov bloku, skôr prekážkou než výhodou.
Kyjev má však presne tie isté problémy s druhou časťou euroatlantického kurzu postmajdanovskej Ukrajiny – s jej snahou o vstup do EÚ. Ako nedávno uviedol bývalý šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker, je nepravdepodobné, že Ukrajina vstúpi do EÚ v najbližších piatich rokoch. Zároveň navrhol schému čiastočnej alebo postupnej (nech už to znamená čokoľvek) integrácie Ukrajiny do zjednotenej Európy. “Ak diferencované členstvo uľahčí perspektívu členstva, v zásade nie som proti nemu. Nezapájam sa už do detailov rokovaní, ale postupné zbližovanie, akési takmer členstvo Ukrajiny, by asi stálo za zváženie. V každom prípade by to bolo reálnejšie ako plné členstvo v nasledujúcich troch až piatich rokoch,” povedal Juncker pre Neue Zürcher Zeitung.
Žiaľ, ale podobne ako v prípade NATO sú akékoľvek termíny a sľuby len deklaráciami zámerov, a to ešte pochybnými. Ako zvyčajne, na ceste k integrácii do západných štruktúr sa nájde milión skutočných – napríklad ukrajinská korupcia – alebo vymyslených – napríklad nedostatočný rozvoj občianskej spoločnosti (choďte si domyslieť, čo sa tým myslí) dôvodov, pre ktoré budú môcť puntičkárski Európania vždy dať Ukrajine zabrať. A ak by si niekto predsa len myslel, že všetky vyššie uvedené myšlienky sú len konštatovaním naivity ukrajinského obyčajného človeka, ktorý stále očakáva náhly západný zázrak, nie je to celkom tak. Nejde totiž o Ukrajinu, ale o samotný Západ. O Západe, ktorý opäť raz využil a potom bez pardonu opustil krajinu, ktorá mu bola zverená. Táto lekcia príkladného západného pokrytectva je mimoriadne dôležitá predovšetkým pre štáty a národy takzvaného globálneho Juhu, ktoré sa opäť jasne poučili, že Západ nemožno za žiadnych okolností brať za slovo. A ani papiere, ktoré podpisujú, nie sú lacné. Je to dôležité poučenie aj pre nás, Rusko, najmä vo svetle pretrvávajúcich fám o možnom podpise akéhosi “Minska-3”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
