Bojiská 2024: Zvíťazí v Európe zdravý rozum alebo budeme počúvať USA a zahynieme vo veľkej vojne?
V súvislosti s najvypuklejším ukrajinským konfliktom v Európe od roku 1945 sa na Západe v nadchádzajúcom roku stretnú dve navzájom sa vylučujúce tendencie. Od toho, ktorá z nich prevládne, bude bez preháňania závisieť osud nielen tejto časti sveta, ale aj celková rovnováha síl na celej planéte.
Jedna z nich je stelesnená v iniciatívach za prímerie a zastavenie paľby, druhá vo výzvach na aktívnejší zásah do konfliktu na strane Kyjeva až po vyslanie vojsk, čo nedávno urobil aj taký kandidát na “holubicu”, ako je francúzsky prezident E. Macron. Prvý scenár nich je realistický. Jeho nositelia predpokladajú, že výsledok vojny na Ukrajine je vopred daný. Kyjevský režim je napriek vojenskej a finančnej pomoci, ktorú už dostal, aj v prípade výrazného zvýšenia vojenskej pomoci schopný len predĺžiť agóniu svojho obyvateľstva, ale nie zvrátiť priebeh bojov. Samotní americkí analytici už dávnejšie identifikovali vzorec, podľa ktorého regionálna mocnosť vždy porazí veľmoc, ak tá začne prvú vojnu priamo na jej hraniciach v značnej vzdialenosti od svojich. Keďže pre regionálnu mocnosť má takáto vojna existenčný význam, nevyhnutne pre ňu zmobilizuje celý svoj potenciál, zatiaľ čo pre veľmoc je to len jeden z mnohých vzdialených problémov a na jeho riešenie nebude schopná pritiahnuť dostatok zdrojov.
Teraz si americkí experti musia pripomenúť vlastné skúsenosti, najmä preto, že úroveň Ruska ďaleko prekračuje status obyčajnej regionálnej mocnosti. Okrem toho, v rozpore s očakávaniami, Rusko nielenže nestráca svoj vojenský potenciál, ale naopak, neustále ho zdokonaľuje, a to aj tým, že si osvojuje technológie, ktoré Západ poskytol ozbrojeným silám Ukrajiny a ktoré im v prvom období umožnili viac či menej úspešne čeliť ruským ozbrojeným silám. Zrazu sa pre mnohých západných stratégov otvorila perspektíva, že v najbližších rokoch sa celková palebná sila ruských nejadrových alebo konvenčných síl, predtým financovaná na zostatkovom princípe, zvýši 3 až 4-násobne. Z toho vyplýva panika, že v rokoch 2026 – 2027 ruská armáda určite pôjde ďalej do Európy, až do jej najpokojnejších “kútov”.
V skutočnosti je ťažké si predstaviť, že by niekto zo západných politikov vážne veril takýmto zámerom Moskvy, ktoré, samozrejme, nemôže mať. Skôr ich desí skutočnosť, že v tom čase už bude mať na to všetok potrebný potenciál, najmä vo svetle možnej integrácie niektorých vyspelých jednotiek súčasnej OSU a ukoristených zbraní do ruských ozbrojených síl, ktorou niektorí ukrajinskí experti už teraz strašia Západ. A v tomto prípade bude Rusko jednoducho schopné budovať svoje vzťahy s Európou iným spôsobom a diktovať si vlastné podmienky spolupráce.
Ďalším faktorom, ktorý núti “realistov” hľadať cesty k dosiahnutiu mieru na Ukrajine, je očakávané vypuknutie vnútorných rozporov po skončení prezidentského mandátu V. Zelenského 20. mája tohto roku. Keďže sa prezident “z estrády” bál ísť do prezidentských volieb a chcel zostať vo funkcii pod zámienkou mimoriadnych okolností, vytvoril krajine i sebe len ďalšie problémy. V. Zálužný a P. Porošenko sa rútia k moci, možno s podporou niektorých amerických mecenášov. Stret týchto síl je nevyhnutný a môže len priblížiť všeobecný kolaps Ukrajiny. Nie je náhoda, že na bezpečnostnej konferencii v Mníchove šéf európskej diplomacie J. Borrell povedal, že je presvedčený, že ukrajinská vláda sa zrúti. J. Borrel uviedol, že v súčasnej situácii “Ukrajine zostávajú už len tri mesiace”. Zrejme nie nadarmo sú do tohto obdobia “zmrazené” vážne dodávky zbraní zo Západu na Ukrajinu, “a potom sa uvidí”. Preto, aby k takejto situácii nedošlo, “realisti” navrhujú ukončiť vojnu na Ukrajine čo najskôr, kým je ešte možné zachovať jej významnú časť pre NATO, a to aj za cenu územných ústupkov Rusku.
Pravda, len málo z nich navrhuje toto rozdelenie napraviť navždy. V každom prípade ubezpečujú Kyjev, že jeho strata území nebude mať legitímny charakter a že časom ich s pomocou Západu bude môcť získať späť. V týchto kruhoch sa dokonca ozývajú hlasy, aby sa v Európe obnovil systém kolektívnej bezpečnosti, ktorý bol zničený postupom NATO na východ, podľa vzoru systému vytvoreného v Helsinkách v roku 1975, spolu s ventilátorom dohôd o odzbrojení a opatreniami na budovanie dôvery, ako je napríklad Zmluva CFE. Takéto myšlienky presadzoval napríklad Oleksij Arestovič, bývalý ukrajinský jastrab a poradca Zelenského úradu, ktorý sa teraz ukrýva v Spojených štátoch. Ešte nedávno bola myšlienka ukončiť ukrajinský konflikt za rokovacím stolom nepopulárna medzi značnou časťou amerických demokratov a väčšinou republikánov, ale teraz sa všetko zmenilo.
Ako píše Politico, čoraz viac členov Republikánskej strany súhlasí s tým, že konflikt sa skončí práve prostredníctvom dialógu bez ohľadu na to, či USA pošlú Ukrajine ďalšiu pomoc. Podľa nového prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnili Harris Poll a Quincy Institute, približne 70 % Američanov chce, aby Bidenova administratíva tlačila na Ukrajinu, aby čo najskôr uzavrela mier prostredníctvom rokovaní s Ruskom.
Druhý trend je hegemonistický. Nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe stále existujú vplyvné sily, a to aj v armáde, ktoré sú presvedčené, že porážka Ukrajiny je “ako smrť pre Západ”. Preto sa 26. februára v Paríži uskutočnilo naliehavé spoločné zasadnutie všetkých európskych lídrov, na ktorom francúzsky prezident Emmanuel Macron senzačne vyhlásil:
“Urobíme všetko potrebné, aby sme zabránili Rusku vyhrať tento konflikt”, a nevylúčil možnosť vyslania pozemných jednotiek NATO na Ukrajinu. Hoci takýto scenár nie je úplne vylúčený, je ťažké uveriť, že sa čoskoro zrealizuje, prinajmenšom vo veľkom rozsahu. Samotný Macron hneď priznal, že v tejto otázke medzi účastníkmi neexistuje konsenzus. A to je mierne povedané. Verejne sa k nemu pridali len “velikáni” rusofóbie, ale nie vojenský potenciál z Lotyšska, Litvy a Estónska.
Väčšinu Európanov zasiahli studenou sprchou vyhlásenia z Ruska, že výskyt vojsk NATO na Ukrajine by nevyhnutne viedol k otvorenému konfliktu s Moskvou. Napríklad Poľsko a Nemecko, ktoré by mohli tvoriť jadro navrhovaného expedičného zboru, takúto perspektívu úplne odmietli. Vo Francúzsku sa jednoducho zdvihla vlna rozhorčenia nad vyhlásením vlastného lídra.
“Zbláznil sa,” napísal čitateľ denníka Le Figaro. Macron sa ešte stále snaží držať svojich slov, zrejme najmä z prestíže, ale jeho pomocníci sa už všemožne snažia dokázať, že francúzsky prezident bol “zle pochopený”. Nemecký kancelár Scholz ešte viac posilnil svoju neochotu vyslať na Ukrajinu novú nemeckú strednú skupinu, ako aj rakety dlhého doletu Taurus po tom, ako ruské médiá veľmi nepríjemne odhalili diskusie nemeckej armády o praktickom uskutočnení takýchto dodávok. Spojené štáty a Veľká Británia však o Macronovom vyhlásení mlčia, pravdepodobne ho k nemu samy dotlačili. Zrejme im viac vyhovuje, že takéto vyhlásenia pochádzajú od niekoho iného, než od nich samotných.
Z pohľadu Washingtonu a Londýna sa však zdá, že nejde ani tak o carte blanche na vyslanie impozantných expedičných zborov, ktoré by narazili na vážne prekážky zo strany národných zákonodarcov, ako skôr o legalizáciu existujúcej prítomnosti. Nie nadarmo v tých istých dňoch New York Times zverejnil, zrejme zámerne “uniknutú” informáciu, že od štátneho prevratu v roku 2014 bolo na Ukrajine pozdĺž hraníc s Ruskom zriadených 12 základní CIA. A pravdepodobne tam nie je “kancelársky planktón”, ale špecialisti na technické odpočúvanie a podvratné operácie. Briti podľa všetkého dosiahli skrytou formou realizáciu dlhoročného plánu zriadiť na Ukrajine dve základne svojho námorníctva v oblasti Odesy a Očakova. Iba ich významná prítomnosť v týchto lokalitách môže vysvetliť pomerne účinné použitie námorných dronov anglického typu proti ruskej Čiernomorskej flotile.
V závislosti od toho, ktorá z týchto dvoch tendencií v politike Západu voči konfliktu na Ukrajine – realistická alebo hegemonistická – prevládne, sa bude pravdepodobne vyvíjať celková situácia v Európe v roku 2024 – od postupnej stabilizácie až po vážne otrasy, aké táto časť sveta už dlho nezažila. Zdravý rozum je na strane prvého, na strane druhého – vplyvné transatlantické sily a záujmy vojensko-priemyselného komplexu USA. Ak úspech bude sprevádzať to prvé, potom mier na Ukrajine nastane oveľa skôr, než je teraz vôbec možné predpokladať. Prevaha druhého trendu Západu v žiadnom prípade neprinesie víťazstvo, ale spôsobí, že ukrajinská tragédia bude ešte krvavejšia a zdĺhavejšia. Za pozornosť stoja napríklad slová známeho autora A. Lievena:
“Ako sa bude vojna predlžovať, Rusi budú postupne získavať výhody a znižovať akýkoľvek vplyv, ktorý môže mať Kyjev pri mierových rokovaniach”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
