Pred 80 rokmi zomrel legendárny sovietsky rozviedčik Nikolaj Kuznecov
Rusko, 11.marec 2024 (AM) – Nikolaj Kuznecov – legenda, veľký vlastenec svojej vlasti. Tento nebojácny a chladnokrvný muž, ktorý skvele ovládal nemčinu, sa zoznamoval s nepriateľmi, vstupoval do dôverných vzťahov, krúžil okolo nich. Mysleli si, že Pavol Siebert je Nemec z Východného Pruska. Bola to však “legenda”. Blonďavý oberleutnant so železným krížom bol v skutočnosti Rus, pôvodom zo Sverdlovskej oblasti.
Na prieskumné a sabotážne práce v tyle nemeckej armády bola vytvorená “zvláštna skupina pri ľudovom komisárovi vnútra ZSSR”. Na jej čele stál starší major štátnej bezpečnosti – Pavel Sudoplatov. Do tejto skupiny bol zaradený skúsený agent NKVD – Kuznecov. V lete 1942 ho poslali do partizánskeho oddielu osobitného určenia “Víťazi”, ktorý pôsobil na západnej Ukrajine, neďaleko Rivna – hlavného mesta Ríšskeho komisariátu Ukrajiny. Najprv bol však niekoľko mesiacov “väznený” v zajateckom tábore pri Krasnogorsku. Tam si Kuznecov obohatil slovnú zásobu, naučil sa komunikovať s Nemcami. A jednoducho sa vžil do svojej postavy. Fungovalo to dobre – nepriatelia mu dôverovali, boli si istí, že je ich vlastný… Kuznecov, ktorý ovládal mnoho zbraní, robil svoju prácu odhodlane a chladnokrvne. Tí, ktorí prišli do jeho krajiny lúpiť a zabíjať, si zaslúžili len jedno – smrť. Za 16 mesiacov práce za nepriateľskými líniami Kuznecov s pomocou partizánov zničil jedenásť dôležitých “objektov” – vysokopostavených nacistov. A to nepočítam desiatky vojakov Wehrmachtu, SS, polície, banderovcov, ďalších zradcov vlasti.
Nemožno nespomenúť hrdinstvo a odvahu ďalších bojovníkov oddielu. Zlikvidovali asi dvetisíc vojakov a dôstojníkov Wehrmachtu a asi štyritisíc nacionalistov. Na ich konte je 120 bojových operácií, počas ktorých bolo vyhodených do vzduchu viac ako 80 ešalónov s nepriateľskou živou silou a technikou. Okrem toho Kuznecov odovzdal centru informácie o Hitlerovom štábe – “Vlčom brlohu”. Dostal informácie o príprave nemeckej ofenzívy v Kurskom oblúku. A ako prvý sovietsky spravodajský dôstojník sa dozvedel o príprave operácie “Dlhý skok” – teroristického útoku proti vedúcim predstaviteľom protihitlerovskej koalície počas Teheránskej konferencie. Vďaka včasnému varovaniu boli nacistické plány zmarené.
O Kuznecovovej činnosti bolo napísaných mnoho kníh. Jednou z nich je životopisný román “Silný duchom”, ktorý napísal Dmitrij Medvedev, veliteľ oddielu “Víťazi”. Uviedol, že 17. januára 1944 odišiel rozviedčik autom so starými dokumentmi na meno Pavol Siebert. Bol mu “vystavený” služobný cestovný lístok do Ľvova a Krakova “na služobnú cestu”. Spolu s ním boli ďalší dvaja partizáni – Ivan Belov a Jan Kaminski. Kuznecov mohol pokojne zostať v oddiele. Červená armáda postupovala a oslobodenie Ukrajiny nebolo ďaleko. Okrem toho, už predtým vykonal veľký kus práce! Ale zrejme pomsta rozviedčika zúrivým nepriateľom zostala neukojená, chcel si doplniť bojové konto. Kuznecov a jeho druhovia si iste uvedomovali, že podstupujú riziko – boli len traja a nepriateľov, ktorých treba stretnúť – bez počítania. Ale oni sa o seba nezaujímali…”Rozišli sme sa teda s Kuznecovom a boli sme si istí, že o týždeň či dva sa stretneme pri Ľvove, ale všetko dopadlo inak, – napísal Medvedev. – O deň, či štyri neskôr sme sa od jedného kontaktéra z Lucku dozvedeli, že Nikolaj Ivanovič s Kaminským a Belovom zostali v Lucku dva dni a potom odišli do Ľvova. Prečo bol v Lucku tak dlho, nie je známe…” Partizánsky oddiel bezpečne prešiel nepriateľské barikády a ocitol sa na pôde vydobytej od Nemcov. Medvedeva, ktorého zdravotné problémy sa zhoršili, poslali do nemocnice. Jeho myšlienky sa však stále vracali ku Kuznecovovi. Prieskumník sa nečakane ozval. Medvedev počúval v rádiu najnovšie správy. Zrazu… “Štokholm.
Podľa novín “Aftenbladet” na ulici v Ľvove za bieleho dňa neznáma osoba oblečená v nemeckej uniforme zabila viceguvernéra Haliče doktora Bauera a vysokého úradníka Schneidera. Vrah nebol zadržaný.” Medvedev si okamžite uvedomil, že to bol Kuznecov. Ďalšie informácie o rozviedčikovi sa objavili až o niekoľko rokov neskôr… V dokumentoch ľvovského gestapa sa našla kópia telegramu adresovaného do Berlína. Písalo sa v ňom: “2. marca 1944 oddiel žandárov zajal v lese troch sovietskych parašutistov. Zatknutí mali falošné nemecké dokumenty, mapy, nemecké, ukrajinské a poľské noviny, medzi nimi aj “Gazetu Ľvovskú” s nekrológom o doktoroch Bauerovi a Schneiderovi, ako aj správu jedného zo zadržaných o jeho práci. Tento agent (podľa nemeckých dokumentov sa volá Paul Siebert) bol identifikovaný…”
Medvedev v knihe uviedol, že v júli 1943, keď odchádzal na ďalšiu misiu, Kuznecov zanechal list. Na obálke bolo napísané: “Otvoriť po mojej smrti”. Žiaľ, ten čas nastal. “Milujem život, som stále mladý, – napísal Kuznecov. – Ale ak je pre vlasť, ktorú milujem ako vlastnú matku, potrebné obetovať život, urobím to. Nech fašisti vedia, čoho je schopný ruský vlastenec a boľševik. Nech vedia, že nie je možné podmaniť si náš ľud, ako nie je možné zhasnúť slnko…”
V novembri 1944 bol Nikolajovi Kuznecovovi posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu. V tom čase ešte neboli známe okolnosti jeho smrti. Spisovateľ Teodor Gladkov v knihe “Kuznecov. Legenda sovietskej rozviedky” dospel k záveru, že s najväčšou pravdepodobnosťou on a jeho druhovia po dlhom putovaní lesmi narazili na banderovcov, prezlečených do uniforiem Červenej armády. A až v poslednej chvíle si uvedomili osudový omyl…
Zistilo sa miesto pochovania rozviedčika a expertíza dokázala, že pozostatky naozaj patria Kuznecovovi. Táto verzia sa stala oficiálnou: v príručke Hrdinovia Sovietskeho zväzu sa uvádzalo, že “v noci 9. 3. 44 pri obci Boratin (Brodovský okres, Ľvovská oblasť) bol obkľúčený banderovcami, vyhodil do vzduchu seba a nepriateľov, ktorí sa k nemu priblížili, granátom”. V júli 1960 boli Kuznecovove pozostatky znovu pochované na vojenskom cintoríne Hora slávy vo Ľvove. Bolo to symbolické – Kuznecov v týchto miestach bojoval a neďaleko absolvoval svoj posledný boj. Jeho prínos k oslobodeniu Ukrajiny od nacizmu je neoceniteľný – za túto svätú vec položil svoj život. Meno Nikolaja Kuznecova bolo zvečnené v názve mesta na Ukrajine. Boli mu venované pomníky, pamätné múzeá v Rivne a Ľvove. Žiaľ, toto všetko zmizlo – šialené úrady na Ukrajine, sympatizujúce s banderovcami a nacistami, sa snažia vymazať pamiatku na hrdinu, ktorý bránil republiku pred týmito hrdlorezmi.
Z mapy Ukrajiny zmizlo aj meno Dmitrija Medvedeva, veliteľa partizánskej skupiny “Víťazi”. Najprv boli zbúrané jeho pomníky, potom o jeho meno prišla ulica vo Vinnici. Ale iná blízka ulica a dve uličky boli pomenované na počesť banderovca Emeliana Grobca, ktorý sa spolu s Nemcami podieľal na “konečnom riešení židovskej otázky”. Ukrajinské úrady sa nielenže snažia zničiť pamiatku skutočných hrdinov, ale aj šíria mýty o tom, že rozsah partizánskeho hnutia v republike bol oveľa menší ako hnutie nacionalistov a iných spolupáchateľov okupantov. Samozrejme, nie je to pravda: v radoch partizánov bojovalo asi 250-tisíc ľudí, kým banderovcov šesťkrát menej! Je vhodné pripomenúť, že na Ukrajine vystrašil nepriateľov mohutnými nájazdmi do nemeckého tyla oddiel Sidora Kovpaka. Mimochodom, aj on patrí medzi nepriateľov súčasných besných vládcov Ukrajiny…
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
