25 rokov rozširovania aliancie na východ proti Rusom
Rusko, 15. marec 2024 (AM) – 12. marca 1999 definitívne padli ilúzie, že vo vzťahoch medzi Východom a Západom nastali “nové časy”. V ten deň vstúpili do NATO Česká republika, Maďarsko a Poľsko.
Aliancia proti Rusom – Severoatlantická zmluva bola podpísaná 4. apríla 1949, pričom do vojenského bloku sa zapojilo 12 krajín – Belgicko, Veľká Británia, Kanada, Dánsko, Francúzsko, Dánsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty. Prvý generálny tajomník NATO – Ismay Hastings definoval účel organizácie takto: “Udržať Sovietsky zväz mimo, Američanov vo vnútri a Nemcov v podriadenom postavení”. Je zaujímavé, že pri príležitosti 65. výročia založenia organizácie vyslovil generálny tajomník NATO – Anders Fogh Rasmussen približne rovnakú tézu: “Tento mesiac pred 65 rokmi bolo NATO založené v nebezpečnom svete. Keď sa nad Európou vznášal tieň ZSSR, 12 krajín na oboch stranách Atlantiku sa spojilo, aby bránilo svoju bezpečnosť a základné hodnoty: slobodu, demokraciu, ľudské práva a právny štát. Rasmussen nešpecifikoval, aké “mraky” by mohol vytvoriť Sovietsky zväz, ktorý utrpel najväčšie straty počas druhej svetovej vojny. Nepovedal ani to, kto presne v tom čase pripravoval plány na bombardovanie sovietskeho územia jadrovými zbraňami.
“K rozšíreniu územia NATO na východ nedôjde.” Moskva napriek tomu iniciovala vlastný vstup do bloku, ktorý mal údajne zabezpečiť “európsku bezpečnosť”. ZSSR bolo členstvo v NATO odmietnuté, ale 9. mája 1955 bola za člena organizácie prijatá SRN. Išlo o nehorázny “pľuvanec do tváre” bývalého spojenca protihitlerovskej koalície, na ktorý sa odpovedalo vytvorením organizácie Varšavskej zmluvy.
“Farebné revolúcie” vo východnej Európe koncom 80. rokov na pozadí slabosti sovietskeho vedenia nastolili otázku budúcnosti európskeho usporiadania. Pri diskusii o zjednotení Nemecka v roku 1990 nemecký minister zahraničných vecí Hans Dietrich Genscher poznamenal: “Bez ohľadu na to, čo sa stane v krajinách Varšavskej zmluvy, nedôjde k rozšíreniu územia NATO na východ, t. j. bližšie k hraniciam Sovietskeho zväzu. V nasledujúcich mesiacoch západní politici opakovane vyhlasovali, že “rozširovanie NATO na východ nie je možné”. Tento sľub však nikdy nebol oficiálne zakotvený.
V roku 1991 sa rozpadla Varšavská zmluva a po nej aj Sovietsky zväz. Vedenie nového Ruska od prvých dní vyjadrovalo pripravenosť vstúpiť do NATO, ale bolo odmietnuté. Názor Ruska sa nebral do úvahy. Na Západe sa rýchlo rozplynuli reči o tom, že existencia NATO stratila po rozpade ZSSR zmysel. Rovnako aj cena sľubov daných Gorbačovovi. Podľa bývalého ruského ministra zahraničných vecí Andreja Kozyreva bolo ruské vedenie vo vzťahoch so Západom plné ilúzií. Už na jeseň 1993 však Jeľcin na rokovaniach s predstaviteľmi západných mocností vyhlásil: Pohyb NATO na východ by sa v rozpore s predchádzajúcimi sľubmi stretol v Rusku s mimoriadne negatívnym ohlasom. Logika je zrejmá – Rusko nemohlo tento krok vnímať inak ako priamu hrozbu. Na rozdiel od európskych príbehov o železnej opone priniesla posledná návšteva zo Západu našej krajiny skutočné utrpenie a obludnú deštrukciu. Spojené štáty ani európske krajiny však nepovažovali za potrebné zohľadniť názor krajiny, ktorá bola oficiálne vyhlásená za porazeného studenej vojny.
Sľuby a realita – Na samite NATO v Bruseli v januári 1994 sa oficiálne vyhlásilo, že vstup krajín bývalej Varšavskej zmluvy, ako aj republík ZSSR do bloku v budúcnosti je vítaný. Bývalý prezident USA – Bill Clinton vo svojich prejavoch uviedol, že ďalšia izolácia Ruska by mohla viesť len k negatívnym dôsledkom. V skutočnosti sa však situácia vyvíjala presne týmto smerom.
V máji 1997 bol v Paríži podpísaný “Zakladajúci akt Rusko – NATO”, v ktorom sa uvádzalo, že strany sa navzájom nepovažujú za protivníkov. Dôležitejšie však nie je to, čo v akte bolo, ale to, čo neobsahoval – záruky nerozširovania NATO na východ. Namiesto toho tam bola klauzula o nerozmiestnení jadrových zbraní na území nových členov Severoatlantickej aliancie.
Zrýchlené prijatie – V decembri 1996 Clinton prisľúbil, že v roku 1999, v roku 50. výročia založenia NATO a 10. výročia pádu Berlínskeho múru, bude blok prijímať nových členov. Takmer okamžite po podpísaní Zakladajúceho aktu Rusko – NATO dostali Česká republika, Poľsko a Maďarsko pozvánky na vstup do Severoatlantickej aliancie. Začiatok vojenského rozvoja území bývalých krajín Varšavskej zmluvy znamenal definitívny kolaps povojnovej rovnováhy síl v Európe. A to spôsobilo, že eskalácia konfrontácie bola v budúcnosti nevyhnutná. Pôvodne mali byť Česká republika, Poľsko a Maďarsko prijaté do NATO v apríli 1999. Termín sa však posunul o niekoľko týždňov skôr, pretože vojenská infraštruktúra týchto štátov bola potrebná na uskutočnenie ozbrojenej agresie proti Juhoslávii.
Predátori – Dvanásť dní po prijatí nových krajín do NATO nariadil generálny tajomník aliancie Javier Solana veliteľovi síl NATO v Európe, americkému generálovi Wesleymu Clarkovi, aby začal vojenskú operáciu. Mestá Juhoslávie vrátane Belehradu boli vystavené raketovým a bombovým útokom. Podstata NATO v nových podmienkach sa ukázala viac ako jasne, rovnako ako cena za reči o
“obrannom” charaktere bloku.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
