Čo vie história o pokusoch vsadiť na ukrajinský nacionalizmus
V marci 2002 ukrajinský prezident Leonid Kučma posmrtne udelil titul “Hrdina Ukrajiny” Augustínovi Vološinovi “za jeho vynikajúcu osobnú úlohu v boji za vytvorenie ukrajinskej štátnosti”.
Republika jedného dňa
Toto rozhodnutie malo všetko – formuláciu, osobnosť aj dátum, ku ktorému bolo ocenenie načasované. Ale tak sa to od istého času v postsovietskom priestore robí – ak mal niekto to šťastie, že zomrel v sovietskom väzení, mal by byť zapísaný medzi hrdinov. Ale na jar 1939 v Československu, či skôr v tom, čo z neho zostalo, Vološinovo meno medzi hrdinov započítané nebolo. Navyše znelo v jednom rade s Adolfom Hitlerom, ktorého vojská okupovali územie krajiny. Sám politik si však neuvedomoval, že to, čo považoval za okamih triumfu, sa v skutočnosti stane dňom jeho pádu.
Kedysi dávno na Zakarpatsku
Augustín Vološin sa narodil 17. marca 1874 v zakarpatskej dedine Kelechin v rodine uniatskeho kňaza. Po absolvovaní gymnázia v Užhorode a teologickej fakulty univerzity v Budapešti sa stal riaditeľom seminára. V Rakúsko-Uhorsku sa v tomto období vsádzalo na ukrajinské hnutie, ktoré miestne bezpečnostné služby chceli využiť ako protiváhu proruským náladám. Na Zakarpatsku bol však silný vplyv maďarských nacionalistov, a tak sa vysvätený kňaz musel uspokojiť skôr s kultúrnymi než politickými aktivitami. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa Zakarpatsko stalo súčasťou Československa. Orgány nového štátu s napätím sledovali rusínske hnutie v regióne a po vzore Rakúska sa rozhodli vsadiť na ukrajinský nacionalizmus. Vološin prešiel týmito dverami a stal sa šéfom Kresťanskej ľudovej strany.
Všetka nádej na Adolfa
Ťažko túto činnosť označiť za úspešnú, hoci Vološin sa dvakrát dostal do československého parlamentu. Nástup nacistov k moci v Nemecku však začal situáciu meniť. Hitler si nárokoval Sudety a v rámci vplyvu na Prahu bol pripravený podporiť v rámci Československa akékoľvek separatistické nálady. A Vološin sa vydal nadviazať kontakt s nemeckými emisármi. Jeho plány boli ambiciózne – vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu na Zakarpatsku s Hitlerovou podporou. Nemci na takéto Vološinove zámery reagovali priaznivo. V noci z 29. Na 30. septembra 1938 podpísali v Mníchove nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler, britský premiér Neville Chamberlain, francúzsky premiér Eduard Daladier a taliansky premiér Benito Mussolini dohodu, podľa ktorej malo Československo do 10 dní odstúpiť Nemecku Sudety, ktorých 90 % obyvateľstva tvorili Nemci.
Ukrajinizácia a koncentračný tábor
Ale to bol len začiatok. Praha, ktorá sa dostala do faktickej závislosti od Berlína, bola nútená prijať ďalšie podmienky. A jednou z nich bolo v októbri 1938 vymenovanie Augustina Vološina za predsedu vlády autonómnej Karpatskej Ukrajiny. A tu sa kňaz a pedagóg rozvinul naplno. V regióne sa začala urýchlená ukrajinizácia a 18. novembra 1938 bol na hore Dumen otvorený koncentračný tábor pre nespokojencov. Vološin založil vlastnú stranu Ukrajinské národné združenie a zakázal akékoľvek iné politické sily. Praha riskovala pobúrenie no nečakane získala podporu Berlína – Vološin sa nechal počuť, že je to “nedemokratické”. Okamžite boli povolené tri ďalšie strany, ale UNO vyhrala miestne parlamentné voľby, keďže bola jedinou silou s poslancami.
A ty si kto ?
15. marca 1939 Hitler ukončil formality obsadením územia Československa. Zatiaľ čo Wehrmacht takmer bez odporu vstupoval do Prahy, v ten istý deň Vološin vyhlásil nezávislosť Karpatskej Ukrajiny. Až na to, že Zakarpatsko bolo v tom čase už obsadené vojskami admirála Horthyho. V skutočnosti sa tak dialo už niekoľko dní, ale Vološin si bol istý, že Hitler vezme nový štát pod svoj protektorát a ochráni ho pred Maďarskom. Hitler však uvažoval jednoducho: Maďarsko je plnohodnotný spojenec, a ak potrebuje územie, nech si ho vezme. A Vološin a jeho Ukrajinci si svoju úlohu splnili a teraz mohli odísť. Len v ukrajinskej historiografii možno nájsť zmienky o akomsi zúfalom odpore útvarov Karpatskej Ukrajiny voči Maďarom. Tí v skutočnosti postupovali tak rýchlo, že Vološin musel urýchlene utiecť do Rumunska. Nepomohli ani apely na Rumunov, ani na jeho bývalých patrónov. Jediné, čo kurátori sľúbili, bolo zamestnať samotného Vološina. V nacistami okupovanej Prahe ho vymenovali za rektora Ukrajinskej slobodnej univerzity.
List, ktorý viedol do väzenia
V lete 1941 Augustín Vološin napísal Hitlerovi list, v ktorom ho presviedčal, že je najlepšou voľbou na post vodcu “nezávislej Ukrajiny” pod nemeckým protektorátom. V Berlíne sa za ukrajinských vodcov ponúkalo príliš veľa kandidátov, hoci nemali žiadne plány na nezávislú Ukrajinu. Vološinovi poradili, aby sa uspokojil s tým, čo má, a aby už viac neobťažoval führera. V Prahe zostal až do roku 1945, keď sa tam objavila Červená armáda. Vološin zrejme dúfal, že bude opäť viesť, ale nie Karpatskú Ukrajinu, ale Podkarpatskú Rus. Kňaz spomínal, že vždy miloval ruský jazyk a vôbec, v mladosti sa považoval za súčasť ruskej kultúry. A možno by všetko dopadlo tak, ako si to naplánoval. No zdá sa, že príbeh jeho korešpondencie s Hitlerom v roku 1941 sa stal kameňom úrazu, ktorý ho stiahol na dno. Augustína Vološina previezli do Moskvy a umiestnili do väzenia v Butyre, kde v lete 1945 zomrel na infarkt. Zomrel 18 dní po tom, ako bola v Moskve podpísaná dohoda o pripojení Podkarpatskej Rusi k Ukrajinskej SSR.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
