Hrdinstvá brigadiera …Emmanuela
Sir Arthur Conan Doyle, celosvetovo známy duchovný otec Sherlocka Holmesa a jeho verného spoločníka doktora Johna Watsona (verejnosti po prvý raz predstavených v roku 1887), je zároveň autorom poviedok o dôstojníkovi Conflansovho husárskeho pluku, kapitánovi a neskôr brigadierovi Gérardovi (1903). Bezhranične Francúzsku a Napoleonovi oddaný, keď ide o ženy samoľúby a domýšľavý, ak o politiku naivný a dôverčivý Gaskonec veľkého srdca (koľký už v literatúre), prešiel za napoleonských vojen s “Grande Armée” celú Európu krížom – krážom prežívajúc tie najneobyčajnejšie dobrodružstvá. Nemenej pozoruhodné bolo, že o nich písal Brit s keltským menom a škótsko–írskymi predkami. Francúzi by takéhoto odľahčeného, aj keď prajného, vonkajšieho pohľadu na seba v štýle kankánového oh là là! a filmovej trilógie “Návštevníkov – Les Visiteurs” asi neboli schopní. Ich spomienky na napoleonskú epopeju boli popri memoároch kapitána granátnikov Starej gardy Coigneta preživšieho šestnásť kampaní a štyridsaťosem bitiek a Françoisa Vidocqa, zakladateľa “Sûreté”, ovplyvnené “republikánskym” Jeanom Valjeanom Victora Huga, a ten bol na rozdiel od hrdinu Doylových poviedok smrteľne vážny.
V príbehoch o Gérardovi nemôže chýbať taký, pri ktorom zima a mráz netrápia len zvyšky ustupujúcich francúzskych zborov, ale doľahnú aj na čitateľa v teple jeho domova. Hrdinský Francúz so svojimi druhmi je v nevľúdnej krajine plnej tlúp ozbrojených sedliakov a partizánskych oddielov poľujúcich na menšie francúzske jednotky poverený úlohou preskúmať cestu ležiacu pred vojakmi kedysi pyšnej armády, ktorá dobyla Európu, prípadne nájsť nejakú poživeň pre ľudí a kone. Pri jednej z dedín sa mu podarí zajať nepriateľského kuriéra s akiste dôležitou správou. Keďže po rusky nevie, potrebuje tlmočníka. Kto môže byť inšpirujúcejším učiteľom cudzích jazykov ako príťažlivá žena?
Gérard, v snahe nevyjsť z cviku, dvorí mladej ruskej šľachtičnej, ktorá je vo francúzštine nemenej doma ako v rodnom jazyku, možno ešte viac. Smelý husár tuší, že jeho učiteľka môže byť vlastenka odmietajúca preložiť obsah citlivej správy, a tak ju hodlá prekabátiť. Flirtujúc jej navrhne, že sa chce naučiť niečo z jej zvláštne a mäkko znejúceho jazyka a ako pomôcku použije práve odkaz na papieri. V azbuke je na ňom napísané: “Pusť Francuzy pridut v Minsk my gotovy.” Pôvabná Ruska krátky text prečíta a spontánne preloží: “Ak prídu Francúzi do Minska, všetko je stratené.” Vzápätí si dá ruku pred ústa a oči jej zalejú slzy. Veď práve zradila svoju vlasť.
Gérard ju utešuje, mladá dáma sa nemusí hanbiť, že podľahla bystrosti a šarmu francúzskeho dôstojníka, a tí husárski sú výkvet armády. Vzápätí so svojou eskadrónou vyrazí do neďalekého Minska. Dopadne to tak, ako bolo predznamenané v depeši. Už prvá ruská salva zloží polovicu nič netušiacich Gérardových mužov zo sediel. On sám má šťastie a prežije. Pri opätovnom stretnutí je dotknutý a žene, ktorá ho preľstila, to dá pocítiť. Mademoiselle, oklamali ste ma, nectí vás to. Na to mu nežné stvorenie ohnivo odpovie. Aj ja, nielen vy, milujem svoju vlasť. Napriek tomu zajatcovi uvoľní putá a pomôže mu ujsť. Quelle générosité, quelle belle alliance spirituelle! Aká veľkomyseľnosť, aké nádherné duchovné spojenie. Ksenija Sobčak i Alla Pugačova by eto sdelať nesmogli.
Ak by o hrdinskom brigadierovi vznikol film vo francúzskej produkcii, nik by ho nevedel stvárniť lepšie ako jeho polovičný menovec Gérard Barray, skvelý jazdec a šermiar, ktorý zosnul len nedávno vo veku 92 rokov. Ukážky sú z dobrodružno-romantickej drámy s kriminálnou zápletkou “Scaramouche” z roku 1963.
Francúzsko som mal možnosť vnímať očami radového turistu, akých do krajiny prichádzajú milióny. O čosi neskôr som v Paríži už ako elév diplomacie absolvoval dva študijné pobyty. Pri prvom som býval v hoteli na Rue dʹAlésia, čo mi vzhľadom na záujem o dejiny pripadalo ako nomen – omen. Práve pri ozajstnej Alesii (dnes Alise-Sainte-Reine) totiž kapituloval Vercingetorix, náčelník kmeňa Arvernov, aby bol pri Caesarovom triumfe ako symbol pokorenej Galie v Ríme popravený. Azda preto francúzska filmová akadémia udeľuje ako svoju hlavnú cenu Césara, a nie nazvanú podľa praotca Galov. Do „školy“ a z nej som chodieval míňajúc sochu maršala Michela Neya, ktorého dali navrátivší sa Bourbonovci po Napoleonovom konečnom páde popraviť (7. december 1815). Aj napriek protestom Wellingtona, s ktorým sa nebojácny francúzsky veliteľ stretol v zúrivej bitke pri Waterloo 18. júna 1815. Pri opakovaných útokoch jeho jazdy na pechotné karé v červených uniformách pod ním zastrelili štyri kone. „Knieža moskovské“ (Prince de la Moskowa), veliace pri ústupe z Ruska zadnému voju francúzskej armády, trom tisíckam najtvrdších mužov brodiacich sa po pás v snehu a odrážajúcich neustále útoky kozákov, sa na popravčiu čatu obrátil so slovami: „Vojaci, mierte na srdce. Za Francúzsko som bojoval v stovkách bitiek, ani v jednej proti nemu. Páľte!“
https://youtu.be/Q5XfCgDiJcE
Poprava sa odohrala v blízkosti Luxemburských záhrad neďaleko budovy Senátu. Bolo to nádherné miesto dýchajúce históriou a pokojom, s hrajúcimi sa deťmi, na ktoré dohliadali nielen ich klebetiace mamičky, ale aj sochy francúzskych kráľov a kráľovien. Po prednáškach som sa tu vždy zastavil. Duch stáročí bol prítomný všade. V múzeách, galériách, na bulvároch, v uliciach a na námestiach tohoto nádherného mesta kypiaceho životom vzbudzujúceho pocit šťastia a voľnosti. Počas návštevy ministerstva zahraničných vecí na známom Quai d´Orsay som s prekvapením zistil, že historicko-právne dokumenty vzťahujúc sa k udalostiam, o ktorých som dovtedy len čítal, boli archivované práve tu. Pracovníci, ktorí sa venovali našej skupine začínajúcich diplomatov z bývalej komunistickej východnej Európy, vybadajúc môj nefalšovaný záujem, ma vzali do archívu ministerstva.
Bol to zvláštny pocit vidieť originál abdikačnej listiny s Napoleonovým podpisom z 20. apríla 1814 pred cisárovým odchodom z Fontainebleau na Elbu. Rovnako mierovú zmluvu z Rijswijku (1697), ktorou sa skončila „Deväťročná vojna“ medzi Francúzskom a Augsburskou ligou, i list Stanislava Lesczyńského, poľského kráľa jeho dcére Márii, francúzskej kráľovnej, manželke Ľudovíta XV. Na tieto skvosty, nad ktorými muselo zaplesať srdce každého historika a archivára, si pamätám, bolo ich však viac. Po takejto „pecke“ neostávalo nič iné, len „rýchlo“ nájsť najbližšie “bistro“ (spomienka na pobyt ruských vojakov pobádajúcich personál k pohotovejšej obsluhe v Paríži v roku 1814) a skúsiť absint(he). Čestne priznávam, nebola to moja šálka kávy, podobne ako moderná štvrť La Défense hyzdiaca klasickú tvár mesta znižujúc ju na úroveň hociktorého severoamerického s mrakodrapmi zacláňajúcimi slnko. Prefekt barón Haussmann, ktorý dal v polovici 19. storočia centru Paríža dnešnú tvár, sa zrejme dodnes obracia v hrobe. Aj na Eiffelovku si museli Parížania zvyknúť. So žinčicou by to bolo horšie.
Prechádzky popri Seine, po bulvári Saint-Michel, návštevy Invalidovne a túlanie sa po Montmartre (kde som býval pri druhom pobyte), mi chutili oveľa lepšie. Tu nachádzali inšpiráciu ľudia s nezvyčajným nadaním vyplývajúcim z vnútornej rozorvanosti. Ich Tuileriami, Louvrom a Versailles bola ulica, jej jednoduchí obyvatelia a ich každodenné zatratenie. Prekliatie. Verlaine, Rimbaud, Toulouse-Lautrec, Gauguin a van Gogh, Appolinaire i Modigliani. V porovnaní s ich životnými osudmi boli „Tajomstvá Paríža“ Eugena Sua (Eugène Sue, Les Mystères de Paris), dokonca i Zolove romány, len odvar. Ich videnie sveta zachytené v prežitých dielach, nad ktorými si blahobytné meštianstvo sprvoti zakrývalo oči a uši, sa líšili ako pokojná krajina v maľbách Gustava Corota od odvážnych scén navodených románom „Obratník Raka“ ďalšieho parížskeho rezidenta, Henryho Millera, ktorý mohol byť v Štátoch publikovaný až po tridsiatich rokoch od svojho prvého uverejnenia (1961).
Hlavné mesto Francúzska je dnes akiste iné, no verím, že v niečom aj stále rovnaké. Inakosť, a nemyslím tým sexuálnu orientáciu (hoci pri pohľade na súčasné personálne vedenie francúzskeho štátu ju nemožno opomenúť), sa prejavuje v reagovaní na vonkajšie podnety. V historickej retrospektíve Francúzsko okrem zápasov o vplyv a dominanciu v Európe, prinajmenšom v západnej, s tradičnými rivalmi Anglickom (Veľkou Britániou) a Nemeckom (a jeho predchodcami) nemuselo viesť boj o holú existenciu ako napríklad Rusko alebo štáty stredovýchodnej Európy. Francúzi si svoje vzťahy s Britmi – až na malé zaiskrenie vo Fašode – upevnili na konci 19. a začiatku 20. storočia svojou účasťou na sformovaní (spoločne s cárskym Ruskom) „Trojdohody“ známej tiež ako „Srdečná dohoda“ – Entente cordiale.
Práve preto obe krajiny vydržali nemecký nápor v prvej svetovej vojne, samotné by v štvorročnom zápase s protivníkom, ktorý bol evidentne nad ich sily, nedokázali zvíťaziť. Vojnu by prehrali ešte predtým, ako by im stihli prísť Wilsonove Spojené štáty na pomoc. Problémy by mali aj vtedy, ak by Nemecko nebojovalo zároveň s cárskym Ruskom a nemuselo pomáhať Rakúsko-Uhorsku v severnom Taliansku a na Balkáne. Aj pri tomto scenári by veci mohli dopadnúť všelijako. Minimálne ako v rokoch 1870-71. Zástava nacistického Nemecka napokon zaviala po porážke Tretej Republiky nad jej hlavným mestom v júni 1940 a vydržala do augusta 1944. Štát bol rozdelený, sever bol pod priamou a, ako ukazujú dobové zábery, fešáckou nemeckou okupáciou, ktorá sa s vyčíňaním panskej rasy na východe nedala porovnať. Juh sa ocitol pod správou domáceho režimu so sídlom vo Vichy. V nemeckej benevolencii vo vzťahu k Francúzsku zohrával úlohu komplex kultúrnej inferiority, ktorý časť nemeckej spoločnosti napriek blúzneniu nacistov o germánskej nadradenosti pociťovala naďalej.
S de Gaullom a Leclercom sa do oslobodenej krajiny vrátil pocit národnej hrdosti a historickej kontinuity. Alebo aspoň pokus o ich oživenie. Vojna v Indočíne a potom aj v Alžírsku nimi otriasli. Impérium sa nezastaviteľne rozpadalo a nebolo jediné. Ešteže zostala Afrika, keď už nie Maghreb, tak aspoň Sahel. Zvolanie „Vive le Québec libre!“ v srdci severoamerického kontinentu Anglosasov popudilo. Možno to bola dodatočná de Gaullova pomsta za Québec stratený v rokoch 1758-60 a za „preventívne“ potopenie nič netušiacej francúzskej flotily Britmi, nedávnymi spojencami, v alžírskom Mers el-Kébir v júli 1940, dva týždne po francúzskej kapitulácii pred Nemeckom. „Le Général“, ktorého sa CIA pokúsila opakovane zavraždiť rukami Francúzov, podobne ako to urobili Briti v prípade vichystického kolaboranta admirála Darlana, nariadil odchod zo štruktúr NATO (1966). V ňom mali severoamerickí vládcovia atlantického Západu pre vznikajúci Bundeswehr oveľa väčšie pochopenie ako pre francúzske tirády nespokojnosti a alternatívne projekty západoeurópskej bezpečnosti, v ktorých pre vtedajšiu NSR nebolo miesto. Hoci sa Alsasko s Lotrinskom znovu vrátili do lona vlasti, nenávisť k „les boches“ (Nemčúrom) horela vo francúzskych srdciach naďalej. Nečudo, v Aliancii našli uplatnenie bývalí Hitlerovi vysokí dôstojníci wehrmachtu premenovaného, nech sa Nemci hnevajú koľko chcú, na Bundeswehr. Dnes majú od svojich anglosaských pánov blahosklonne povolené hlásiť sa k minulosti ešte viac. Nicht wahr, Frau/Fräulein Annalena?
Na oboch stanách Rýna musela vyrásť nová generácia, ktorá kašlala na dávne i nedávne spory a, vo francúzskom prípade, i na starý dobrý kolonializmus v novom šate. Bonapartisti začiatku druhej polovice 20. storočia sa po de Gaullovej smrti godardovsky ocitli „à bout de souffle – na konci s dychom“. Veľká Británia do Európskych hospodárskych spoločenstiev po viacerých neúspešných pokusoch zablokovaných prezidentom Piatej Republiky napokon vstúpila vďaka de Gaullovmu následníkovi a trójskemu koňovi eurointegracionistov Georgesovi Pompidouovi. De gaullisti mu „zradu“ nevedia odpustiť dodnes. Bol pre nich rovnakým „šerpom“ Anglosasov, akým bol pre Roosevelta guru supranacionalistov, čiperný obchodník s koňakom Jean Monnet. Mitterand a najmä Delors by takúto demytizáciu posvätných dejín postupne vznikajúcej EÚ rázne odmietli. V galérii prvých mužov Republiky sa striedali pravičiari s ľavičiarmi, konzervatívci s technokratmi. Krajina vcelku prosperovala. Jej obyvatelia sa viac ako o veľké geopolitické témy zaujímali o sociálne istoty a poľnohospodárske veľtrhy. Fotografie prezidentov s farmármi a vinármi z Nantes, Limoges, Bordeaux, Champagne a Provence s unikátnymi kusmi vyšľachteného dobytka a produktmi z vínnej révy boli z pohľadu oslovenia voličov dôležitejšie než potriasanie si rúk s nemeckým kancelárom a americkým prezidentom. V eurospeaku tento prístup vyjadroval termín PAC – CAP (la politique agricole commune – the common agricultural policy) ako to hlavné, čo držalo Francúzsko v Únii.
V 90. rokoch musela jeho zahraničná politika zareagovať na pád komunizmu v strednej Európe, aby vyvážila vplyv zjednoteného Nemecka v regióne. Ako sa však čoskoro ukázalo, jeho ekonomická a investičná sila za odvekým rivalom zaostávala. Volkswagen – Das Auto (kto z mladších pred pádom opony nechcel mať naftového golfíka, bohatší zase mercedes, na ktorý sa zmohli napríklad zmrzlinári a mäsiari) bol skrátka silnejší ako Renault – créateur d´automobiles, a nemecká marka, z ktorej povstalo euro, zase príťažlivejšia ako frank a francúzsky kapitál pokúšajúci sa expandovať aj na Slovensko. Dzurindova vláda a jej ministri naviazaní na presadzovanie záujmov iných, silnejších (zaoceánskych) hráčov – vtedajší predstavitelia VSŽ by o tom mohli rozprávať hodiny – im po svojom nástupe k moci vystavili bleskurýchlu stopku. Len na pripomenutie, bol to Jacques Chirac, kto z rúk Vladimír Mečiara usilujúceho sa o strategické partnerstvo s Francúzskom prijal prihlášku SR o vstup do EÚ na záver jeho končiaceho predsedníctva v Cannes 27. júna 1995.
Okrem krátkeho diplomatického menuetu v Matignonskom paláci pri podpise takzvanej Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Maďarskom (19. marec 1995) pod francúzskou záštitou (voilà!) ostávali v zahraničnopolitickom inštrumentáriu Elyzejského paláca už len frankofónia tzv. „južného krídla“ rozširujúcej sa EÚ, subsaharská Afrika, Libanon a Sýria na Blízkom východe. Tam sa francúzska diplomacia dočkala poníženia, a to z oboch rozhašterených strán. Premiér Lionel Jospin zutekal pred hnevom palestínskych študentov z Ramalláhu (26.2.2000) a prezident Jacques Chirac čelil, ako to sám nazval, „provokáciám“ zo strany polície a bezpečnostných služieb Izraela istiacich jeho návštevu v Jeruzaleme príliš úzkostlivo. Po štrnástich rokoch (22.1.2020) zažil v meste troch náboženstiev prezidentské déjà vu Emmanuel Macron pri návšteve kostola Sv. Anny, ktorý je výsostným francúzskym územím.
Jacquesom Chiracom doznievala éra, keď sa Francúzsko nedbalo postaviť USA, ako tomu bolo v prípade agresie v Iraku. Jej odsúdenie a nezapojenie sa do koalície ochotných spustili predovšetkým v anglosaskom a Anglosasmi kontrolovanom svete „mohutné“ protiopatrenia, napríklad demonštratívne vylievanie francúzskeho vína a archívneho armagnacu na uličnú dlažbu a vysmievanie sa z francúzskej zmäkčilosti a poživačnosti. Pokiaľ ide o schopnosť bojovať, nerátajúc bombardovanie bezbranných civilov a z bezpečnej vzdialenosti aj vojenských cieľov, kurikulum Anglosasov nie je až také impozantné. Na Somme, plážach pri Dunkerque, na Kréte i v Singapure, v Dieppe, Arnheme a Ardenách, na Filipínach, vo Vietname i v Afganistane to neboli práve výkony, ktoré by oprávňovali kritizovať druhých. Filmy o „fasolášoch“ v dejinách sa, samozrejme, dajú vždy nakrútiť tak, aby vojenský debakel vyznel ako morálny úspech. Ak raz budú kritici Francúzov úspešní pri odrážaní silných protivníkov na svojej a ich porážaní na ich vlastnej pôde, potom bude možné vyvodiť porovnávajúce a zovšeobecňujúce závery.
Krajiny východnej Európy, s výnimkou Ruska, nemusia byť nešťastné, že ich z Paríža veľmi nevidno. Táto krátkozrakosť je nemoc sebastredných krajín a metropol, ktorá v prípade sladkého Francúzska a snobského Paríža rádovo narastá. Navyše, Francúzi nemajú tú bolestnú historickú skúsenosť s Rusmi ako ich o čosi, no nie oveľa, opatrnejší východní susedia. Zažité a nie príliš lichotivé stereotypy majú aj o Američanoch. V porovnaní s francúzskymi politikmi, ktorí donedávna prechádzali profesionálnou prípravou, napríklad na prestížnej ENA (École nationale d´administration nedávno transformovanej na INSP – Institut national du service public) a pôsobením v komunálnej politike (dnešní vrátane súčasného prezidenta sú výnimkou, ktorá sa krajine môže vypomstiť), pôsobí nejeden ich americký protipól ako podomový obchodník, „pedlar“, vychvaľujúci svoj tovar. O „národe kramárov“ („la nation de boutiquiers“) hovoril už Napoleon v spojení s Britániou možno aj preto, že Anglosasi (na rozdiel od Rusov) nikdy nerozumeli rozmarnému franko-galskému „savoir vivre“ či už na tanečnom parkete, vo vášnivej debate v literárnom salóne alebo pri zrážaní sa s protivníkmi na bojiskách, európskych i zaoceánskych.
Gilbert Bécaud so sarkasticko-ironickým rokenrolovým popevkom „Amerika zo mňa spravila paroháča (zblbla ma).“ Z albumu „Ensemble“, Spolu, 1996:
Po Chiracovi prišlo postupne k moci trio zdanlivých patriotov, v skutočnosti atlantických internacionalistov s občasnými výbuchmi národnej hrdosti adresovanými domácej verejnosti – Sarkozy, Hollande a Macron. Najmä ten posledný sa snaží o vzbudenie dojmu, že krajina, ktorú reprezentuje, je stále globálnym hráčom. V dnešnej dobe, keď neexistuje presne vymedzená hranica medzi mierom a vojnou ako to bolo v predchádzajúcich storočiach, je rovnako dôležité byť globálnym ekonomickým a zároveň aj vojenským faktorom, čo Francúzsko v oboch prípadoch samo o sebe nie je. Má slušné letectvo, desiatky jadrových bômb a hlavíc, lietadlovú loď, fregaty i ponorky. Pakistan ich má väčšinu toho tiež a viac a globálnym hráčom ho to nerobí. Neostáva nič iné, len vonkajšia projekcia politickej sily prostredníctvom vizualizácií vlastných akcií a produkcia korešpondujúcich naratívov. Toto platí pre celý Západ. Napríklad Sarkozy pôsobil ako sprostredkovateľ v osetsko-gruzínskom konflikte, bolo mu to dovolené, a možno z ruskej strany aj vítané.
Po tom, čo François Hollande Rusom na tichý pokyn Washingtonu a londýnskej City zastavil odovzdanie dvoch na objednávku už zhotovených lodí triedy Mistral, Kremeľ zvraštil obočie, aj keď nepovedal takmer nič nechávajúc dvierka k spolupráci otvorené. Keď sa ukázalo, že Sarkozyho bezfarebný nástupca bol komplicom Porošenka a Merkelovej pri minských rokovaniach o postavení dvoch ruskojazyčných a rusky cítiacich východných regiónov Ukrajiny, ktorá ich obyvateľov a svojich vlastných občanov nevyberavo ostreľovala a zabíjala po stovkách a tisíckach, lebo chceli naďalej rozprávať rusky, Rusko spustilo oponu. Nepomohli ani stretnutia, mediálne výzvy a telefonáty súčasného francúzskeho prezidenta, ktorého, ako sa zdá, v posledných týždňoch opustila schopnosť vidieť realitu a kontrolovať svoje vyhlásenia. Strata pozícií vo svojich bývalých kolóniách Paríž zabolela. Lídri sú od toho, aby videli viac a ďalej ako ostatní, a aby sa dokázali ovládať. Ich konanie má obrovské následky pre krajiny, na čele ktorých stoja. Za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť. De Gaulle to počas počas alžírskej vojny dokonale pochopil, vzbúrení „plukovníci“ nie. Pokiaľ ide o Moskvu, tá môže akurát pokrčiť plecami. Pre ňu Monsieur Macron viac nie je partner. Vo vzťahu s Ruskom predstavuje riziko pri dosahovaní naposvätnejšieho cieľa francúzskej politiky od čias Ľudovíta XIV. – „la grandeur de la France“ – veľkosti Francúzska. Quel dommage.
Po tom, čo estrádne predstavenie z Minska stratilo zmysel, Rusi Francúzom, tak, ako nikomu zo Západu, neveria ani nos medzi očami. Impulzívny a kinetický štýl vedenia zahraničnej politiky s navzájom sa bijúcimi protichodnými vyhláseniami a praktickými krokmi je ovplyvnený nelichotivou pozíciou, v ktorej sa Francúzsko a Západ vlastnou vinou ocitli. Svoje akcie sa snažia prezentovať ako pevné a rozhodné – steadfast – konanie. V skutočnosti je to len improvizácia a chaos. Cítiť z nich nervozitu. Tuší vôbec farmár z údolia Loiry, že v dôsledku avanturistickej politiky svojho prezidenta pripomínajúcej nonšalantné dobrodružstvá brigadiera Gérarda sa v lete svojej úrody dočkať nemusí? Pritom mu nehrozí ruská zima, ale čosi oveľa horšie.
Výsmech z ruských „červených čiar“ znie už dosť dlho a vinný nie je nik iný len Rusi samotní. Ak by konali od počiatku rozhodnejšie aj bez použitia jadrových zbraní, Ukrajina by zostala s výnimkou Krymu a východných regiónov celá a v bojoch by nepadlo a nebolo zranených milión a viac Ukrajincov a tisíce Rusov. Najvyššiemu ruskému vedeniu nakoniec došlo, že výchovné facky, napríklad útoky na vybrané ciele vojenskej i civilnej infraštruktúry, nepomôžu, len poriadny nárez. Rusi dali ústami svojho prezidenta teraz už rozhodne na vedomie, že zasiahnu aj krajiny, z ktorých budú prúdiť na Ukrajinu vojaci a vzlietať lietadlá či rakety, ktoré majú zasiahnuť ciele v Rusku. Keď pôjde do tuhého, necúvnu ani pred použitím jadrových zbraní. Prví na rane sú Poliaci, Rumuni, Česi a Briti, v ľubovoľnom poradí i naraz. No pokojne to môže byť aj Francúzsko samotné. Vďaka vyhláseniam svojho prezidenta sa v tomto zozname pravdepodobných cieľov momentálne posunulo na prvú priečku. Francúzski predstavitelia sa môžu nazdávať, že ich krajina sa nachádza dostatočne ďaleko od epicentra budúcich bojov. V dobe hypersonických a iných zbraní „ďaleko“ nie je nikde dosť ďaleko, chers messieurs.
„Chef de lʹ État“ a vodcovia krajín skladajúci koalíciu odvážnych ako substitút za Ukrajinu, ktorá v úlohe oceľovej päste Západu namierenej proti Rusku zlyhala, si myslia, že Rusov dobre poznajú a Putin, aj keď vie byť nebezpečný, je mäkký a váhavý, kunktátor. Mnohé signály indikujú, že tentoraz sa mýlia. Rusi druhej strane nenavrhnú ako galantní Francúzi Ľudovíta XV. Angličanom vojvodu Cumberlanda v bitke pri Fontenoy – messieurs les anglais, tirez les premiers (páni Angličania, strieľajte prví, 11. máj 1745). Ak NATO svoje jednotky ako celok alebo jednotlivo na východ skutočne vyšle, bude to najneskôr ukrajinská step, ktorá sa stane ich hromadným hrobom. Západní politici budú môcť hovoriť o šťastí, ak sa Rusi s takouto demonštráciou sily uspokoja. Osobne si myslím, že nie, a že posledné dva roky sme videli len špičku ľadovca. V súčasnosti väčšina vlád štátov politického Západu robí všetko preto, aby sme ho videli celý.
Vo dverách kantíny s francúzskymi dôstojníkmi spamätávajúcimi sa z následkov katastrofálnej výpravy do Ruska sa zrazu objavila ošumelá postava v roztrhanom plášti a zúboženom stave. Dôstojníci na prítomnosť neznámeho reagovali s podráždením – čo tu robí, toto miesto je len pre oficierov. Muž sa k nim obráti a zatrpknuto povie: „Nepoznávate ma, páni? Som maršal Ney, zadný voj Grande Armée“. Stalo sa akousi tradíciou, že západní politici vyzývajú východných k zmene pomerov v ich krajinách. Ako Kennedy a Reagan v Berlíne. Prvý vyjadril svoju solidaritu s jeho obyvateľmi a druhý takmer tri desaťročia po svojom predchodcovi volal k strhnutiu Berlínskeho múru. Možno nadišiel čas, aby zaznel varovný hlas. Z opačnej strany. Otvorene, bez záludnej depeše, ktorej rafinovaný preklad stál hrdinského brigadiera Gérarda takmer život. Napríklad takýto: „Monsieur le Président, soyez prudent et arrêtez de faire des bêtises. La France et nous-mêmes ne voulons pas en subir les conséquences“. „Pán prezident, buďte rozvážny a prestaňte robiť pochabé veci. Francúzsko a ani my ostatní nechceme znášať ich dôsledky!“
Možné je dodať. Ak v nich budete pokračovať, na rozdiel od decembra 1812 nebude mať kto prísť zvestovať tým, ktorí prežili, ak takí vôbec budú, ako sa najnovšie ťaženie Západu proti Rusom skončilo.
Protivojnový šansón Gilberta Bécauda „Čo prinesie zajtrajšok?“ varujúci pred ambíciami politikov a vojenských kruhov vedúcich k vojnám a utrpeniu jednoduchých ľudí (1978):
Juraj Hocman
