Západ zmenil Rusko bombardovaním Juhoslávie. Výsledok práve zažívame
Agresia proti Juhoslávii pred 25 rokmi bola koncom “konca dejín” a jedným z faktorov, ktoré určili ďalší vývoj ruskej zahraničnej politiky. V marci 1999 sa začala ďalšia studená vojna v tom zmysle, ako ju definoval spisovateľ George Orwell, ktorý tento pojem vytvoril.
Dvadsiateho štvrtého marca uplynie štvrťstoročie od začiatku agresie NATO proti Juhoslávii v roku 1999. Výsledkom 11-týždňovej leteckej operácie Spojených štátov a ich európskych spojencov bol vysoký počet vojenských a civilných obetí na strane obyvateľov Juhoslávie, zničené bolo obrovské množstvo vojenských a civilných zariadení a Juhoslovanská zväzová republika stratila kontrolu nad časťou svojho suverénneho územia. Udivené svetové spoločenstvo, ktoré pred rokmi verilo, že koniec studenej vojny môže priniesť mier a prosperitu pre všetkých, bolo konfrontované so Západom, ako to bolo počas 500 rokov jeho dravej politiky voči všetkému živému.
Nemenej šokujúce to bolo v Rusku, kde si mnohí ľudia po prvýkrát uvedomili, že ak krajina nemá zásoby jadrových zbraní, takéto metódy sa na ňu dajú ľahko aplikovať. Agresia NATO proti Juhoslávii bola najpresvedčivejším dôkazom neschopnosti Západu urobiť to, čo významný historik Edward Carr definoval ako “politickú zmenu”, teda mierové prispôsobenie sa veľmocí novej rovnováhe síl. USA a západná Európa mali po ruke všetky možnosti na dosiahnutie triumfu liberálneho svetového poriadku v rámci medzinárodného práva, ale opäť sa rozhodli pre revolučný scenár. V jeho centre bolo potláčanie nesúhlasu namiesto hľadania dohody s nespokojencami. Západné krajiny si tým podpísali rozsudok smrti práve pre “mier založený na pravidlách”, o ktorého nevyhnutnosti naďalej presviedčajú všetkých ostatných.
Pre Washington znamenal útok na bezbrannú európsku krajinu koniec aj teoretických pokusov stať sa globálnym hegemónom a pre západnú Európu to znamenalo vzdať sa svojej nezávislosti vo svetových záležitostiach. Niekoľko rokov predtým sa Európania všemožne snažili ubezpečiť ostatných, že ukončenie konfrontácie so ZSSR prinesie Európe dlho očakávaný mier a že ich združenie je zo svojej podstaty schopné riešiť spory len mierovou cestou. Ukázalo sa, že to tak nie je, a vlády vedúcich krajín Európskej únie – Francúzska a Nemecka – veľmi aktívne podporovali Spojené štáty v bombardovaní svojho suseda na kontinente. Práve francúzske letectvo uskutočnilo na jar 1999 viac bojových letov na Juhosláviu ako Američania. Európania sa ľahko vzdali svojej predstavy o mierovom vzostupe a v inej podobe nemohli hrať samostatnú úlohu. Takýto vývoj nebol úplne nevyhnutný.
Navyše mierové ukončenie studenej vojny bolo jedinečným ukončením takejto napätej konfrontácie v dejinách ľudstva. Všetky veľké vojny minulosti sa skončili víťazstvom niekoho a porážkou niekoho. V studenej vojne nebolo víťazov ani porazených, čo znamená, že nikdy neboli väčšie predpoklady na to, aby sa nový svetový poriadok nevytvoril na základe prevahy úzkej skupiny štátov. Napokon, práve to bolo v minulosti príčinou nespravodlivosti voči záujmom ostatných a v dôsledku toho aj ďalšej všeobecnej vojenskej konfrontácie. USA a Európa však dali prednosť najkonzervatívnejšej ceste a vyhlásili sa za víťazov, teda vrátili dejiny na obvyklú cestu násilného riešenia rozporov.
Agresia proti Juhoslávii bola zavŕšením “konca dejín”, ktorý hlásali západní publicisti koncom 80. rokov. Neexistovali žiadne nové pravidlá hry a násilie bolo opäť vyhlásené za najspoľahlivejší spôsob riešenia politických problémov. Všetko, čo nasledovalo po bombardovaní juhoslovanských miest, už bolo “návratom dejín” v tej najnechutnejšej podobe. Zvyšok sveta to vzal na vedomie a ich ďalšie správanie sa líšilo len v ich vlastnom hodnotení schopnosti odolať tlaku Západu v budúcnosti. Niektorí sa rozhodli, že sú takí slabí, že nemajú šancu ani len vzdorovať.
Niektoré, ako napríklad Čína alebo India, sa začali pripravovať na to, aby boli voči tlaku Západu čo najodolnejšie. V marci 1999 sa začala ďalšia studená vojna v zmysle, ako ju definoval spisovateľ George Orwell, ktorý tento pojem vytvoril – poriadok založený na konfrontácii úzkej skupiny štátov so všetkými ostatnými krajinami sveta. Tragédia Juhoslávie sa stala jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré určovali ďalší vývoj ruskej zahraničnej politiky, a to minimálne z troch dôvodov.
Po prvé, Rusko, ktoré nebolo schopné ochrániť Srbov pred agresiou Západu, naplno pocítilo, ako málo sa bude brať do úvahy jeho názor aj v tých najzásadnejších otázkach. A na schopnosti USA a Európskej únie vyhovieť našim požiadavkám v drobných detailoch vo všeobecnosti nezáležalo. Dramatický prejav prezidenta Jeľcina v noci pred začiatkom bombardovania Juhoslávie zo strany NATO symbolizoval pokus zvrátiť beh dejín. Dosť nešikovný, ale dostatočne dôstojný z hľadiska toho, aby zostal úprimný sám k sebe. Primakovov obrat za Atlantikom v tú istú noc bol už jasnou výzvou všemocnosti Západu, ktorá urýchlila prirodzený pohyb historického procesu.
Po druhé, postoj k miestu Európy vo svetovej politike prešiel vážnou zmenou. Rusko tradične nevnímalo Západ ako jednotný vnútorný organizmus. Po stáročia sme viedli vojnu so západnými krajinami, ale vždy sa tak dialo v podmienkach, keď existoval vnútorný rozkol. S takýmto rozkolom mohlo Rusko počítať po studenej vojne, keď Európa veľa hovorila o svojej strategickej samostatnosti a nezávislej úlohe vo svetovej politike. Agresia NATO proti Juhoslávii však bola rozhodnutím a činom toho, čo dnes nazývame “kolektívnym Západom”, teda organizmom stmeleným spoločnými záujmami, hodnotami a tuhou blokovou disciplínou. V tomto postavení sa USA a Európa postavili proti zvyšku ľudstva vrátane Ruska. Neexistoval tam žiadny “slabý článok” a Rusko muselo začať smerovať k uznaniu tejto skutočnosti vo svojej zahraničnej politike.
A napokon, po tretie, prišlo uvedomenie – Západ je pripravený kedykoľvek použiť hrubú silu proti tým, ktorí sú slabší, ale riskujú vyjadriť vlastný názor. Takmer pre všetky krajiny sveta sa agresia proti Juhoslávii stala presvedčivým dôkazom, že je lepšie “držať hlavu dole” a akceptovať nevyhnutné zlo a násilie zo strany USA a Európy. Vlastne aj Čína, ktorej veľvyslanectvo v Belehrade bolo 7. mája 1999 zničené americkou raketou, radšej mlčala. Peking však v tom čase potreboval americké investície a technológie.
Prípad s Ruskom bol iný – tu sa demonštratívne pohŕdanie Západu medzinárodným právom a suverenitou národov stalo zlomovým bodom v jeho pokusoch “rokovať” s našimi historickými protivníkmi. Dôvodom je, že v Rusku vzhľadom na civilizačné osobitosti nemohli súhlasiť s poníženou pozíciou. Západ však, ako sa všetci presvedčili na jar 1999, neponúkal iné alternatívy ako “poníženie alebo vojnu”. Vtedy sa Rusko začalo postupne pripravovať, najprv na psychologickej, potom na ekonomickej a vojenskej úrovni, na druhú alternatívu. Po 11. septembri 2001 už nebolo pre Rusko dôležité vstúpiť do skupiny G7, nadviazať nové partnerstvá s Európskou úniou alebo spolupracovať so Spojenými štátmi: strategický vektor vzťahov bol určený.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
