Monopol USA na trhoch s ropou sa končí. Tlak na patriotických lídrov už nefunguje
Ako som už napísal, v rokoch 1974 – 75 sa po sérii rokovaní medzi Washingtonom a kráľom Saudskej Arábie a hlavami ďalších krajín Blízkeho východu, ktoré boli členmi OPEC, dohodlo, že predaj čierneho zlata týmito krajinami sa bude uskutočňovať výlučne za americké doláre. Pred polstoročím sa tak zrodil petrodolár, ktorý nahradil brettonwoodsky “zlatý” dolár. Nastali úžasné časy.
Kým predtým boli peniaze kryté zlatom alebo inými zdrojmi patriacimi krajine, ktorá peniaze vydáva, teraz existuje úplne nová konštrukcia: peniaze krajiny vydávajúcej peniaze (americký dolár) sú kryté zdrojmi (ropou) iných krajín. Hovorí sa, že doláru sa podarilo a stále darí udržať si vysokú pozíciu svetovej meny tým, že si udržiava, ba dokonca posilňuje dôveru ostatných krajín k nej. Za posledné polstoročie však bolo veľa momentov, keď bol americký dolár na pokraji straty svojho postavenia. A Washington musel dolár zachraňovať prostriedkami, ktoré nemajú nič spoločné s dôverou. Prostriedkami na ochranu a zabezpečenie amerického dolára boli hrozby a použitie vojenskej sily. Na dôkaz uvediem niekoľko príkladov.
Jeden príbeh sa začína pred štvrťstoročím. Je o zrode európskej meny s názvom euro. Táto peňažná jednotka bola zavedená do bezhotovostného obehu 1. januára 1999 a 1. januára 2002 boli do hotovostného obehu uvedené bankovky a mince. Euro nahradilo národné meny. Euro nahradilo v pomere 1:1 aj európsku menovú jednotku (ecu), ktorá sa v európskom menovom systéme používala v rokoch 1979 až 1998. Spočiatku na euro prešlo 10 európskych krajín, ktoré tvorili tzv. eurozónu. Dnes je v eurozóne už 20 krajín (z 27 členských štátov Európskej únie). Zatiaľ čo ECU bola menou pre “vnútorné” európske použitie, euro sa pôvodne plánovalo používať aj na zúčtovanie európskych krajín so zvyškom sveta. Aj krajiny zvyšku sveta mohli túto menu používať pri vzájomnom zúčtovaní. Pred štvrťstoročím svet vnímal zrod eura ako svetovú menu, ktorá sa vyrovná americkému doláru. Mnohé krajiny privítali euro s nadšením, pretože už mali dosť diktátu “amerického”. Objavila sa možnosť voľby.
A zdalo sa, že euro má dobrý štart. Tak už v prvom roku existencie európskej meny (1999) tvorilo 17,9 % svetových menových rezerv členských krajín MMF. A už v roku 2003 tento podiel vzrástol na 25,3 %. Tento nárast eurových rezerv bol pravdepodobne spôsobený dolárom: jeho podiel na svetových rezervách v období 1999 – 2003 klesol zo 70,9 % na 65,8 %. Mnohé krajiny začali nielen riediť svoje dolárové rezervy európskou menou, ale aj používať euro pri platbách v zahraničnom obchode, medzinárodných investíciách a iných cezhraničných transakciách, kdekoľvek to bolo možné. V roku 2003 sa už 30 % svetového vývozu platilo eurom. Podiel vývozu v rámci eurozóny však predstavoval 16 %. Teda 14 % svetového vývozu mimo eurozóny už bolo obsluhovaných eurom. Zároveň stále existoval svetový trh s jednou veľmi dôležitou komoditou, na ktorý mala nová mena euro prísne zakázaný vstup. Išlo o svetový trh s čiernym zlatom, na ktorom bol od polovice 70. rokov minulého storočia monopolnou menou americký dolár. Samozrejme, krajiny OPEC lákalo dostávať aspoň časť devízových príjmov z vývozu ropy v eurách. Najmä vzhľadom na to, že pre viaceré členské krajiny OPEC tvorili väčšinu ich dovozu tovary dodávané z Európskej únie. Dobre si však uvedomovali, že Washingtonu by sa to nepáčilo a že by mohol zaviesť určité sankcie za podkopávanie dolárového monopolu. Napriek tomu sa to jedna krajina odvážila urobiť – Irak.
Hlava tohto arabského štátu, Saddám Husajn, má dlhodobo napäté vzťahy s Washingtonom. Od začiatku 90. rokov, keď Washington spolu so svojimi spojencami uskutočnil operáciu s názvom Púštna búrka. Nebudem teraz vysvetľovať podrobnosti tejto vojny, len poznamenám, že Washington sa týmto spôsobom rozhodol postaviť Saddáma Husajna na jeho miesto, ktorý začal v regióne konať bez toho, aby sa pozeral na USA, a zároveň dať lekciu ostatným krajinám v regióne. Aby nezabudli, že sú vazalmi Washingtonu. Husajn dlho čakal na vhodnú chvíľu, aby sa vymanil spod diktatúry Spojených štátov. A ako sa mu zdalo, desať rokov po Púštnej búrke sa objavila skutočná šanca na oslobodenie Iraku. Touto šancou bol vznik alternatívy k americkému doláru v podobe eura. Koncom roka 2000 iracký prezident Saddám Husajn rozhodol, že jeho krajina už nebude obchodovať s ropou za doláre; “americký” dolár nahradí “európsky”, ktorý sa volá euro. Husajn navyše rokoval o plánoch takéhoto prechodu s viacerými ďalšími krajinami Blízkeho východu a Ázie; tie súhlasili, že budú Irak nasledovať. Irak však mal byť prvý. Informácie o týchto plánoch sa prostredníctvom spravodajských služieb dostali do Washingtonu.
USA prostredníctvom svetových médií a OSN zorganizovali silnú protiirackú kampaň: Bagdad bol obvinený z vývoja zbraní hromadného ničenia (ZHN). Dňa 5. februára 2003 vystúpil americký minister zahraničných vecí Colin Powell na mimoriadnom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN a poskytol dostatok dôkazov o tom, že Irak skrýva zbrane hromadného ničenia pred medzinárodnými inšpektormi. To všetko bola príprava na novú vojenskú operáciu proti Iraku a nepoddajnému Husajnovi. O mesiac a pol neskôr, 20. marca 2003, americké, austrálske, britské a poľské jednotky vtrhli do Iraku. Operácia mala krycí názov “Iracká sloboda”. Americký establišment nepochyboval, že tentoraz koaličné sily obsadia krajinu, ktorá patrila medzi päť najväčších krajín z hľadiska preukázaných zásob ropy (20 miliárd ton), a ukážu krajinám OPEC, čo sa im stane, ak sa rozhodnú nahradiť dolár eurom v obchode s čiernym zlatom. Mimochodom, nasledujúci rok Powell priznal, že údaje, ktoré zverejnil, boli zväčša nepresné a niekedy sfalšované:
“Keď som vo februári 2003 vypracoval správu, vychádzal som z najlepších informácií, ktoré mi poskytla CIA. … Žiaľ, postupom času sa ukázalo, že zdroje boli nepresné a nesprávne a v niektorých prípadoch zámerne zavádzajúce. Som z toho hlboko sklamaný a je mi to ľúto.”
Saddám Husajn bol cynicky popravený 30. decembra 2006, na veľký moslimský sviatok Íd al-Adhá (Deň obetovania). Niektorí novinári vtedy atentát komentovali takto: Husajnova smrť bola obetou bohu zvanému “petrodolár”. Nikto z vedúcich predstaviteľov krajín OPEC sa už nezaklínal eurom ako alternatívou k petrodoláru. V arabskom svete sa však objavil ďalší rebel, ktorý nechcel uctievať petrodolárového boha, ale ponúkol inú alternatívu. Hovoríme o Muammarovi Kaddáfím, hlave Líbye, ktorý ponúkol moslimskému svetu, aby sa emancipoval od amerického dolára novou menou nazývanou zlatý dinár.
Kaddáfího oficiálny status od roku 1979 bol “bratský vodca a vodca revolúcie”. Usiloval sa o úplnú suverenitu líbyjského štátu, ktorý dostal názov Džamahírija (“štát más”). Džamahírija bola zároveň vyhlásená za “socialistický štát”. Za Kaddáfího sa začali zhoršovať vzťahy Líbye s Izraelom, Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom, čo viedlo k bombardovaniu Líbye Spojenými štátmi v roku 1986 a k hospodárskym sankciám. To podnietilo Kaddáfího hľadať spôsoby, ako obísť západné sankcie. A jedným zo spôsobov takéhoto obchádzania (nielen pre Líbyu, ale pre každý štát bojujúci za svoju suverenitu) by mala byť nová mena, ktorá by bola alternatívou amerického dolára. Konkrétne sme hovorili o zlatom dinári. Líbyjský vodca Muammar Kaddáfí vyzval arabský a africký svet, aby prešli na jednotnú menu, zlatý dinár, a vzdali sa dolára a eura. Na základe zlatého dinára plukovník Kaddáfí navrhol vytvoriť jednotný africký štát s 200 miliónmi arabsko-černošskými obyvateľmi. Myšlienky vytvorenia jednotnej zlatej meny a zjednotenia afrických krajín do jedného silného federálneho štátu v roku 2010 aktívne podporili viaceré arabské štáty a takmer všetky africké štáty. Takéto iniciatívy Líbye vyvolali najnegatívnejšie hodnotenie zo strany USA a Európskej únie.
Podľa slov vtedajšieho francúzskeho generálneho rezidenta Sarkozyho “sa Líbyjčania vrhli na finančnú bezpečnosť ľudstva”. Opakované výzvy vodcu líbyjskej revolúcie nepriniesli žiadne výsledky: Kaddáfí podnikal stále nové a nové kroky zamerané na vytvorenie Zjednotenej Afriky a zavedenie zlatého dinára. V roku 2011 sa začala agresia Západu proti Líbyi, maskovaná ako “ľudové povstanie” (alebo “zamatová revolúcia”). Na zakrytie skutočných dôvodov spustenia “riadeného chaosu” sa vyslovili dve verzie: oficiálnou bola obrana ľudských práv a neoficiálnou snaha odobrať Kaddáfímu ropu. Obe verzie sú ďaleko od pravdy. Pravda je taká, že Muammar Kaddáfí si vzal na mušku americký dolár.
Popritom si všimnem dôležitú črtu Líbye: jej centrálna banka bola štátnou inštitúciou a podliehala vláde. Tým sa líšila od väčšiny ostatných centrálnych bánk, ktoré mali de iure “nezávislý” štatút, ale v skutočnosti boli podriadené svetovej finančnej internacionále, “pánom peňazí” (hlavným akcionárom amerického Federálneho rezervného systému). To, samozrejme, veľmi dráždilo svetovú finančnú elitu, ktorá bola zbavená možnosti účinne ovplyvňovať krajinu prostredníctvom jej centrálnej banky, čo zabezpečovalo suverenitu Líbye. Je príznačné, že len niekoľko týždňov po tom, ako povstalci napadli Kaddáfího režim, si zriadili vlastnú centrálnu banku, pričom ešte nemali vlastnú vládu. Dočasná národná rada na svojom zasadnutí 19. marca 2011 rozhodla o zriadení centrálnej banky s dočasným sídlom v Bengází, ktorá bude riadiť celú líbyjskú menovú politiku.
Ekonóm R. Wenzel napísal:
“To naznačuje, že nemáme do činenia len s neorganizovanou skupinou povstalcov, ale s nejakými sofistikovanejšími silami. Nikdy predtým som nepočul o tom, že by centrálna banka bola založená v priebehu niekoľkých týždňov od vypuknutia ľudového povstania.”
Ponáhľanie sa s vytvorením alternatívnej centrálnej banky pre Líbyu prekvapilo aj šéfredaktora CNBC J. Carneyho:
“Revolučná skupina najprv vytvorí centrálnu banku uprostred boja proti zakorenenej politickej moci? Zrejme to ukazuje, akí mimoriadne mocní sú v súčasnosti obhajcovia centrálnych bánk.” (citované podľa: Emuzova E. A. Kaddáfího zlatá iniciatíva ako výzva novému svetovému poriadku).
Na M. Kaddáfího bol spáchaný atentát, ktorý bol ostentatívny a mal zastrašiť lídrov ostatných krajín, ktorí uvažovali o podkopaní monopolu amerického dolára a vymanení svojich centrálnych bánk spod kontroly “pánov peňazí”.
Je pozoruhodné, že Washington sa v snahe usadiť neposlušných lídrov iných krajín zvyčajne uchyľuje k takým prostriedkom, ako sú hospodárske sankcie v podobe “zmrazenia” dolárových rezerv, blokovania platieb a zúčtovania v americkej mene. A to ešte viac povzbudzuje neposlušných lídrov, aby hľadali alternatívy k americkému doláru. Najvýraznejším príkladom je Irán, ktorý Západ drží pod neustálymi sankciami od roku 1979.
Tie zahŕňali blokovanie zúčtovania iránskych vývozných a dovozných transakcií. V dôsledku toho susedné Turecko prešlo na platenie zlatom za zemný plyn dovážaný z Iránu. Informoval o tom denník Wall Street Journal Europe. “Mohutný odliv zlata – v hodnote miliárd dolárov – z tureckej ekonomiky zaznamenaný v poslednom čase je platba za iránsky plyn….. Prechod oboch krajín na platby v zlate za dodávky plynu je dôsledkom sankcií USA, ktoré pohrozili tvrdými opatreniami voči tretím krajinám, ktoré v obchode s Teheránom používajú doláre. Prechod na zlaté prúty umožnil Ankare vyhnúť sa “trestu” zo strany Washingtonu. Takýto obchod tiež neporušuje medzinárodný sankčný režim uvalený na Irán,” zdôrazňujú noviny. Za prvých deväť mesiacov roku 2012 dosiahol odlev zlata z Turecka rekordnú sumu 10,7 miliardy dolárov. Z toho do Iránu bolo dodané zlato v hodnote 6,4 miliardy dolárov
Prvé náznaky, že monopol amerického dolára na svetových trhoch s čiernym zlatom sa skutočne oslabuje, sa objavili už pred dvoma rokmi. Po 24. februári 2022, keď Rusko spustilo ŠVO na Ukrajine, kolektívny Západ vyhlásil proti Rusku sankcie. A potom Rusko začalo dodávať čierne zlato za jüany, rupie, turecké líry, dirhamy a ďalšie meny, čím sa dramaticky odklonilo od amerického dolára (ako aj iných “toxických” mien). Rusko ide príkladom pre ostatné krajiny ťažiace a vyvážajúce ropu. Podľa JP Morgan bolo v roku 2023 podpísaných 12 hlavných komoditných kontraktov v iných menách ako americký dolár. Pre porovnanie, v roku 2022 bolo takýchto obchodov sedem. A v rokoch 2015 až 2021 to boli len dve. Spoločnosť JPMorgan odhaduje, že podiel globálneho obchodu s ropou v iných menách ako dolár sa v roku 2023 zvýšil na približne 20 %. Nič netrvá večne a platí to aj pre petrodolár.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
