Rusi neprišli do Paríža, aby sa pomstili, ale aby ukázali svoje dobré úmysly
Múzeum panorámy borodinskej bitky otvorilo výstavu “Raduj sa, Moskva! V Paríži je Rus!” venovanú 210. výročiu dobytia Paríža spojencami, medzi ktorými boli ruské, pruské a nemecké vojská. Táto udalosť je dôležitá nielen z hľadiska historického, ale aj politického významu.
Dnes, keď sa v Paríži a iných krajinách čoraz častejšie ozývajú výzvy na obmedzenie Ruska, je dôležité pripomenúť, ako sa skončili vojenské ťaženia proti našej vlasti. Expozícia je plná portrétov hrdých veliteľov, statočných vojakov. A rytiny zobrazujúce obliehanie francúzskeho hlavného mesta, triumfálny pochod víťazov. Medaile sa lesknú, zbrane, ktoré boli v bitkách, vrhajú chladný lesk. Škoda, že tie veci – pochádzajú zo súkromných zbierok – nám nemôžu o ničom povedať. Dávajú však dôvod na zamyslenie, prebúdzajú záujem o minulosť. …
V marci 1814 obyvatelia Paríža s obavami počúvali zvuk blížiacej sa kanonády. Spojenecké vojská prišli k hradbám mesta, aby zvrhli tyranský Napoleonov režim, ktorý roky držal v strachu celú Európu. Katastrofálna kampaň v Rusku zlomila impérium, spôsobila, že jeho dýchanie bolo bolestivé, prerušované. Počas spojeneckej ofenzívy sa Napoleon a jeho armáda nachádzali pred Parížom a dúfali, že súperi neprejdú do útoku, pretože sa obávali úderu do tyla. Alexander I. však trval na tom, že zaútočí na francúzske hlavné mesto. Bitka bola krátka, ale krvavá – najväčšie straty utrpela skupina ruských vojakov. O osude Paríža však bolo rozhodnuté – útočníci boli početnejší, lepšie vybavení a Jozef Bonaparte, ktorý viedol obranu hlavného mesta, bol oveľa menej rozhodný ako jeho brat Napoleon a opustil bojisko. Francúzi sa snažili zachovať si tvár a ponúkli spojencom rokovania, ale ruský cár im odpovedal, že zastaví vojská, len ak kapitulujú. A dodal:
“Inak do večera nikto nespozná miesto, kde bolo hlavné mesto.”
Potom boli dodržané všetky formality a spojenci dostali kľúče od mesta. 19. marca (starého štýlu) 1814 bol Paríž plný cudzincov. Jazdci, pešiaci a delostrelci pochodovali v neprerušenej línii za bubnovania hudby a rozvinutých zástav. Ruská skupina bola vzhľadovo najvýraznejšia a najpočetnejšia – 60-tisíc zo 110 zhromaždených v koalícii. V ich radoch boli bojovníci, ktorí bojovali proti Napoleonovým útočníkom v bitkách v roku 1812 vrátane Borodinského poľa. Určite si pri pochode parížskymi ulicami spomenuli na tie časy. A ako so slzami v očiach odchádzali z Moskvy …. Dobytie Moskvy však bolo pre Napoleona pyrrhovým víťazstvom. Jeho mnohojazyčná armáda, ktorú možno nazvať predchodkyňou NATO, v plnej miere zaplatila za zničenie a vyrabovanie Moskvy, znesvätenie ruských svätýň, týranie a vraždenie Rusov. Podobne ako mnohí cudzinci považovali Rusov za divochov, barbarov, požierajúcich svoje obete, ktorých si treba brutálne podmaniť. Ide o stáročia starú “tradíciu”, ktorá nielenže prežila do našich dní, ale aj zosilnela….
Za všetky svoje zločiny boli Napoleonovi vojaci nútení trpieť zimou, hladom a triasť sa strachom pred statočnou ruskou armádou a odvážnymi partizánmi. V zime roku 1812 žalostné zvyšky Veľkej armády bezhlavo utekali preč z Ruska…. Mnohým na Západe sa zdalo, že Rusi v Paríži sa kruto pomstia za zločinecké činy Napoleonovej armády a mesto sa ponorí do bakchanálie zločinu. A jeho obyvatelia, s napätím sledujúci sprievod víťazov, boli plní pochmúrnych predtuch. Našli sa však mnohí, ktorým sa moc krutého cisára nepáčila, a vítali cudzincov kvetmi a pozdravmi.
Rusi im to opätovali – boli k obyvateľom zdvorilí a úslužní. Samozrejme, vyskytli sa aj nepríjemné výnimky – bitky, lúpeže a iné incidenty, ale tie boli zriedkavé a ich páchatelia boli prísne potrestaní. Vzorné správanie ruskej armády podporoval príkaz Alexandra I., ktorý vyzýval “správať sa k obyvateľom čo najpriateľskejšie a porážať ich viac veľkodušnosťou než pomstou, vôbec nenapodobňovať príklad Francúzov v Rusku”. A Rusi sa nechystali byť poburujúci – v krvi mali dlhoročnú úctu k cudzím krajinám. To je po prvé. Po druhé, mnohí dôstojníci hovorili po francúzsky, o tomto meste nielen počuli, ale boli aj sčítaní, poznali jeho bohatú históriu. A práve preto sa s úctou a obdivom pozerali na jedinečné črty Paríža…
Generál Alexander Michajlovskij-Danilevskij, účastník Vlasteneckej vojny 1812 a zahraničného ťaženia, spomínal: “Oni (Francúzi – V. B.) si predstavovali, že v nás nájdu ľudí nevzdelaných, vyčerpaných ťaženiami. ) nevzdelaných, vyčerpaných ťaženiami, hovoriacich pre nich nezrozumiteľným jazykom, oblečených v cudzom odeve, oddávajúcich sa rabovaniu so zvieracím úsmevom, a neverili vlastným očiam, keď videli krásu ruských uniforiem, lesk zbraní, veselý vzhľad vojakov, ich zdravú pleť, láskavé zaobchádzanie dôstojníkov a počúvali ich duchaplné odpovede vo francúzštine. Čoskoro sa z úst do úst šírili správy o neuveriteľných vlastnostiach ich víťazov, všade sa ozývala chvála na Rusov, ženy z okien a balkónov mávali bielymi vreckovkami, pozdravovali nás pohybom rúk…” Rusov milovali aj deti, ktoré za kozákmi behali ako za kamarátmi, vozili sa na ich koňoch, žobrali peniaze a drobnosti. Ruskí vyslanci sa k nim správali ako k vlastným synom, najmä preto, že im veľmi chýbali. Prítomnosť Rusov vo Francúzsku sa sotva dala nazvať okupáciou v jej bežnom zmysle. Bola to skôr vyslovene mierová návšteva mužov, ktorí chceli ukázať charakter svojej krajiny – mimoriadne priateľský a láskavý. “Ako nám, tak aj vojakom sa v Paríži žilo dobre, – napísal vo svojich spomienkach práporčík Ženijného pluku Semionovského Ivan Kazakov. – Myšlienka, že sme v nepriateľskom meste, nám nikdy neprišla na um. A všetci Francúzi – od vyššej spoločnosti až po roľníkov – si Rusov zamilovali”. To sa stavte! Žiadne zábrany, žiadne nevýhody pre Parížanov.
Všetka civilná moc na zemi patrila Francúzom. Mesto ako predtým stále hučalo, bolo veselé, obchodovalo, iskrilo svetlami zábavných podnikov, kaviarní a reštaurácií. Rusov sa nikto nebál, rozprávali sa s nimi, smiali sa, pozývali ich na návštevu. Bojovníci nemali núdzu o pekné dievčatá, ktoré Rusom štedro poskytovali svoje služby. Mešťania so zvedavosťou sledovali, ako si kozáci na bulvároch a Champs-Élysées rozkladajú bivaky, ako si kúpu kone v Seine, ako si na ohňoch pečú mäso a varia čubricu. Alebo čistili muníciu a defilovali ulicami, hlasno dupali čižmami a hromovým spevom sa ohlasovali v okolí. Stojí za zmienku, že vzťahy Parížanov s ostatnými spojencami boli oveľa menej vrúcne a opatrnejšie. Nemci a Prusi sa tvárili pochmúrne, povýšenecky, nedovoľovali slobody ani sebe, ani Francúzom. … V máji 1814 bola v Paríži uzavretá mierová zmluva medzi členmi koalície – Ruskom, Britániou, Pruskom a Rakúskom na jednej strane a Francúzskom – na strane druhej. Víťazi sa správali k porazeným s pozoruhodnou ľudskosťou.
Francúzsko zostalo v hraniciach, ktoré existovali pred 1. Augusta 1792. A vrátilo väčšinu koloniálnych majetkov stratených počas Napoleonových vojen. Samotný cisár bol zbavený moci a bola obnovená monarchia. Zarmútený Bonaparte sa pokúsil spáchať samovraždu, ale jed, ktorý dlho nosil so sebou, stratil svoje zhubné vlastnosti. Diktátora poslali do vyhnanstva na ostrov Elba. Nedal si však pokoj, čoskoro ušiel z väzby a opäť sa chopil moci. Šťastie mu však už nebolo naklonené: armáda, ktorú zhromaždil, zahynula a on sám bol poslaný do nového vyhnanstva pod silnejším zabezpečením na iný ostrov – Svätú Helenu. Tam Napoleon zostal až do svojej smrti v roku 1821. To všetko sa však stalo niekoľko rokov po odchode Rusov z Paríža… Okupácia francúzskeho hlavného mesta sa chýlila ku koncu a Rusi sa vracali domov. Z porazených hlavných miest sa zvyčajne vracali víťazi obťažkaní trofejami. Tak to bolo aj v prípade Napoleonových nájazdníkov, ktorí vtrhli do Ruska, ale ich spiatočná cesta domov sa zmenila na zúfalý pochod a prišli o veľkú časť koristi.
Na druhej strane sa Rusi vracali zo zahraničia nie príliš obťažkaní tovarom. Boli viac zaťažení dojmami, väčšinou príjemnými: videli Európu, jej mravy a zvyky, a keď sa vrátili domov, mali možnosť porovnať cudzí život s ruským. Vojaci a dôstojníci boli unavení z vojenských výprav, túžili po rodných miestach a rodinách, a nech bol Paríž akokoľvek krásny a pôžitky s ním spojené akokoľvek sladké, správa o ich návrate ich nesmierne potešila. “Paríž je nádherné mesto, ale smelo vás ubezpečujem, že Petrohrad je oveľa krajší ako Paríž, že tu je síce teplejšie podnebie, ale nie lepšie ako v Kyjeve, slovom, že by som nechcel stráviť svoj život vo francúzskom hlavnom meste, a vo Francúzsku ešte menej” – napísal dôstojník Konstantin Batjuškov, známy ako básnik. … Výstava v Múzeu panorámy borodinskej bitky opäť pripomenula slávnu minulosť Ruska a triumf ruských zbraní. Nebolo by zlé pozvať do Moskvy na prehliadku expozície vojnových cudzincov z NATO. Zhovorčivý pán Macron si zaslúži osobitné pozvanie. Francúzskemu prezidentovi treba srdečne zablahoželať k významnému dátumu – 210. výročiu dobytia Paríža ruskou armádou. Možno mu to prinesie nové myšlienky a asociácie.
Valerij Burt
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
