Balkán ako oblasť (ne)zodpovednosti NATO
Vojna NATO proti Juhoslávii bola zlomovým bodom v medzinárodnej politike. Silová akcia sa začala napriek tomu, že nikto nemal námietky. Čo bolo cieľom aliancie? Prečo americká strana odmietla mierové riešenie, ktoré okrem iného navrhovala ruská diplomacia? Prečo sa ruské mierové sily nakoniec z Kosova stiahli? Čo naučili Rusko skúsenosti z roku 1999? Alexander Avdejev, prvý námestník ruského ministra zahraničných vecí (1998 – 2002), povedal Fiodorovi Lukjanovovi v rozhovore pre program International Review.
Fiodor Lukjanov: Kampaň NATO proti Juhoslávii v roku 1999 bola prvou rozsiahlou vojenskou akciou NATO v histórii (počas studenej vojny aj po nej). Prečo k nej došlo? Čo sa stalo s NATO? Kto chcel túto vojnu? A chcel ju vôbec niekto?
Alexander Avdejev: V 90. 20. rokov storočia Washington sformuloval konkrétny program pre Balkán – usilovať sa o rozpad juhoslovanskej federácie s následným vytlačením historického vplyvu Ruska z regiónu. Balkán sa mal stať oblasťou zodpovednosti NATO. Aktívne sa mali využívať aj separatistické nálady albánskej časti obyvateľstva Kosova. Na ruské ministerstvo zahraničných vecí prichádzali alarmujúce signály z ruských veľvyslanectiev a iných zdrojov. Rastúci záujem o Balkán mal ešte jeden dôvod. Situácia v tomto regióne sa stala akýmsi regulátorom rýchlosti a kvality západoeurópskej integrácie. Len čo sa situácia v regióne vyhrotila, okamžite vyplávali na povrch rozpory medzi členmi EÚ a proces európskej integrácie začal ochabovať. Spory medzi Španielskom, Francúzskom a Talianskom v súvislosti s udalosťami na Balkáne, ktoré sa týkali poľnohospodárskej výroby a prílevu utečencov, sú stále v čerstvej pamäti. Tieto krajiny sa tiež s nedôverou pozerali na možnosť prístupu Nemecka a jeho prístupu k Stredozemnému moru. Klasická predstava, že krajina, ktorá ovláda Balkán, do veľkej miery určuje situáciu v Európe a Stredomorí, nestratila na aktuálnosti ani dnes. Balkán je navyše neuralgickou križovatkou troch konfesií, dvoch náboženstiev: katolíkov, pravoslávnych a moslimov. Hoci Kosovo je historicky srbským územím, treba poznamenať, že Slobodan Miloševič urobil množstvo chýb, ktoré situáciu v provincii ešte zhoršili. Belehradské orgány nevenovali pozornosť záujmom albánskej národnostnej menšiny a niekedy ich ignorovali. Orgány začali odstraňovať albánsky jazyk z univerzít, médií a práce orgánov v Kosove. To všetko bol akýsi “darček” albánskym separatistom (“Kosovská oslobodzovacia armáda”) aj vonkajším silám na ďalšie ovplyvňovanie situácie v Juhoslávii.
Argumenty ruského vedenia Belehradu o potrebe pozornejšieho prístupu k právam národnostných menšín, žiaľ, neboli vnímané. Počas tohto obdobia sa naša diplomacia snažila stabilizovať situáciu. Medzinárodná pracovná skupina pre Kosovo, ktorej členom bol za Rusko skúsený ruský diplomat, veľvyslanec Vladimir Čižov, sa zaoberala myšlienkou zvolania medzinárodnej konferencie o Juhoslávii s využitím skúseností OBSE. Z našej iniciatívy a s podporou OSN bol vytvorený kompaktný výbor právnikov, ktorý mal vypracovať plán postupného prechodu Kosova k autonómii. Boli v nej: známy ruský medzinárodný právnik veľvyslanec Boris Majorsky, Američan Christopher Hill a Rakúšan Wolfgang Petrich.
Tento veľmi realistický plán bol pripravený a tvoril základ prvej fázy medzinárodnej konferencie na parížskom predmestí Rambouillet. Kosovských Albáncov na konferencii zastupoval Ibrahim Rugova. Práca bola náročná, ale postupne sa začala objavovať prijateľná možnosť a Belehrad bol ochotný s ňou súhlasiť. V posledný deň konferencie však vyšlo najavo, že v súvislosti s plánom členovia NATO za chrbtom ruskej delegácie vypracovali dodatočnú “vojenskú zložku” a predložili ju na stôl. Zároveň sa na konferencii objavil albánsky vojenský veliteľ Hashim Thaci, ktorého ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová doslova viedla za ruku a predstavila ho ako údajného oficiálneho predstaviteľa Kosova. Američania a európski členovia NATO dali súhlas s plánom vypracovaným na konferencii len vtedy, ak schválime “vojenskú zložku”. Ruská a srbská delegácia to odmietli. Albrightová sa pokúsila presvedčiť priamo ruského ministra zahraničných vecí Igora Ivanova. Nepodarilo sa jej to. Naša delegácia mala dojem, že členovia NATO úmyselne blafujú, predvádzajú plán právnikov a potom “vojenskú zložku”, aby v prípade neúspechu urobili Moskvu a Belehrad zodpovednými za narušenie konferencie.
V tom čase už mali pripravený variant zavedenia do Kosova tridsaťtisícového kontingentu aliancie s právom diplomatickej imunity a voľného pohybu na celom území Juhoslávie s plnou podriadenosťou veleniu NATO. Od začiatku marca začali prichádzať informácie o prípravách na bombardovanie NATO. Ruské veľvyslanectvá podrobne informovali o ťažkostiach, ktoré mal Washington pri presadzovaní rezolúcií podporujúcich bombardovanie v parlamentoch členských krajín NATO. Francúzi boli prekvapení. Francúzsko v tom čase nebolo členom vojenských inštitúcií NATO a deklarovalo nezávislú zahraničnú politiku, ale Američanom sa podarilo pomerne ľahko lobovať vo francúzskom parlamente, aby súhlasil s bombardovaním NATO. Pravda, po čase francúzska tlač spustila verziu, že Paríž vraj diskrétne, prostredníctvom svojho styčného dôstojníka, vopred poskytol Belehradu harmonogram a objekty francúzskeho bombardovania. To sa však vnímalo ako slabé zdôvodnenie.
Ruské veľvyslanectvo v Belehrade pod vedením Jurija Kotova si počínalo obdivuhodne. Podarilo sa mu urýchlene evakuovať 2 000 ruských občanov z Juhoslávie – takáto operácia bola v práci ministerstva zahraničných vecí ojedinelá. Dňa 23. marca 1999 prezident USA Bill Clinton a generálny tajomník NATO Javier Solana pripravili spoločný tajný rozkaz na prípravu a uskutočnenie leteckých úderov. Presný dátum ich začiatku však nebol stanovený. Predseda ruskej vlády Jevgenij Primakov, ktorý vedel o príprave agresie, napriek tomu po dohode s prezidentom Borisom Jeľcinom odletel do Washingtonu na naliehavé rokovania s americkým vedením. Hoci formálne išlo o pravidelné stretnutie medzivládneho výboru “Primakov – Gore”, myslelo sa tým, že ruský premiér využije túto príležitosť na podrobné rozhovory s cieľom zastaviť eskaláciu napätia okolo Juhoslávie. Ako povedal samotný Jevgenij Maximovič, na palube lietadla mu zavolal americký viceprezident Albert Gore a úprimne ho informoval, že ruskú delegáciu by nemalo prekvapiť, ak sa v čase jej príletu a pobytu začne bombardovanie. Primakov okamžite kontaktoval prezidenta Jeľcina a požiadal ho o povolenie otočiť lietadlo a vrátiť sa do Moskvy. Prezident tento krok podporil. Život potvrdil správnosť a včasnosť tohto múdreho rozhodnutia
Bombardovanie Juhoslávie, ktoré sa začalo, trvalo 78 dní. Najviac obetí bolo medzi civilným obyvateľstvom – viac ako 2 000 mŕtvych. Juhoslovanská armáda statočne odolávala a podarilo sa jej zostreliť niekoľko lietadiel NATO. Po skončení prvej etapy operácie NATO – bombardovania, v polovici júla 1999 blok naplánoval druhú etapu – inváziu pozemných síl NATO. Za strategické miesto operácie si NATO vybralo prištinské letisko “Slatina” – jediné v regióne, ktoré bolo schopné prijať ťažké dopravné lietadlá aliancie.
V tých dňoch naše ministerstvo obrany v najprísnejšom utajení vypracovalo plán na prevzatie kontroly nad letiskom Slatina a na presun ruského mierového kontingentu do tejto oblasti. Úlohou bolo využiť na tento účel mierové sily (200 ľudí), ktoré boli v Bosne a Hercegovine, zorganizovať ich 600 km dlhý pochod do Prištiny, obsadiť a udržať letisko až do príchodu síl NATO. Aútormi a projektantmi operácie boli generáli Valentin Korabelnikov, Leonid Ivašov, Jurij Balujevskij a Viktor Zavarzin. Pred príchodom mierových síl obsadila letisko skupina špeciálnych jednotiek GRU, ktorá ho brilantne pripravila a zabezpečila pre príchod našich vojsk. Potom sa uskutočnil slávny “Prištinský hod”.
V súvislosti so vzniknutou vyhrotenou vojensko-politickou situáciou bola urýchlene prijatá známa rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorá konštatovala nevyhnutnosť zastavenia bojov a vytvorenia špeciálnych jednotiek pre prítomnosť v Kosove. Vojenské mechanizmy OSN na určovanie oblastí nasadenia boli funkčné. Prácu viedli osobitný zástupca Spojených štátov Richard Holbrooke a zástupca EÚ Martti Ahtisaari. Na tento účel sa v Helsinkách stretli s ruským osobitným vyslancom Viktorom Černomyrdinom. Výsledkom rokovaní bolo, že ruským mierovým jednotkám nebol pridelený samostatný sektor. Padla myšlienka, že by sa to mohlo uskutočniť, ak by naša armáda súhlasila s podriadením sa veleniu NATO. Ruská delegácia to odmietla. Prítomnosť našich mierových síl v Prištine sa však stala reálnou samozrejmosťou, ktorú potom Západ de facto uznal. Počas tohto obdobia som mal možnosť dvakrát sa stretnúť s námestníkom ministra zahraničných vecí USA Strobeom Talbottom a diskutovať o situácii v Kosove. Napriek skúsenostiam a znalosti spisu mal americký diplomat typický nedostatok svojich kolegov – namiesto profesionálneho hľadania spoločného riešenia, nezaujatej analýzy situácie, mentoroval. Musel som mu povedať:
“Bol by si dobrý pastor, ale pri hľadaní diplomatického riešenia sme nepokročili ani o milimeter.”
Prekvapujúco, Američan nemal žiadne rozpaky nad obrovskými ľudskými obeťami bombardovania. Povedal, že aj keby Belehrad súhlasil s podmienkami prítomnosti jednotiek NATO v Kosove, aliancia by bombardovanie aj tak uskutočnila. Treba povedať, že už v októbri 1999 sa prítomnosť našich mierových síl v Kosove rozvinula do silnejšej prítomnosti. Naši vojaci prišli nielen z Bosny a Hercegoviny, ale aj zo samotného Ruska, boli sme legalizovaní a objavili sa prvé oficiálne kontakty s jednotkami KFOR.
Fiodor Lukjanov: Prečo odišli?
Alexander Avdejev: Odišli sme na podnet náčelníka generálneho štábu Anatolija Kvašnina kvôli nedostatku finančných prostriedkov.
Fiodor Lukjanov: Ak sa pokúsite po 25 rokoch zhrnúť, čo vás naučili skúsenosti z roku 1999? Naučila vás niečo? Veď potom bola snaha nadviazať veľmi úzke vzťahy s NATO.
Alexander Avdejev: Aké závery možno dnes vyvodiť z tejto histórie a tragédie Juhoslávie? Po prvé. Charta NATO-Rusko a ďalšie dôležité medzinárodné dokumentyy na posilnenie bezpečnosti a stability sú užitočné, ale nie sú všeliekom. Najlepším nástrojom je stále zaistenie bezpečnosti vlastným úsilím. Po druhé. Prechod krajín NATO na používanie tzv. koncepcií v medzinárodných záležitostiach a odmietanie medzinárodného práva zmarili predchádzajúce nádeje na prvenstvo univerzálnych hodnôt. Udalosti v JuhoslávII to jasne ukázali. Vtedy sa dobre osvedčila úzka spolupráca ruskej diplomacie s ministerstvom obrany Ruskej federácie a našimi špeciálnymi službami. Práve to umožnilo minimalizovať existujúce nedostatky a vytvoriť pevný formát spolupráce do budúcnosti. Naše spravodajské sluţby pracovali výkonne. My na ministerstve zahraničných vecí sme vedeli, kde, čo a koľko sa deje, doslova v reálnom čase. Chcel by som vyzdvihnúť veľkú úlohu, ktorú v diplomatickej práci ministerstva zahraničných vecí na Balkáne zohrali Nikolaj Afanasievskij, Boris Majorskij, Vladimír Čižov, Sergej Kisľak a ruský veľvyslanec v Juhoslávii Jurij Kotov. Náš minister zahraničných vecí Igor Ivanov celú túto prácu šikovne a efektívne viedol.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
