Je Washingtonský konsenzus ešte dnes živý?
Medzinárodný menový fond (MMF) má tri dátumy narodenia. Prvým je 22. júl 1944, keď účastníci medzinárodnej menovej a finančnej konferencie v Bretton Woods schválili stanovy MMF. Druhým je 27. december 1945, keď dokumenty prijaté na konferencii v Bretton Woods vstúpili do platnosti po ratifikácii 27 štátmi. Tretím je 1. marec 1946, keď MMF začal svoju činnosť (v tento deň bola poskytnutá prvá pôžička, ktorej príjemcom bolo Francúzsko). Ak sa zameriame na prvý dátum, o štyri mesiace uplynie 80 rokov od založenia fondu. Je to vážna príležitosť na zhodnotenie práce MMF a zamyslenie sa nad jeho budúcnosťou.
Pripomínam, že na konferencii v Bretton Woods bol fond koncipovaný ako dôležitý prvok v celkovej koncepcii povojnového menového a finančného systému. Účastníci konferencie sa dohodli, že základom tohto systému bude americký dolár, ktorý bude hlavnou menou medzinárodných platieb a zúčtovania, ako aj rezervnou menou. Spojené štáty sa zaviazali voľne vymieňať doláre za zlato zo svojich rezerv menovým orgánom iných krajín. Bola stanovená pevná zlatá parita americkej meny – 35 dolárov za trójsku uncu. Najdôležitejšou zásadou brettonwoodskeho menového a finančného systému je udržiavanie stabilných (pevných) výmenných kurzov národných menových jednotiek. Dosiahnutie tejto stability sa malo zabezpečiť udržaním rovnováhy platobných bilancií členských krajín MMF. V prípade výrazného a dlhotrvajúceho porušenia tejto rovnováhy môžu byť schválené výmenné kurzy (voči americkému doláru) revidované. Ide však o krajné opatrenie. Aby sa tomu zabránilo, môžu sa krajinám poskytnúť pôžičky. Na poskytovanie takýchto pôžičiek bol vytvorený Medzinárodný menový fond.
Na konferencii v Bretton Woods sa rozhodlo aj o založení Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj (IBRD). Bol určený na poskytovanie úverov na investičné projekty, na podporu celkového hospodárskeho rozvoja krajín. Na rozdiel od IBRD bol MMF vytvorený na poskytovanie stabilizačných úverov na vyrovnávanie platobných bilancií a udržiavanie pevných výmenných kurzov národných menových jednotiek.
Počas prvých dvoch desaťročí MMF pomáhal predovšetkým európskym krajinám, ktoré mali chronicky nedostatočnú obchodnú a platobnú bilanciu. V 60. rokoch sa fond začal postupne preorientovávať na rozvojové krajiny. V druhej polovici 60. rokov sa začali prejavovať vážne trhliny v konštrukcii brettonwoodskeho menového a finančného systému. Washington mal problémy najmä s udržaním zlatej parity dolára. Americké rezervy drahých kovov sa topili. V novembri 1967 došlo k vážnej devalvácii britskej libry šterlingov. atď. V prvej polovici 70. rokov sa rýchlo zrútila konštrukcia brettonwoodskeho systému. Azda najvýraznejšou a najvýznamnejšou udalosťou bolo oznámenie amerického prezidenta Richarda Nixona z 15. augusta 1971, že americké ministerstvo financií prestane vymieňať doláre za zlato. V marci 1973 sa všetky krajiny definitívne vzdali udržiavania pevných výmenných kurzov svojich peňažných jednotiek, prešli na “voľný floating”.
V januári 1976 sa v Kingstone (Jamajka) konala medzinárodná menová a finančná konferencia, ktorá oficiálne zaznamenala zánik brettonwoodskeho systému. Štandard zlatého dolára bol nahradený štandardom papierového dolára. V novom (jamajskom) systéme sa už nefixovali výmenné kurzy. Krajiny boli dokonca nabádané, aby upustili od “predsudkov” z minulosti, keď v záujme stabilizácie výmenných kurzov svojich peňažných jednotiek zaviedli obmedzenia voľného pohybu kapitálu. A ak môžu výmenné kurzy plávať, prečo je potom potrebný Medzinárodný menový fond ako “sanitka”, ktorá poskytuje pôžičky na stabilizáciu platobnej bilancie?
Koncom 70. rokov sa objavili návrhy, aby sa fond úplne zrušil. Objavili sa aj návrhy, že by sa MMF mal preorientovať na nové úlohy. V 80. rokoch bol fond skutočne reprofilizovaný. A stalo sa to akosi nepozorovane, bez väčšej publicity. Dovoľte mi pripomenúť, čo sa dialo vo svete na prelome 70. A 80. rokov.
O zrode petrodolára v polovici 70. rokov som už písal. V rokoch 1973 – 74 bola vo svete energetická kríza, v dôsledku ktorej cena čierneho zlata vyskočila štvornásobne. V roku 1979 došlo k ďalšiemu prudkému nárastu cien ropy, ktorý sa nazýva druhá energetická kríza (vyvolaná revolúciou v Iráne). Saudská Arábia a ďalšie krajiny OPEC začali svoje gigantické dolárové zisky presúvať do bankového systému USA. A americké banky začali z týchto peňazí poskytovať väčšie úvery Latinskej Amerike a ďalším krajinám tretieho sveta. V roku 1979 sa Paul Volcker stal šéfom Federálneho rezervného systému USA. Okamžite začal uplatňovať menovú politiku, ktorá sa neskôr začala nazývať “Volckerov šok”. Začal prudké zvyšovanie kľúčovej sadzby amerického Federálneho rezervného systému, ktorú Volcker postupne doviedol až na 20 %. “Volckerov šok” bol šokom nielen pre americké spoločnosti, ale aj pre krajiny tretieho sveta. Úvery, ktoré dostali od amerických bánk, mali totiž pohyblivú úrokovú sadzbu. “Volckerov šok” vyvolal prudký nárast záväzkov rozvojových krajín z prijatých úverov. Vznikla globálna dlhová kríza, ktorá vyvrcholila v rokoch 1982 – 1983. V tomto období sa začalo aktívne využívať nové využitie FPT. MMF mal za úlohu pomáhať krajinám, ktoré sa topili v globálnej dlhovej kríze. V skutočnosti však – pomáhať veriteľským bankám vymáhať dlhy od týchto krajín. Teraz fond sľuboval, že bude poskytovať pôžičky nie na stabilizáciu výmenného kurzu, ale na refinancovanie obrovských dlhov krajín tretieho sveta.
Pôžičky fondu však boli podmienené celým radom podmienok. Podstatou týchto podmienok bola úplná reštrukturalizácia hospodárskej politiky zadlženého štátu, vytvorenie čo najvýhodnejších podmienok na podnikanie pre západný, predovšetkým americký kapitál. Teraz mali byť pôžičky fondu definované nie ako “stabilizačné”, ale ako “viazané”, t. j. podmienené mnohými požiadavkami, niekedy aj politickými. V priebehu jedného alebo dvoch rokov sa Fond zmenil na inštitúciu, ktorú americký ekonóm William Engdahl nazval “dlhovým policajtom v službách newyorských bánk”. Tu je to, čo píše vo svojej knihe Bohovia peňazí: “Podmienky pôžičiek MMF a súhlas krajiny s podpísaním zmluvy s MMF boli súčasťou programu, ktorý vypracoval Irving Friedman, oficiálny zástupca USA pri MMF, ktorý bol neskôr za svoju prácu odmenený vysokou funkciou v Citicorpe. FPT… vznikol v roku 1944 v Bretton Woods s cieľom stabilizovať meny a obchodné vzťahy priemyselných krajín. A teraz fond zvládal úplne novú úlohu – stať sa dlhovým policajtom v službách newyorských bánk.”
Paradox, “pomoc”, ktorú fond poskytol postihnutým krajinám, skôr zvýšila, než znížila zahraničné dlhy týchto krajín. Všetko sa začalo “pomocou pri reštrukturalizácii dlhu”. Takáto reštrukturalizácia len predĺžila splatnosť úverov, ale v dôsledku toho sa predĺžili obdobia dlhovej služby. Tým sa zvýšila aj suma platených úrokov. Podľa údajov Swiss Re, poprednej švajčiarskej poisťovne, sa celkový objem zahraničných pôžičiek všetkých rozvojových krajín, vrátane dlhodobých aj krátkodobých, zvýšil za päťročné obdobie 1982 – 1987 jedenapolkrát, z 839 miliárd USD na takmer 1 300 miliárd USD. Takmer celý tento nárast nebol spôsobený novými úvermi, ale reštrukturalizáciou starých úverov.
V spomínanej knihe Bohovia peňazí Engdahl uvádza čísla, ktoré dokazujú “účinnosť” fondu, ktorý nahradil úlohu “záchranky” úlohou “dlhového policajta”. S odvolaním sa na údaje Svetovej banky uvádza, že v rokoch 1980 až 1986 splatilo svoj dlh 109 zadlžených krajín. Len na úrokoch zaplatilo 109 zadlžených krajín 326 miliárd dolárov. Plus ich splátky istiny tých istých úverov predstavovali 332 miliárd dolárov. Celkové platby za obsluhu dlhu a splácanie predstavovali 658 miliárd dolárov. Pritom pôvodná výška dlhu (na začiatku roka 1980) 109 krajín bola 430 miliárd dolárov. Vďaka “pomoci” fondu dlžilo týchto 109 krajín v roku 1986 vonkajším veriteľom 882 miliárd dolárov. V rokoch 1980 až 1986 sa teda dlhové bremeno neznížilo, ale viac ako zdvojnásobilo! “Bolo to neuveriteľné dlhové bahno,” konštatuje Engdahl.
Keďže Spojené štáty boli od začiatku hlavným “akcionárom” fondu a zostali ním aj v 80. rokoch, hlavným príjemcom zmeny profilácie činností MMF boli, samozrejme, Spojené štáty. Engdahl sa odvoláva na štúdiu, ktorú vypracoval Hans K. Rasmussen v mene dánskeho výboru UNICEF, a zdôrazňuje, že od začiatku 80. rokov dochádza k masívnemu presunu kapitálu z chronicky chudobného tretieho sveta, najmä na pokrytie deficitov v Spojených štátoch. V 80. rokoch sa do USA napumpovalo celkovo 400 miliárd dolárov, pričom tieto prostriedky sa použili na pokrytie približne 43 % deficitu federálneho rozpočtu USA v tomto období. Engdahl tieto údaje komentuje takto: “Bol to de facto imperializmus alebo, ako to niektorí nazývali, neokolonializmus v maske technológie MMF”. Mnoho zaujímavých informácií o tom, ako MMF a ďalšie medzinárodné finančné a hospodárske organizácie pracovali v 80. rokoch v záujme USA, nájdete v knihe “Spoveď ekonomického vraha”. Jej autor John Perkins priamo nazýva činnosť týchto inštitúcií “zabíjaním ekonomík” krajín tretieho sveta.
Reštrukturalizácia činnosti FPT v 80. rokoch sa uskutočnila za pochodu, bez väčších konzultácií s väčšinou členských krajín fondu. Hlavnými poradcami fondu boli v týchto rokoch americké ministerstvo financií a banky z Wall Street. Postupne sa v priebehu tejto reštrukturalizácie začal vytvárať súbor pravidiel a zásad, ktorými sa mali riadiť krajiny žiadajúce o pôžičky z fondu. Tento súbor pravidiel a zásad sa nazýval Washingtonský konsenzus (WC).
História WC je nasledovná. V roku 1989 sa zrodila práca anglického ekonóma Johna Williamsona s názvom “Latin American Adjustment: How Much Has Happened?”. Autor je pracovníkom súkromného Inštitútu pre medzinárodnú ekonomiku (Institute for International Economics), nazývaného aj Petersonov inštitút, so sídlom vo Washingtone. Williamson vo svojej práci analyzuje súbor odporúčaní, ktoré fond ponúkol latinskoamerickým krajinám v 80. 20. rokov storočia a ktoré boli realizované. Skúsenosti fondu boli zhrnuté a uvedené. Práca bola zrejme vypracovaná na objednávku MMF. Fond sa vo svojej praktickej práci s akýmikoľvek krajinami (nielen latinskoamerickými) začal riadiť súborom odporúčaní z Williamsonovej štúdie. Tie sa potom nazývali “Washingtonský konsenzus”. Odkiaľ sa vzal tento názov?
Odporúčania odsúhlasilo americké ministerstvo financií a boli určené pre MMF a Svetovú banku. Sídla všetkých troch organizácií sa nachádzajú v hlavnom meste USA Washingtone. Termín WC nie je oficiálnym termínom, ale zamestnanci fondu vedia, o čo ide, a niekedy tento termín používajú v pracovnom jazyku. Dokonca aj na oficiálnej webovej stránke MMF sa nachádzajú materiály, v ktorých sa objavuje termín “Washingtonský konsenzus”.
Antiglobalisti nazývajú WC “krédom” globalistov a zástancov ekonomického liberalizmu. Za tri a pol desaťročia sa “Washingtonský konsenzus” nezmenil. WC sú prikázania alebo návody pre “ekonomických vrahov”. Medzi nimi: privátizácia štátnych podnikov (a akéhokoľvek iného štátneho majetku), liberalizácia domácich finančných trhov, nezávislosť centrálnej banky od štátu, deregulácia ekonomiky, “optimalizácia” (čítaj: maximálne stlačenie) štátneho rozpočtu, liberalizácia zahraničného obchodu, zrušenie obmedzení cezhraničných kapitálových tokov a stiahnutie príjmov zahraničných investorov z krajiny, voľný výmenný kurz národnej meny atď. a tak ďalej. Fond sa teda v druhej polovici svojej existencie začal zaoberať niečím úplne iným, než čo bolo vymyslené pred 80 rokmi na konferencii v Bretton Woods. Vo svojej súčasnej podobe má fond jasné znaky inštitúcie, ktorá koná výlučne v záujme Západu a najmä Spojených štátov ako svojho hlavného “akcionára”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
