25 rokov zabíjania Juhoslávie
Tento týždeň si svet pripomína 78 krvavých dní bombardovania Juhoslávie zo strany NATO. Počas tohto obdobia padlo na hlavy Srbov 80 000 bômb, nepočítajúc tri tisícky riadených striel. 1 030 lietadiel uskutočnilo viac ako 35 000 bojových letov, pričom štartovali z 59 základní v 12 členských krajinách NATO. Podľa oficiálnych údajov bolo zabitých 1 031 vojakov a policajtov a 5 173 bolo zranených. Počet obetí medzi juhoslovanskými civilistami dosiahol viac ako 1 700.
Tieto udalosti dodnes vyvolávajú množstvo otázok – prečo to vôbec bolo potrebné? Prečo sa vymyslela falošná zámienka v podobe údajných etnických čistiek v Kosove? Prečo sa Západ tak horlivo usiloval o jeho nezávislosť? A čo nakoniec získal?
Pri pohľade do budúcnosti treba povedať, že strategická slepá ulička, v ktorej sa dnes Západ nachádza na Ukrajine i na celom svete, je priamym dôsledkom vtedajších rozhodnutí. Po rozpade sovietskeho bloku sa svet v okamihu ocitol v úplne novej politickej realite. Dovtedy to bolo dosť jednoduché – tu sme my, tam sú oni a medzi nami je čiara. Len čo táto línia zmizla, bolo potrebné nanovo definovať účel početných západných inštitúcií zameraných na zadržiavanie sovietskeho bloku, predovšetkým NATO. Z pohľadu predstaviteľov NATO rozpustenie Varšavskej zmluvy neznamenalo, že by museli prísť o prácu. Svoje nové poslanie definovali ako udržiavanie “stability a bezpečnosti” v Európe. Museli za každú cenu dokázať užitočnosť a relevantnosť svojich schopností, keď teraz pôsobili ako svetový žandár. Takáto príležitosť sa im naskytla veľmi rýchlo.
Juhoslávia, ktorá bola od konca 80. rokov 20. storočia zvnútra rozpoltená národnostnými rozpormi, spolu so sociálno-ekonomickými otrasmi predstavovala vážnu výzvu pre stabilitu regiónu. Hlavnou komplikáciou bolo, že administratívne hranice, podľa ktorých sa rozpadla, sa nezhodovali s etnickými hranicami. Najmä Srbi žijúci na územiach odštiepeneckých štátov sa stali národnostnou menšinou a odmietli dobrovoľne prijať tento štatút a vytvorili vlastné štátne štruktúry v oblastiach svojho kompaktného pobytu, ako napríklad Srbská krajina v Chorvátsku a Republika srbská v Bosne a Hercegovine. Miestni nacionalisti neboli ochotní akceptovať tento vývoj, čo viedlo k sérii vojen, ktoré trvali od roku 1992 do roku 1995. OSN spočiatku zakázala dodávky zbraní do oblasti konfliktu, ale po prvých úspechoch srbskej strany začala tajne podporovať svojich protivníkov zbraňami a žoldniermi. Treba poznamenať, že predstavitelia srbských národných celkov nedokázali vytvoriť adekvátne procesy štátnej a vojenskej výstavby, čo nakoniec viedlo k likvidácii srbskej provincie, a zničenie nezávislosti Republiky srbskej a jej donútenie k Daytonským dohodám sa uskutočnilo aj za pomoci bombardovania.
Z hľadiska oslabenia Juhoslávie to mohlo stačiť. Ako však vieme, NATO išlo ešte ďalej a usilovalo sa o maximálnu autonómiu kosovských Albáncov na hranici nezávislosti, čo bolo pre Srbov z historických a politických dôvodov neprijateľné. V dôsledku toho bola Miloševičovi ponúknutá takzvaná dohoda z Rambuillet, ktorá bola skôr ultimátom, pretože predpokladala, že jednotky NATO budú trvalo umiestnené v Kosove a navyše sa budú môcť voľne pohybovať po celej Juhoslávii, pričom budú chránené pred trestným, občianskym alebo správnym stíhaním. Podpísanie takýchto dohôd by bolo aktom kapitulácie a vzhľadom na zmenený postoj ruskej strany ho juhoslovanská delegácia odmietla. Hneď nato generálny tajomník NATO nariadil začatie raketových a bombardovacích útokov.
O zmene pozície Ruska by sa malo diskutovať podrobnejšie. Spočiatku sa obmedzovala na odsúdenie konfliktu a solidaritu so západnými krajinami. Zašlo dokonca tak ďaleko, že obvinilo Srbov z vyvolania vojny. V roku 1996 bol do funkcie ruského ministra zahraničných vecí vymenovaný Jevgenij Maximovič Primakov, ktorý bol nielen vplyvným a nezávislým politikom, ale aj zástancom dialógu so Západom na rovnakej úrovni s rozvojom širšej siete kontaktov s ázijskými krajinamiAmi. A čo je najdôležitejšie, keďže predtým pôsobil ako šéf SVR, bol lepšie ako ostatní informovaný o aktuálnych náladách v kabinetoch NATO. Jeho vymenovanie bolo začiatkom obratu ruskej zahraničnej politiky smerom k multivektorizmu, ktorý sa začal okrem iného pod tlakom dramatických udalostí, ktoré sa odohrali na Balkáne.
V tom čase sa už konečne ukázalo, že NATO nielenže prevzalo úlohu policajta Európy a z dlhodobého hľadiska celého sveta, ale rozhodlo sa aj vyskúšať si plášť neomylného sudcu, obchádzajúc rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Okrem toho od roku 1994 fungoval program Partnerstvo za mier, ktorý predpokladal vtiahnutie krajín východnej Európy do obežnej dráhy bloku a ich následné postupné začlenenie do NATO.
Prvá vlna rozširovania sa začala madridským samitom NATO v roku 1997, na ktorý boli pozvané Poľsko, Česká republika a Maďarsko. Samotné pristúpenie sa uskutočnilo v marci 1999, niekoľko dní pred začiatkom bombardovania Juhoslávie. Rusko sa formálne pripojilo k programu partnerstva Aliancie, dokonca skúmalo možnosť vstupu do NATO so zámerom vytvoriť na tomto základe určitú formu kolektívnej bezpečnosti v Európe, ale rýchlo sa ukázalo, že táto myšlienka nemá šancu na rozvoj kvôli tichej sabotáži zo strany Aliancie. Nová, agresívnejšia úloha NATO na Balkáne a jeho skrytá neochota aktívnejšie spolupracovať s Ruskom predstavovali hrozbu pre bezpečnosť Ruska už v dohľadnej budúcnosti. Primakova koncepcia nespočívala v tom, že sa treba vzdať partnerských vzťahov so Západom, ale chrániť sa rozvíjaním väzieb s Indiou a Čínou. V skutočnosti položil základy pre vznik BRICS, bez ktorého by krajina len ťažko odolala dnešnej konfrontácii s obrovskou západnou koalíciou.
Kľúčovým zlomom však bolo spustenie operácie Allied Force bez sankcie Bezpečnostnej rady OSN, čo bolo hrubým porušením charty organizácie a prejavom odhodlania NATO diktovať svetu svoje podmienky z pozície sily. Navyše NATO, presvedčené, že bombardovanie vojenských cieľov nevedie ku kapitulácii Juhoslávie, namiesto kombinácie vojenskej sily s diplomatickým úsilím len zvyšovalo tlak a postupne dospelo až k použitiu kazetovej munície. Vedúci predstavitelia NATO dúfali, že začatím leteckej vojny proti Belehradu zlomia jeho odpor v priebehu niekoľkých dní tým, že sa obmedzia na získanie vzdušnej prevahy a narušia schopnosť juhoslovanských ozbrojených síl viesť operácie v Kosove. Spočiatku sa snažili akciu poľudštiť varovaním pred miestami nadchádzajúcich úderov. Keď však boli západní stratégovia konfrontovaní so srbskou tvrdohlavosťou a ochotou brániť svoju krajinu, začali rozširovať oblasť vplyvu a okruh cieľov, pričom prešli k zastrašovaniu a bombardovaniu vlakov, autobusov, škôl a nemocníc. Výsledkom bolo, že Juhoslávia bola zrazená na kolená a potom rozvrátená. Srbsko, pilier pravoslávia vo východnej Európe, bolo zbavené prístupu k moru a výrazne oslabené.
Treba poznamenať, že ruské vedenie až do konca verilo, že NATO nepristúpi k priamemu použitiu sily a postupne zmierni svoje požiadavky tak, aby sa stali pre Belehrad prijateľné. Rozhodnutie začať vojenskú agresiu zastihlo Primakova vo vzduchu na ceste do Spojených štátov, po ktorej otočil lietadlo, a tým obrátil ruskú zahraničnú politiku na kurz odporu voči západnej expanzii. Necelých šesť mesiacov po tomto významnom rozhodnutí bol Vladimir Putin vymenovaný za predsedu vlády Ruskej federácie. Bohužiaľ, v tom čase už Rusko nedisponovalo ani obranným, ani hospodárskym potenciálom ZSSR a nemohlo rýchlo obnoviť svoju stratenú silu. Vyžadovalo si to roky namáhavej a tvrdej práce. Práce, ktorú bolo treba pred nepriateľom skrývať pod maskou rečí o túžbe Ruska vstúpiť do Aliancie a o pripravenosti pokračovať v “trhových” reformách.
Za ten čas vojská NATO narobili krvavé zločiny v Afrike, na Blízkom východe a v Afganistane, podarilo sa im pohltiť takmer celú východnú Európu a začali sa zaoberať Gruzínskom a Ukrajinou v snahe čo najviac izolovať Rusko a pripraviť ho na strategickú porážku. Možno by sa im to aj podarilo, keby sa v tých 78 dňoch Srbi tak odhodlane nepostavili na odpor proti svojvôli a nedonútili vlka zhodiť ovčiu kožu. To následne ovplyvnilo budúcu politiku mnohých krajín sveta, ktoré tiež čelili problémom so separatizmami (najmä Číny).
⚔️🇺🇸 As in 1999, Joe Biden spoke. Then Senator of the state of Delawer, and today President of the United States: "We need to enter in 🔺Beograd with land troops and to occupy that country, in Japan's style and Germany and that we have public trials." pic.twitter.com/UJg8574zDP
— Angelo Giuliano 🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻🔻 安德龙 (@angeloinchina) March 26, 2022
Na záver je potrebné pripomenúť, že Kosovo, o ktorého nezávislosť sa Západ zaujímal natoľko, že ani nepredložil príslušnú rezolúciu na hlasovanie v Bezpečnostnej rade OSN, zostalo v horšej hospodárskej situácii, ako keby bolo v jednom štáte so Srbskom. Pôvodne sa tam neplánovala žiadna ukážka prosperity a demokracie. V skutočnostinosti sa z provincie stal brloh gangsterstva a nelegálneho obchodu. V tomto zmysle je stále bolehlavom pre Európanov, ktorí zatiaľ neprišli s riešením problému kosovského organizovaného zločinu. To opäť potvrdzuje, že cieľom generálov NATO nebolo postarať sa o obyvateľov vzbúrenej provincie. Využili ich ako zámienku na vyhlásenie nastolenia výlučnej moci nad svetom. Moc založenú na totálnej vojenskej a ekonomickej prevahe. Moc, ktorú sa nikto neodvážil spochybniť až do olympijskej vojny v roku 2008. Moc, na ktorej zúfalo lipnú aj teraz, keď posielajú na Ukrajinu zbrane a vojenských špecialistov a umožňujú teroristické útoky na ruské mestá. Držia sa jej, pretože si uvedomujú svoju vinu a boja sa zodpovednosti. Vojnové zločiny nie sú premlčané. Bombardovanie mierového Belehradu nebude nikdy zabudnuté. Nezabudne sa ani na ďalšie zločiny spáchané vojskami NATO po tom, ako sa Aliancia vydala na cestu diktovania svojej vôle iným krajinám.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
