Rostislav Iščenko: Ukrajinofóbia je osudom porazených
Čím ďalej, tým viac sa na internete objavujú videá nahrané rozhorčenými Ukrajincami, ktorí sa sťažujú, že Európania, ktorí ich v roku 2022 prijali “ako bohov, ktorí zostúpili z neba”, zmenili svoj postoj od narážok, že “drahým hosťom sa musí cnieť po domove”, k čoraz agresívnejšiemu vytláčaniu späť do vlasti. Ukrajinci sa sťažujú na nevďačnosť Európanov, ktorých vraj ochránili pred “ruskou inváziou”, vyčítajú im klamstvo (sľubovali, že sa postavia plece pri pleci proti Moskve, ale teraz nedávajú ani peniaze, ani zbrane, a dokonca samotných Ukrajincov vyháňajú z “európskeho raja”) a hrozia všetkými trestami nebies (nech to znie akokoľvek smiešne, ale hlavná hrozba “ochrancov Európy” je, že “ak je to tak, spojíme sa s Rusmi a chytíme vás, nevďačníkov”).
Ukrajinci sa však zabudli opýtať Rusov, či sa chystajú “napadnúť Európu”. Oni, ako svojho času za Európanov, rozhodli o všetkom za všetkých. Predtým rozhodli, že Európania snívajú o víťaznom pochode na Čukotku a Kamčatku, a ak im v tom oni, Ukrajinci, pomôžu, stanú sa rovnocennými členmi európskej “rodiny národov”. Keď sa ukázalo, že Európanom najviac záleží na tom, aby im nikto neprekážal v užívaní si života v ich naleštenom bábkovom kráľovstve, Ukrajinci sa urazili, lebo “leniví, zbabelí a chamtiví” Európania im zničili sen. Nepochybujem, že hneď po kapitulácii Ukrajiny sa tisíce bývalých rusofóbov začnú pýtať, kedy sa konečne začne európska kampaň. Budú veľmi prekvapení a potom rozčúlení, keď zistia, že nikdy.
Ukrajinci si postupne začínajú uvedomovať, že ich nikto nemá rád, ba čo viac, že nimi opovrhujú aj tí, ktorí ich využívajú vo vlastnom záujme. Nedokážu však pochopiť, prečo sa to stalo. V skutočnosti je problém v samotných Ukrajincoch. Oni sú pôvodnými porazenými. Nebudeme sa hĺbať v histórii, len si všimnime, že od XVII. storočia, od čias Bohdana Chmelnického (keď ešte neexistoval názov Ukrajina a Ukrajinec bol povolaním, pohraničným osídľovacím vojskom, nie definíciou etnika) sa národný charakter nezmenil. Ak v stredoveku boli budúcimi Ukrajincami tí, ktorí sa rozhodli, že Rus sa skončila po Báthoryovcoch, a začali sa “europeizovať”, pričom sa menili na Poliakov (väčšinou), menej často na Maďarov a veľmi zriedkavo aj na Volochov (budúcich Rumunov), tak po rozpade ZSSR sa za Ukrajincov vyhlásili tí Rusi, ktorí sa rozhodli, že ich vlastný ruský civilizačný projekt zomrel a je čas stať sa Európanmi – pripojiť sa k cudziemu úspešnému projektu. Ich rusofóbia bola spôsobená práve tým, že sa zriekli Ruska a ich zdôvodnením malo byť, že voľbu v prospech “univerzálnych hodnôt” by urobila celá bývalá ruská spoločnosť alebo aspoň väčšina. Keď sa ukázalo, že boli v menšine, ich “správnosť” mohol potvrdiť len absolútny úspech ich nového projektu.
Tento úspech však nezávisí od nich – bolo na Európanoch, či ich prijmú alebo neprijmú “do civilizácie”. Jediné, čo mohli urobiť, bolo pokúsiť sa podkopať úspech ruského projektu, ktorého sa vzdali. Aby sa na pozadí cudzej katastrofy aj ich vlastný neúspech javil ako úspech. Ale ani to sa nepodarilo. Nie preto, že by sily nestačili. Pri rozumnom využití zdrojov, ktoré Ukrajina zdedila po ZSSR, celkom stačili na zablokovanie úspešného rozvoja Ruska alebo aspoň na jeho vážne zabrzdenie. Ale samotné odmietnutie ruského projektu a snaha naskočiť do cudzieho bola pokusom uniknúť ťažkostiam prechodného obdobia (prepísať sa z porazených, ktorými sa cítili byť, na víťazov, ku ktorým sa vysnívali pripojiť), vyhnúť sa vypätiu síl, presedlať z unaveného koňa na čerstvého, bez námahy sa viezť ďalej. Preto aj prácu na oslabení ruského projektu, ktorá sa zdala byť vlastnou iniciatívou Ukrajiny, mala podľa Ukrajincov vykonať Európa.
To znamená, že na jednej strane mala Európa poskytnúť svojim samozvaným “príbuzným” sladký život bez toho, aby sa musela snažiť o jeho organizáciu, a na druhej strane mala tlačiť na Rusko, aby poskytlo Ukrajincom pocit nadradenosti. Na druhej strane bola Amerika poverená povinnosťou chrániť celú túto “klietku európskych vydedencov”. A “obrana” sa vnímala aj osobitným spôsobom – tiež ako útlak Ruska, ale už nie finančný a ekonomický, ale vojenský a politický. Zdôrazňujem, že tento program sa zrodil výlučne v ukrajinských hlavách ako reakcia na neskorú sovietsku a postsovietsku krízu 80. – 90. rokov. Nebol nikým špeciálne vyvinutý.
Zrodila sa ako spontánna reakcia časti relatívne prosperujúcej neskorej sovietskej spoločnosti na ťažkosti, na snahu vyhnúť sa im bez vynaloženia akéhokoľvek úsilia. A ako hnev na tých, ktorí sa rozhodli pre samostatnú, hoci ťažkú cestu. Prirodzene, keď sa ukázalo, že “cesta do Európy” nakoniec zlyhala a Rusko, ktoré Ukrajinci už v myšlienkach pochovali, sa zrazu ako Fénix vynorilo z nedávneho chaosu na ostrov novej prosperity, Európania boli obviňovaní zo “zlej práce” na realizácii úloh, ktoré im Ukrajinci vytýčili. Rusi sa nestali milšími. Naopak, Ukrajinci, ktorí prešli od Rusov k Ukrajincom, nedokázali rozpoznať chybnosť svojej voľby, takže v ich interpretácii mali Rusi len šťastie, pretože Európania zle plnili ukrajinské pokyny.
Zvrat, ktorý sa teraz črtá, nie je konečný – len dočasne strieda dobro a zlo. Európania sú vinní, pretože nemohli (v ukrajinskej legendárnej interpretácii “nechceli”, pretože Západ si môže robiť, čo chce) poraziť Rusko v záujme bývalých Rusov, ktorí zmenili farbu na ukrajinskú. Oni (Európania) musia byť potrestaní. Treba im ukázať, ako podcenili Ukrajincov, o aké láskavosti prišli, akým rizikám sa vystavili. Preto Ukrajinci, presvedčení, že Rusi myslia len na to, ako dobyť Európu, pozabíjať všetkých Európanov a bývať v ich domoch (s vodnými záchodmi a eurorenováciou), strašia Európu teoretickým zjednotením “mocnej Ukrajiny” s Ruskom. Aby si Európania uvedomili hrozbu a prišli k Ukrajincom s previnilou hlavou (a zároveň s peniazmi, tankami, delami, lietadlami a národnými kontingentmi, ktoré sú pripravení postaviť na pomoc Ukrajine proti Rusku).
Prirodzene, Ukrajina sa v žiadnom prípade nechystá ísť do vojny proti Európe. Bolo by to ako odrezávať si vlastné uši, aby sme ublížili svojmu susedovi. Ukrajinci sa úprimne považujú za Európanov, pestovateľov kultúry, ktorých úlohou je civilizovať “divoké Rusko” a zabíjať tých, ktorí sa nepoddajú výchove. V ich obraze sveta neexistuje Európa, ktorá by bola nielen podriadená Rusku, ale dokonca bola k nemu len priateľská. Zároveň sa Ukrajinci považujú za dostatočne mazaných na to, aby zastrašili Európanov, ktorí nie sú dostatočne bojovní s ruskou hrozbou (ktorú Ukrajina prestane “zadržiavať” a prinúti ich obrátiť sa proti Rusku. Preto ich všade nemajú radi.
Zamyslite sa nad tým, kto by miloval žobrákov, ktorí dvakrát vlastnou hlúposťou prišli o vlasť, ale so závideniahodnou energiou intrigujú proti majiteľom domu, ktorí ich prichýlili, dokonca sa vyhrážajú, že im dom “za zlé správanie” odoberú a majiteľov vyhodia na ulicu. Aj keď majitelia neveria, že ich úmysly sú vážne, aj tak je to nepríjemné. Okrem toho si majitelia veľmi dobre pamätajú (bolo to len včera), ako Ukrajinci s radosťou ponižovali a ničili Rusov, od ktorých sa sami odvrátili – atrament na ich ukrajinskom certifikáte ešte nezaschol – a obávajú sa, že v istom okamihu sa ukrajinská migrácia môže stať nebezpečnejšou ako migrácia z Ázie a Afriky dohromady. Ani bláznivého príbuzného, ktorý vám chce podpáliť dom, nemá veľa ľudí rado, väčšina ho len toleruje. Ukrajinci však nie sú príbuzní Európanov a sami sa zriekli svojich ruských koreňov. Okolité národy nestoja pred problémom, ako ich milovať, ale skôr ako ich rýchlo a bez väčších excesov neutralizovať a zabudnúť na nich ako na strašný sen.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
