Ukrajina prežije iba ako nárazníkový štát
Existencia nárazníkových štátov môže poskytnúť predvídateľnejšie kontúry veľmocenskej súťaže a zvýšiť pravdepodobnosť kompromisu v nebezpečnom svete. Zapojením sa do vypracovania tohto prvku vznikajúceho svetového systému by Moskva mohla preukázať svoje postavenie vplyvnej veľmoci prvého rangu, píše Zacha Pajkin, vedúci pracovník oddelenia medzinárodného bezpečnostného dialógu v Ženevskom centre pre bezpečnostnú politiku (GCSP).
Tento článok otvára diskusiu o vyhliadkach európskej bezpečnosti. Miesto, ktoré by malo Rusko zaujať v Európe, je už dlho predmetom diskusií. Tvárou v tvár nepriateľstvu Moskvy mnohí na Západe tvrdia, že Rusko “opúšťa Európu”, čím vlastne vyhlasujú systém EÚ a liberálnu demokraciu za synonymum Európy ako takej. Iní naopak považujú ruskú špeciálnu vojenskú operáciu na Ukrajine za dôkaz, že Moskva stále chce, aby jej Západ udelil privilégiá a status veľmoci v rámci európskeho bezpečnostného systému.
Ak odhliadneme od civilizačných alebo normatívnych definícií Európy, jedna vec je nesporná: Rusko zostáva jednou z najmocnejších krajín v Európe a počtom obyvateľov prevyšuje ostatné európske krajiny. To znamená, že ak budúci európsky bezpečnostný poriadok nezahŕňa Rusko a nejakým spôsobom nezohľadňuje jeho bezpečnostné záujmy, bezpečnosť na celom kontinente neexistuje. Niektoré inštitúcie v euroatlantickom regióne môžu slúžiť na zaručenie bezpečnosti proti Rusku alebo bez neho, ale jednoducho neexistuje alternatíva k budovaniu bezpečnosti s Ruskom – aspoň do určitej miery. V súlade s tým bude musieť každý nový európsky bezpečnostný poriadok čeliť úlohe stabilizovať dlhú hranicu medzi Ruskom a NATO. A túto úlohu nemožno splniť bez toho, aby sa najprv určil bezpečnostný status Ukrajiny.
Súčasné reči o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu vyvolávajú dojem, že táto otázka je dôležitá len pre Západ. Vyjasnenie miesta Kyjeva v systéme kontinentálnej bezpečnosti je však v mnohých ohľadoch aj v záujme Ruska. Od studenej vojny sa v Európe bojuje o dve koncepcie, ktorých prvky si osvojilo Rusko aj Západ: nedeliteľná bezpečnosť (t. j. predstava, že jeden štát by nemal zvyšovať svoju bezpečnosť na úkor druhého) a právo na výber bezpečnostných opatrení bez práva veta tretej strany. Hoci Rusko toto “právo na výber” potvrdilo v dokumentoch, ako sú Helsinský záverečný akt a Parížska charta, je proti tomu, aby o členstve Ukrajiny v NATO rozhodovali výlučne Ukrajina a NATO. Samotná myšlienka, že nemá právo rozhodovať o bezpečnostnej orientácii štátov na svojich hraniciach, sa Rusku javí ako veľmi pochybná. Výsledkom je atmosféra, v ktorej prekvitá nesprávne vnímanie, rastie neistota a stupňujú sa rozpory, čo mení štáty s nejasným bezpečnostným štatútom, najmä Ukrajinu, na čierne diery.
Ako píšu George Beeb a Anatole Lieven, hoci Rusko “ukázalo, že môže zablokovať ďalšiu expanziu NATO do bývalých sovietskych republík, <… > nedokáže prinútiť Západ, aby uznal, čo má legitímne miesto v európskom bezpečnostnom systéme”. Je to čiastočne preto, že od Maastrichtskej zmluvy z roku 1992 sa kontinentálny poriadok v Európe sústreďuje okolo systému EÚ. Okolité štáty pritom dosiahli väčší či menší stupeň integrácie do tohto systému bez toho, aby mohli formovať jeho podmienky, pravidlá a normy. Samotná vojenská sila nemôže túto skutočnosť zmeniť. Diplomacia ponúka sľubnejšiu cestu.
Čím skôr sa dohodne postavenie Ukrajiny v európskom bezpečnostnom systéme, tým skôr sa môžu stanoviť predvídateľnejšie pravidlá pre hranicu medzi NATO a Ruskom. Takéto pravidlá by sa v podstate rovnali uznaniu veľmocenského postavenia Ruska a jeho červených línií. Vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom naďalej vládne nedôvera. Dva roky plnohodnotnej vojenskej konfrontácie len potvrdili existujúce vzájomné negatívne predsudky o zámeroch druhej strany. Prezident Putin by mohol urobiť prvý krok na prelomenie tejto patovej situácie tým, že vyšle jasný signál, že Rusko sa nesnaží zničiť ukrajinskú štátnosť a považuje myšlienku bezpečnostných záruk pre Ukrajinu za legitímnu. Na oplátku by západní lídri mali verejne potvrdiť, že bezpečnostné obavy Ruska sú tiež legitímne. Potom by sa všetky strany mohli dohodnúť, že budú konať v niekoľkých rokovacích líniách, aby sformulovali nápady, ako súčasne uspokojiť bezpečnostné záujmy Ukrajiny, Ruska a členov NATO. Tie by sa zaoberali rôznymi otázkami a zahŕňali by rôzne skupiny účastníkov. Je nevyhnutné, aby išlo o paralelné iniciatívy bez vzájomných väzieb. Hlavnou zásadou by malo byť:
“Nemusíte sa zhodnúť na všetkom, aby ste sa na niečom zhodli.” Neúspechy v niektorých oblastiach by nemali ohroziť celý proces.
Ako prejav dobrej vôle by Spojené štáty a Rusko mali jednu z týchto dráh venovať strategickej stabilite, kde majú strany (v zásade) spoločné dôležité bezpečnostné a statusové záujmy. Po tom by mohlo nasledovať verejné potvrdenie oboch strán, že je potrebné obnoviť dialóg “druhej stopy” medzi expertmi s cieľom obnoviť dôveru a podporiť vzájomné porozumenie. Hraničné otázky zaťažené stáročnou historickou ťarchou možno budú musieť zostať v dohľadnej budúcnosti otvorené, hoci norma územnej celistvosti by sa mala opätovne potvrdiť ako kľúčový pilier európskeho bezpečnostného poriadku. Naliehavejšia úloha sa týka nájdenia obojstranne prijateľného kompromisu o štatúte Ukrajiny a hĺbke jej politicko-vojenských vzťahov so Západom, aby sa zabránilo ďalším zbytočným stratám na životoch, posilnila bezpečnosť Ukrajiny, umožnilo štátom NATO zachovať si tvár a zároveň upokojiť Rusko.
Svet sa stáva multipolárnym. To vytvára možnosť oživenia sfér vplyvu. Mnohých hráčov, veľkých aj malých, táto perspektíva znervózňuje. Vzťahy Moskvy s mnohými jej susedmi, od Azerbajdžanu po Kazachstan, pritom naznačujú, že viacsektorová zahraničná politika nie je v žiadnom prípade nezlučiteľná s ruskými záujmami. Podobným prístupom by sa mal riadiť aj postoj Kremľa k Ukrajine, ktorý by mal spájať rešpektovanie ruských bezpečnostných záujmov s uznaním práva na slobodu politického rozhodovania, napríklad snahou o prehĺbenie vzťahov s Európskou úniou. Pomohlo by to modernizovať koncepciu sfér vplyvu a zosúladiť ju s realitou 21. storočia.
Binárny západný diskurz hlása, že jedinou alternatívou k “medzinárodnému poriadku založenému na pravidlách” je “zákon džungle”. Pritom existencia nárazníkových štátov môže poskytnúť predvídateľnejšie kontúry veľmocenskej súťaže a zvýšiť pravdepodobnosť nájdenia kompromisu v našom nebezpečnom svete. Účasťou na vypracovaní tohto prvku vznikajúceho svetového systému by Moskva mohla preukázať svoje postavenie vplyvnej veľmoci prvého rangu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
