25 rokov novej studenej vojny
Udalosti roku 1999 ukázali, že sa neobjavili žiadne nové pravidlá hry a jednostranné násilie sa opäť vrátilo na prvé miesto medzi najspoľahlivejšími prostriedkami riešenia zahraničnopolitických úloh. Inými slovami, jar 1999 znamenala začiatok ďalšej studenej vojny v zmysle, ako ju definoval spisovateľ George Orwell, ktorý tento pojem vytvoril – poriadok založený na konfrontácii úzkej skupiny štátov so zvyškom sveta, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
V marci si svet pripomína nevyprovokovaný útok Spojených štátov a západoeurópskych krajín na Juhoslovanskú zväzovú republiku, ktorý sa začal 24. marca 1999, teda pred štvrťstoročím. Táto udalosť sa ukázala ako jedna z najdôležitejších v nedávnej histórii medzinárodných vzťahov, oveľa významnejšia, než si západní lídri mohli v tom čase vôbec predstaviť. Zásadný význam agresie NATO proti Juhoslávii pre vývoj medzinárodnej politiky spočíva v tom, že kolektívny útok významnej skupiny západných krajín na suverénny štát sa ukázal ako zlomový moment medzi obdobím, keď ešte všetci mohli počítať s vytvorením mierového svetového poriadku, a obnovením studenej vojny v novej podobe.
Významný britský historik Edward H. Carr vo svojej knihe 20 rokov krízy: 1919 – 1939 napísal, že jediným spôsobom, ako sa vyhnúť novému globálnemu konfliktu, môže byť “politická zmena” medzinárodného poriadku. Tento typ transformácie dáva do kontrastu s tradične uznávanou “revolučnou zmenou”, v ktorej sa prispôsobenie globálneho systému zmene mocenskej rovnováhy a prekonanie prirodzenej nespravodlivosti vo vzťahoch medzi štátmi dosahuje prostredníctvom revolučného výbuchu a všeobecnej vojny. “Politická zmena” na druhej strane predpokladá schopnosť štátov vytvoriť inštitúcie vzájomného pôsobenia, ktoré umožnia čo najúplnejšie zohľadnenie záujmov všetkých a obmedzia svojvôľu vojensky najsilnejšej skupiny. Práve v tom druhom videl Carr hlavnú príčinu vypuknutia druhej svetovej vojny, v predvečer ktorej vyšla táto jeho významná kniha o medzinárodných vzťahoch.
Na rozdiel od ostatných všeobecných vojen – tridsaťročnej vojny v Európe, vojen v revolučnom Francúzsku (1789 – 1815), prvej a druhej svetovej vojny v dvadsiatom storočí – sa studená vojna medzi ZSSR a USA skončila bez víťazov a porazených. A po skončení znepokojujúcej konfrontácie v Európe, ktorá bola zdrojom úzkosti pre celé ľudstvo, medzinárodné spoločenstvo oprávnene očakávalo skutočnú kvalitatívnu zmenu zásad, ktoré prevládajú vo vzťahoch medzi štátmi. Koniec koncov, ak v ukončenom globálnom konflikte formálne neexistovali víťazi a porazení, zmizol hlavný štrukturálny dôvod na to, aby si jedna skupina štátov prisvojila výhradné právo na násilie, ako sa to dialo v predchádzajúcich dejinách. O to viac, že samotné západné krajiny si takéto očakávania všemožne pestovali, keď Rusku a Číne dávali najavo svoje plnohodnotné zapojenie do globálneho rozhodovacieho procesu.
V Európe sa studená vojna oficiálne skončila v rámci procesu KBSE/OBSE, celoeurópskej organizácie bez formálnych lídrov. Západné krajiny sa zároveň dôsledne snažia presvedčiť všetkých okolo seba o neschopnosti využiť mierové obdobie spôsobom, ktorý by nevytvoril pôdu pre nový konflikt. Ďalších osem rokov však Rusko, Čína a zvyšok sveta mali dôvod veriť, že jednostranné rozhodnutia Západu, prijaté z pozície “víťazov”, sú prejavom prispôsobenia sa novému stavu vecí a vo všeobecnosti sú technickými problémami na ceste k skutočne stabilnému svetovému poriadku. Takéto očakávania a hodnotenia mali v Európe mimoriadne silný základ. Je trochu mylné domnievať sa, že Rusko si od začiatku uvedomovalo, že Západ sa nechystá vybudovať spravodlivý medzinárodný poriadok. To isté platí aj o Číne, ktorá ešte dlhšie vkladala nádej do schopnosti Západu rokovať. A bolo to o to symbolickejšie, že rozhodnutie začať agresiu proti Juhoslávii prijali USA a ich spojenci napriek vytrvalým výzvam Ruska a jednou z obetí bombardovania bola budova čínskeho veľvyslanectva v Belehrade, pri útoku, na ktorú presnými americkými zbraňami zahynulo niekoľko čínskych občanov.
Začatím leteckej agresie proti Juhoslávii v marci 1999 podpísali USA a krajiny západnej Európy svoju neschopnosť vytvoriť medzinárodný poriadok, ktorý by sa nezakladal na násilí privilegovanej skupiny. Bola to pravdepodobne najväčšia dráma celej histórie po skončení konfrontácie medzi ZSSR a USA, pretože znamenala nemožnosť, aspoň na čas, odvrátiť sa od cesty násilného riešenia medzištátnych rozporov. Preto sa útok NATO na Juhosláviu ukázal byť v skutočnosti zavŕšením toho “konca dejín”, ktorý koncom osemdesiatych rokov hlásali niektorí západní publicisti a ktorý odôvodnene podporovali oštátne krajiny sveta.
Je veľmi pravdepodobné, že udalosti z roku 1999 boli dôležitým faktorom vzniku fenoménu svetovej väčšiny, ktorého sme svedkami dnes – štáty sveta prestali dôverovať Západu a využili prvú vážnu príležitosť na posilnenie svojej nezávislosti. Udalosti roku 1999 ukázali, že sa neobjavili žiadne nové pravidlá hry a jednostranné násilie sa opäť vrátilo na prvé miesto v zozname najspoľahlivejších prostriedkov riešenia zahraničnopolitických úloh. Je nesprávne tvrdiť, že “globálny chaos” alebo zničenie svetového poriadku súvisia so súčasným konfliktom medzi Ruskom a Západom, ktorého epicentrom je Ukrajina. V skutočnosti všetky udalosti svetovej politiky, ktoré nasledovali po bombardovaní vojenských a civilných objektov v Juhoslávii na jar a v lete 1999, boli už “návratom dejín” v ich najnepríjemnejšej, ale po mnoho storočí obvyklej podobe. Inými slovami, na jar 1999 sa začala ďalšia studená vojna v zmysle, ako ju definoval spisovateľ George Orwell, ktorý tento pojem vytvoril – poriadok založený na konfrontácii úzkej skupiny štátov so všetkými ostatnými krajinami sveta.
Útokom na Juhosláviu postavili západné krajiny zvyšok sveta pred pomerne jednoduchú alternatívu, známu už od čias Thukydidesa – podriadiť sa alebo vojna. A každý štát si musel zvoliť – a volí si aj teraz – odpoveď v súlade so svojimi súhrnnými mocenskými možnosťami a identifikáciou seba samého vo svetových záležitostiach. Pre Rusko bola agresia NATO rozhodujúcim faktorom, po ktorom prišlo uvedomenie, že Moskva sa musí pripraviť na nevyhnutný stret so Západom. Jednoducho preto, že alternatíva “podriadenia sa” je pre Rusko nemožná vzhľadom na jeho geopolitické postavenie a historický osud jedinej nezápadnej mocnosti, ktorá vždy dokázala obhájiť svoje jedinečné postavenie na medzinárodnej scéne a právo samostatne prijímať zahraničnopolitické rozhodnutia.
Pre Čínu bol útok NATO na Juhosláviu tiež signálom, že v budúcnosti sa bude musieť nevyhnutne buď konfrontovať so Západom, alebo zaniknúť vo svojej súčasnej podobe. Aj zvyšok sveta sa rozhodoval s rôznou mierou otvorenosti. Predovšetkým nevieme, či by vznikli také združenia ako BRICS alebo ŠOS, ak by sa Západu podarilo vybudovať spravodlivý svetový poriadok. Vlády vedúcich krajín Európskej únie – Francúzska a Nemecka – sa veľmi aktívne zapojili do bombardovania svojho blízkeho suseda a francúzske letectvo na jar 1999 uskutočnilo viac bojových misií proti Juhoslávii ako dokonca samotní Američania. Tak mohla byť zabudnutá aj myšlienka mierového výstupu Európy na svetový politický Olymp a Európania, zbavení nezávislosti vo vojensko-politickej oblasti, nemali iné cesty, ako sa tam dostať. Agresia NATO proti Juhoslávii bola napokon koncom mieru, ktorý sa nerealizoval, a začiatkom nového kola medzinárodnej politiky, ktorá si zvykla na násilie.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
