Intervencia na Ukrajine. Prečo pre Západ v nej neexistuje dobré riešenie
V súčasnosti sa veľa hovorí o možnej intervencii Západu na Ukrajine. To je však v zásade nesprávne. Intervencia sa už uskutočnila. Podľa formálne platného medzinárodného práva je totiž intervencia zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu, porušovanie jeho suverenity V pôvodnom význame, v ktorom sa tento pojem používal do začiatku dvadsiateho storočia, je to akýkoľvek zásah. Každý vonkajší zásah (aj na základe pozvania) však tak či onak porušuje suverenitu.
Keďže intervencia nemusí byť nevyhnutne vojenská, ale môže byť finančná, hospodárska, informačná, diplomatická atď. západ, ktorý podporoval a dokonca organizoval ukrajinské majdany, začal intervenovať na Ukrajine najneskôr v roku 2000 a v skrytej podobe ešte skôr, od vyhlásenia jej nezávislosti. Západné sankcie, ako aj diplomatická a informačná vojna, ktorú Západ vedie proti Rusku, sú tiež intervenciou. Z hľadiska litery a ducha medzinárodného práva však ŠVO intervenciou nie je. Cieľom ŠVO je chrániť nielen štátne záujmy Ruska, ale aj utláčané masy ukrajinského ľudu (patriaceho k národnostným menšinám aj k titulárnemu národu), ktoré utláčal nacistický režim. Početné porušovanie ľudských práv na Ukrajine zdokumentovali dokonca aj západní pozorovatelia priaznivo naklonení kyjevskému režimu.
Orgány v Kyjeve nemajú v úmysle upustiť od tejto praxe. Pritom podľa ustanovení Záverečného aktu KBSE podpísaného v Helsinkách 30. júla – 1. augusta 1975 ľudské práva nemôžu byť vnútornou záležitosťou štátu a Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN, prijatá 10. decembra 1948, vyhlasuje univerzálnu zásadu právneho postavenia jednotlivca pre celý svet (“nesmie sa robiť rozdiel na základe politického, právneho alebo iného postavenia krajiny alebo územia, ku ktorému osoba patrí”). Na okraj poznamenávame, že vo vzťahu k ruským občanom (a nielen k nim) Západ v rámci rôznych režimov osobných sankcií hrubo porušuje ustanovenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, keď obmedzuje práva jednotlivca na základe jeho príslušnosti k ruskému občianstvu alebo dokonca len k ruskému etniku.
Pre Rusko je však v rámci tohto materiálu dôležitejšie, že v 90. 20. rokov storočia Západ na základe skúseností z občianskej vojny v bývalej Juhoslávii a genocídy rwandských Tutsiov vytrvalo presadzoval prostredníctvom OSN a potom začal uplatňovať mechanizmus humanitárnej intervencie zameranej na prevenciu genocídy a iných hrubých porušení ľudských práv. Západné mocnosti si osvojili myšlienku, že pomalé mechanizmy OSN, ktoré si vyžadujú množstvo dohôd a jednomyseľnosť stálych členov Bezpečnostnej rady, neumožňujú nielen zabrániť genocíde, ale dokonca ani včas zastaviť genocídu, ktorá sa už začala, takže “humanitárna intervencia” na zabránenie a/alebo zastavenie masového hrubého porušovania ľudských práv, ktoré sa už začalo, je nielen právom, ale aj povinnosťou každého štátu, ktorý je schopný túto intervenciu vykonať. V tom čase mal túto schopnosť len kolektívny Západ.
Hoci Rusko varovalo, že medzinárodné právo je precedensom a bumerang sa vráti, nikto v NATO ani v EÚ týmto varovaniam nevenoval pozornosť. Západ, presvedčený o “konci dejín”, si navždy budoval svoju hegemóniu. Keď sa ukázalo, že “večná” hegemónia Západu je v časovom horizonte Hitlerovej “tisícročnej” ríše, bolo už neskoro. Preto dnes hovoríme, že akcie Ruska na Ukrajine, ktoré sú zamerané na obranu ľudských práv masovo a hrubo porušovaných miestnym nacistickým režimom, nemožno považovať za intervenciu, resp. ak prijmeme západný novotvar 90. rokov, sú legitímnou, oprávnenou a dokonca povinnou humanitárnou intervenciou. Vráťme sa však k myšlienke nasadenia vojsk Západu na Ukrajine.
Novinárov a odborníkov zaujíma najmä možné nasadenie západných vojsk na Ukrajine. Aké pozície by mohli západní interventi zaujať? – je základná otázka, o ktorej sa diskutuje v médiách. Možností tu nie je veľa. Západ nemôže túto intervenciu vyhlásiť za humanitárnu, pretože je namierená proti Rusku, t. j. ide o čisto vojensko-politickú akciu, ktorej cieľom je obmedziť alebo úplne eliminovať schopnosť geopolitického protivníka viesť aktívnu politiku v regióne citlivom pre Západ.
Západ nemôže svoje akcie vyhlásiť ani za udržiavanie mieru. Aj keby sme vynechali potrebu získať mandát OSN, čo je bez súhlasu Ruska nemožné, mierotvorca musí byť nestranným sprostredkovateľom a Západ sa v tejto kríze otvorene postavil proti Rusku. Mnohí západní politici kvalifikovali kroky USA a EÚ ako vojnu zameranú na jeho zničenie alebo aspoň kritické oslabenie. To znamená, že západné jednotky (ak budú privedené) nemôžu zaujať pozície medzi bojujúcimi stranami a zabezpečiť oddelenie proti sebe stojacich armádnych skupín. Mierotvorca sa môže stať mierotvorcom len na základe vzájomného súhlasu strán a bezpečnostné záruky mierotvorcom sa poskytujú na základe dobrovoľného súhlasu oboch strán. Západné kontingenty sa teda môžu nachádzať buď v ukrajinskom tyle, alebo na území susedných krajín (ak sa tam rozhodne umiestniť lietadlá na krytie OSU otvorenej ozbrojenej konfrontácii s Ruskom so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
Poslať západné kontingenty na front je prakticky nereálne. Relatívne úspešné by mohlo byť len v prípade, ak by tieto kontingenty mali naraz aspoň 50 000 mužov so zaručeným doplnením strát a následným troj- až štvornásobným zvýšením počtu v priebehu jedného roka. Len vtedy môže Západ dúfať, že zastaví ruský postup na Ukrajine a vráti sa k pozičnej vojne (a to bez záruky).
Po prvé, Západ v súčasnosti jednoducho nedisponuje takým počtom bojovo pripravených jednotiek. Všetko, čo môže byť na žiadosť jednotlivých krajín nasadené, sú posilnené prápory alebo ľahké brigády v celkovom počte do 15 000 mužov z celej EÚ. To približne zodpovedá počtu žoldnierov bojujúcich na Ukrajine (ten sa však neustále znižuje). Ak vezmeme do úvahy mieru strát OSU, kontingent tejto veľkosti aj pri čiastočnom doplnení strát vystačí na dva mesiace v oblastiach intenzívnych bojov.
Po druhé, a to je dôležitejšie, objavenie sa západných vojsk priamo na fronte môže začať situáciu vymykať spod kontroly a rýchlo rozšíriť konflikt až do svetovej vojny, čomu sa Západ rozhodne chce vyhnúť. To isté platí aj pre umiestnenie letectva kryjúceho OSU na východoeurópskych letiskách. Vysoká pravdepodobnosť neprijateľných strát a nebezpečenstvo rýchleho prerastenia konfliktu do svetovej vojny spôsobujú, že táto možnosť je pre Západ o niečo prijateľnejšia ako vyslanie pechoty na front. To isté platí pre rozmiestnenie západných vojsk na bieloruských hraniciach a ich hypotetické použitie na krytie agresie proti Podnestersku.
Vo všetkých prípadoch malý počet kontingentu pripraveného na vyslanie nezabezpečuje požadovanú prevahu (iba morálnu podporu) a riziko svetovej vojny je príliš vysoké na to, aby ospravedlnilo takéto dobrodružstvo. Nakoniec sa ponúka možnosť nasadenia síl v tyle s cieľom uvoľniť ukrajinské jednotky, ktoré by mohli byť vyslané na front.
Po prvé, západný kontingent potenciálne pripravený na vyslanie je príliš malý na to, aby uvoľnil značné sily OSU. Aj keď predpokladáme, že sa bude postupne zvyšovať, jednotky uvoľnené z tyla, prichádzajúce na front v kolónach, budú vrhnuté do boja a zabité skôr, ako sa ich počet môže výrazne zvýšiť príchodom nových západných kontingentov do tyla.
Po druhé, nachádzajúc sa na území, kde prebiehajú bojové akcie, budú tieto jednotky určite zasiahnuté a utrpia straty. Západ bude stáť pred otázkou, ako reagovať. Ignorovanie tejto otázky spôsobí, že prítomnosť vojsk na Ukrajine stratí zmysel a vyvolá pobúrenie západnej verejnosti, zatiaľ čo pokus o zvýšenie stávok je priamou cestou k svetovej vojne. Môžeme konštatovať, že pre Západ dnes neexistuje dobré riešenie vojenskej intervencie na Ukrajine. Diskutovať o nej je gestom zúfalstva.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
