Podarí sa Izraelu zatiahnuť USA do vojny s Iránom?
Po nálete izraelských bombardérov 2. apríla na iránsky generálny konzulát v sýrskom hlavnom meste, pri ktorom zahynuli dvaja generáli Zboru islamských revolučných gárd (IRGC) a desať ďalších ľudí, sa objavila séria oprávnene alarmujúcich prognóz. Medzi obeťami bol aj brigádny generál Mohammad Reza Zahedi. Najvyššie postavený dôstojník IRGC zabitý po fyzickej likvidácii Qassema Suleimaniho, veliteľa špeciálnych jednotiek IRGC al-Quds v roku 2020.
Mnohí analytici zhrnuli, že “sa to začalo”. Pred našimi očami sa odohráva predohra k veľkej vojne na Blízkom a Strednom východe s možnosťou priameho zapojenia do bojových akcií takého mimoregionálneho aktéra, akým sú Spojené štáty, dôsledný sponzor a ochranca Izraela. Keď o dva dni neskôr militanti z Islamského hnutia odporu v Iraku použili bezpilotné lietadlá na útok na leteckú základňu IDF Ramat David v severnom Izraeli, pochmúrne predpovede mali ešte pevnejší základ. Nálet bezpilotných lietadiel súvisel s podobnými útokmi islamistov počas marca na letisko Ben-Gurion, letisko pri Kirjat Šmona a elektráreň v Tel Avive. Ale práve útok na čisto vojenský objekt by mohol signalizovať prechod vojny do horúcej fázy. Je pozoruhodné, ako Washington reagoval na likvidáciu iránskych vysokých vojenských dôstojníkov v Damasku, teda na území tretej krajiny. Ako novinárom povedala Sabrina Singhová, hovorkyňa Pentagónu:
“Vzhľadom na vysoké napätie v regióne chceme … jasne povedať, že USA sa na útoku na Damask nepodieľali.”
Izraelský útok predstavuje eskaláciu stále relatívne “studenej vojny” medzi Izraelom a Iránom. V skutočnosti Tel Aviv v tejto tichej vojne “prekročil novú (červenú) čiaru”, ako uviedol Ali Vaez, riaditeľ sekcie iránskych štúdií v Medzinárodnej krízovej skupine. Podľa neho sa úder na budovu diplomatickej misie Iránu v Damasku “prakticky rovná úderu na suverénne územie Iránu”. V dôsledku toho sa miera konfrontácie medzi týmito dvoma úhlavnými nepriateľmi zvýšila o niekoľko stupňov. Zároveň však podľa Aliho Vaeza Peržania “považujú Spojené štáty za zodpovedné za konanie Izraela, pretože Amerika vyzbrojuje a financuje izraelskú armádu”.
Dňa 2. apríla o polnoci (!) bol na ministerstvo zahraničných vecí Iránskej islamskej republiky (IRI) mimoriadne predvolaný švajčiarsky veľvyslanec. Alpská republika je formálnym sprostredkovateľom medzi Washingtonom a Teheránom, pretože tieto krajiny nemajú formálne diplomatické vzťahy od apríla 1980. Iránsky minister zahraničných vecí Hosejn Amír Abdollahian v príspevku na sociálnej sieti X uviedol, že veľvyslanec dostal pokyn, aby za oceánom odovzdal jednoznačný odkaz: “USA sa budú musieť zodpovedať” za izraelský akt agresie. Iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí v tejto súvislosti zverejnil príspevok na sociálnej sieti X (ktorá sa z milosti Ilona Muska zmenila na slobodnú mediálnu platformu necenzurovanú demokratmi). Veľký ajatolláh Seyyed Ali Hosseini Chameneí navyše svoje vyhlásenie neurobil v perzštine, ale v hebrejčine, zrejme kvôli zrozumiteľnosti:
“Ak Boh dá, prinútime sionistov, aby sa kajali za zločin útoku na iránsky konzulát v Damasku.”
Vera Bergengruenová, publicistka časopisu Time, zároveň s odvolaním sa na názory amerických analytikov upozorňuje, že “Irán nechce, aby konflikt prerástol do priamej konfrontácie. Iránci sa domnievajú, že Izrael chce vojnu rozšíriť, pretože by to politicky pomohlo Netanjahuovej vláde a potenciálne by to vtiahlo USA do konfrontácie s Iránom.” Bergengruenovej záver v titulku je príznačný: “USA sa snažia otupiť účinky izraelských úderov na Iráncov.” Tým sa nezruší situácia vyššej moci, keď logika nevydarenej konfrontácie nedáva šancu vyhnúť sa prechodu k silovému variantu. Takýto efekt by mohol mať nesprávny výklad toho, čo mal na mysli prezident Joe Biden, keď 19. októbra minulého roka vyhlásil, že Spojené štáty majú v úmysle zostať “nenahraditeľným národom” na všetkých zemepisných šírkach a poludníkoch.
Legendárny publicista denníka New York Times Thomas Friedman, trojnásobný držiteľ Pulitzerovej ceny, 31. januára poskytol podrobné rady, ako upraviť politiku americkej administratívy na Blízkom východe. Autor navrhuje “konvergenciu strategického myslenia a plánovania”, nazýva ju “Bidenovou doktrínou” a stavia ju na troch pilieroch, či skôr troch koľajach.
Prvá: tvrdý nátlak na Irán, umožnenie vojenských úderov proti jeho spojencom v regióne (na “proxy a agentov”).
Druhá: diplomatická iniciatíva USA na vytvorenie palestínskeho štátu – “teraz”.
Tretia cesta: posilnená bezpečnostná spolupráca USA so Saudskou Arábiou, ktorá zahŕňa normalizáciu vzťahov medzi ropným kráľovstvom a Izraelom.
Flexibilita Friedmanovho “strategického myslenia” je zrejmá z toho, že sa vracia k pôvodnému rozhodnutiu Valného zhromaždenia OSN z 29. novembra 1947 o vytvorení dvoch štátov, arabského a židovského, na území bývalej mandátnej Palestíny. Uvedomenie si tejto nevyhnutnosti prišlo autorovní po tom, ako zhrnul všetky fakty a zhrnul:
“Izrael v súčasnosti prehráva na troch frontoch… Stráca schopnosť zaistiť svoju bezpečnosť bez toho, aby sa dlhodobo preťažoval; vpadol do Gazy bez akéhokoľvek plánu, ako nájsť legitímneho palestínskeho partnera, ktorý by nebol napojený na Hamas….. A stráca aj na fronte regionálnej stability: Izrael je teraz terčom iránskej ofenzívy zo štyroch strán – od Hamasu, Hizballáhu, Húsíov a šiitských milícií v Iraku.”
Friedmanovu racionalizáciu treba zasadiť do kontextu mimovládnej diskusie vo Washingtone medzi zástancami napoleonskej taktiky “We engage et puis… on voit” a pragmatikmi, ktorí navrhujú zvážiť pre a proti, keď ide o to, že Východ, vrátane Blízkeho východu, je “delikátna záležitosť”. Do prvej kategórie patrí Ruel Marc Gerecht, bývalý pracovník CIA a špecialista na perzštinu v Nadácii na obranu demokracií. Jeho stanovisko:
“Oni (Iránci) sú ochotní povzbudzovať a riadiť svojich zástupcov, aby nás zabíjali; my hovoríme, že na oplátku nebudeme zabíjať Iráncov. Preto je stratégia iránskej teokracie, ktorá spočíva vo vojne cudzincov, taká úspešná: zástupcovia útočia na nás a my nikdy neútočíme priamo na Irán. Je to prehraná hra.”
Opačný názor zastáva napríklad Ryan Crocker, bývalý veľvyslanec USA v Iraku, Sýrii a Afganistane, ktorý tvrdí, že washingtonskí jastrabi neustále zveličujú schopnosť Iránu kontrolovať rôzne militantné skupiny, s ktorými spolupracuje. V tomto prípade je veľvyslanec Crocker ochotný veriť, že Nasser Kanaani, hovorca iránskeho ministerstva zahraničných vecí, hovorí pravdu, keď tvrdí, že Teherán “nie je zapojený do rozhodovania skupín odporu”, čím zrejme myslí Islamský odpor v Iraku aj Húsíov.
Analytik Stephen Wertheim, autor knihy Tomorrow, the World: The Emergence of US Global Supremacy (“Svet zajtrajška: Vznik globálnej nadvlády USA”), sa domnieva, že Amerika zažíva efekt “pretláčania” tým, že aktívne zasahuje do procesov prebiehajúcich na Blízkom východe, v Európe a v indo-pacifickom regióne. Podľa Wertheima Spojeným štátom “chýba jasná stratégia, pričom ich vojensko-priemyselná základňa je zle pripravená, ich strategkatalógové kapacity sú obmedzené a ich domáca politika je polarizovaná a často paralyzovaná”. V kontexte v súčasnosti zle riešenej konfrontácie medzi USA a Čínou, ktorá v strednodobom horizonte hrozí vojenským stretom, na ktorý sa západná finančná oligarchia tajne pripravuje, ako aj zapojenia amerického vojensko-priemyselného komplexu do zástupnej vojny s Ruskom na ukrajinskom bojisku, si vzhľadom na blížiace sa prezidentské voľby 5. novembra klan Obama – Clinton – Biden sotva môže dovoliť byť zatiahnutý do vojny medzi Izraelom a Iránom. Ak sa tak stane, potom by imperiálne preťaženie, ako varoval Paul Kennedy v knihe Vzostup a pád veľmocí, mohlo spôsobiť, že pamätné zvony začnú oplakávať americkú hegemóniu oveľa skôr, ako sa očakávalo.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
