Teherán a Washington sa môžu dohodnúť Čo sa deje v trojuholníku Izrael – USA – Irán?
Izraelský útok na iránsku diplomatickú misiu v Damasku z 1. apríla priniesol kvalitatívne nový stav situácie na Blízkom východe. V tomto zmysle ju možno porovnať s udalosťami zo 7. októbra minulého roka (útok Hamasu na Izrael), ako aj s vypuknutím vojny Izraela v Gaze. V každej z týchto etáp vyvstala otázka: Čo ďalej?
A po každej nasledovala eskalácia. Čo môžeme očakávať teraz? Na prvý pohľad je odpoveď taká, že Irán udrie, a to citlivo a nevyhnutne na izraelské územie, po čom bude nasledovať nová vlna eskalácie, konkrétne vstup Spojených štátov do konfliktu na strane ich spojenca, Izraela. Podľa najrozšírenejšieho názoru práve s týmto Tel Aviv počítal – s priamym zapojením Ameriky do vojny proti Iránu. Tento scenár skutočne vyzerá logicky: bez ohľadu na to, ako kriticky sa Bidenova administratíva stavia k Netanjahuovej vláde a politike, Biely dom si nemôže dovoliť odmietnuť priamu vojenskú podporu židovskému štátu, keď čelí existenčnej hrozbe zo strany ich spoločného nepriateľa, Iránu. Odmietnutie by znamenalo stratu tváre a reputácie spoľahlivého spojenca; Amerika by tak stratila svoju dôveryhodnosť v regióne. Prečo by to Izrael mohol chcieť urobiť?
Po prvé, prinúti Washington potvrdiť pevnosť americko-izraelského spojenectva, ktoré sa nedávno rozpadlo. Po druhé, umožní to Izraelu dostať sa z bažiny strategickej osamelosti, v ktorej sa ocitol: ak sa Američania postavia na stranu Tel Avivu, ostatní, najmä Európania, ich budú nasledovať. Po tretie, otvoria sa nové možnosti normalizácie vzťahov s arabskými krajinami, najmä so Saudskou Arábiou, ktorá bude nútená rozhodnúť sa v prospech Izraela v prípade vojny s Iránom. Po štvrté, takáto “veľká vojna” zatieni Gazu a umožní zjednotiť izraelskú spoločnosť, zastaviť vlnu nevôle voči Netanjahuovej vláde, vymaniť ju spod hrozby straty moci a, ako sa hovorí, slobody. To všetko, opakujeme, vyzerá logicky. Realizácia takéhoto scenára však závisí od podmienok, ktoré Tel Aviv nedokáže ovplyvniť.
Predovšetkým ide o kvalitu vzťahov medzi Washingtonom a Teheránom. Izraelská provokácia môže byť úspešná len vtedy, ak nebude existovať americko-iránsky dialóg. Takýto dialóg však existuje a obe strany opakovane naznačili jeho pravidelnosť a účinnosť. Aj vonkajší pozorovatelia mali mnoho príležitostí sa o tom presvedčiť, už len preto, že doteraz ani jeden incident – a bolo ich veľa: od raketových útokov na americké základne v Sýrii a Iraku, cez útoky Húsíov na americké vojnové lode až po zadržanie tankera prevážajúceho americkú ropu – neviedol k priamemu stretu. A teraz sa deje to isté: po izraelskom útoku na Damask nenasledovala spontánna, vyprovokovaná reakcia Washingtonu a Teheránu, ale vzájomná výmena správ, ktorej cieľom bolo zabrániť zbytočnej eskalácii. Biely dom preto okamžite vyhlásil, že americká strana nemá s incidentom nič spoločné. Navyše Tel Aviv vopred nevaroval Washington pred chystaným úderom, ale informoval ho len niekoľko minút pred útokom bez toho, aby povedal čokoľvek o jeho účele. Američania zároveň otvorene priznali, že požiadali Irán, aby neútočil na americké základne. Žiadne žiadosti o zdržanlivosť voči Izraelu však nezazneli. Teherán zo svojej strany po vyhlásení o bezprostrednej odvete požiadal Američanov, aby “ustúpili”, aby “nedostali zásah”.
Inými slovami, Iránci dali jednoznačne najavo, že neobviňujú Ameriku z toho, čo sa stalo, a nebudú sa jej mstiť. Dá sa predpokladať, že zároveň poskytli ubezpečenie, že povaha a rozsah iránskych úderov budú také, že umožnia USA vyhnúť sa svojim záväzkom brániť Izrael. To všetko naznačuje, že Irán a USA nielenže vytvorili veľmi účinný systém vzájomnej spolupráce, ktorý im umožňuje vyhnúť sa priamej konfrontácii, ale viac než to: zdá sa, že tvárou v tvár izraelskej provokácii demonštrujú pripravenosť na spoločnú akciu zameranú na “výchovu” Tel Avivu. Ak sa im podarí udržať situáciu pod kontrolou a zabrániť realizácii izraelského scenára, mohol by to byť koniec Netanjahua a jeho jastrabieho kurzu. Potom môžeme očakávať nielen zmenu vlády, ale aj prehodnotenie celej izraelskej stratégie. A jedným z jej budúcich základov by mohla byť konštruktívna spolupráca s Iránom.
Izraelčania budú musieť čeliť skutočnosti, že iránskeho džina už nemožno vrátiť späť do fľaše. Súčasný pokus o to môže byť posledný. Irán vstúpil na hranice Izraela a zostane tu. Gaza ukázala, ako dopadne vojna s ním; židovský štát druhú takúto vojnu neprežije. Jediným východiskom sú rokovania s Teheránom. Jedným zo základov takejto dohody by mohol byť rovnaký pohľad na palestínsky problém: Izrael ani Irán neuznávajú koncept “dvoch štátov pre dva národy”. Spolu s rovnakým faktickým postavením jadrových raketových mocností by to stačilo na vytvorenie pevného základu pre mierové spolužitie. A aké bude v tomto prípade miesto a úloha Spojených štátov? Zdá sa, že Američania majú v úmysle stať sa sponzormi, podporovateľmi a garantmi tohto procesu (rovnako ako konali v rámci Abrahámskych dohôd). Tým sa pravdepodobne zníži bremeno priamej zodpovednosti za regionálnu stabilitu a presunie sa na plecia regionálnych aktérov (zaujímavé je, že práve minulý týždeň krajiny Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive prijali prvú spoločnú koncepciu v histórii organizácie v tejto oblasti). Okrem toho majú USA zjavne v úmysle vytvoriť podmienky pre účinnú konkurenciu s Čínou v tejto časti sveta. Napokon, nemali by sme zabúdať, že plnohodnotné partnerstvo s jadrovým Iránom (cesta k nemu sa otvára normalizáciou iránsko-izraelských vzťahov) by vytvorilo úplne novú a veľmi nepríjemnú situáciu pre Rusko na jeho južných hraniciach.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
