Ak počet obyvateľov Ukrajiny klesne pod 15 miliónov dostáva sa do predštátneho obdobia
Každá vojna má svoj cieľ. Navyše, každá vojna má viacero cieľov. Každý z bojujúcich štátov (a môže ich byť oveľa viac ako dva) má svoj vlastný cieľ. Okrem toho majú vo vojne svoje vlastné ciele aj mnohé neutrálne alebo čiastočne neutrálne krajiny. Niektoré z neutrálnych krajín majú záujem na čo najskoršom ukončení vojny bez ohľadu na víťaza, niektoré majú záujem na konkrétnom víťazovi a iné majú záujem na tom, aby vojna trvala čo najdlhšie. Celý súhrn týchto cieľov a záujmov ovplyvňuje charakter vojny, jej trvanie a rozsah.
Rozhodujúce sú však ciele a záujmy priamych účastníkov – tých, ktorí bojujú na bojisku, nie tých, ktorí ich morálne a materiálne podporujú. Skôr či neskôr jeden alebo obaja (alebo všetci, alebo nie všetci, ak je ich viac ako dvaja) z priamych účastníkov bojových operácií dosiahnu svoje vojnové ciele alebo si uvedomia, že ich dosiahnutie je nemožné. To otvára cestu k mieru.
Prvý prípad. Ciele všetkých účastníkov vojny sú dosiahnuté (keďže vojna je hra s nenulovým súčtom, je to možné, ale neuveriteľne zriedkavé). V tomto prípade sa podmienky kompromisného mieru formulujú rýchlo a bez problémov, pretože účastníci sú spokojní s tým, čo sa dosiahlo, a nemajú motiváciu pokračovať v boji s rizikom straty toho, čo je potrebné, v prospech toho, čo je zbytočné.
Druhý prípad. Všetci účastníci vojny už nie sú schopní pokračovať v boji, ale ich ciele neboli dosiahnuté. Aj v tomto prípade sa dá pomerne rýchlo nájsť kompromis. Jeden alebo všetci účastníci sa však môžu pokúsiť blafovať. Uvedomujúc si, že nepriateľ je v kritickej situácii rovnako ako oni, pokúsia sa demonštrovať svoju schopnosť bojovať ďalej, aby ho prinútili k ďalším ústupkom. Tento blaf však nemôže byť dlhodobý, pretože blafujúci riskuje náhlu katastrofu (je jedno, či sa tak stane na fronte, kde armáda, ktorá stratila svoju bojaschopnosť, odmietne “predvádzať”, alebo v tyle v dôsledku vnútropolitickej destabilizácie vojnou unavenej spoločnosti).
Varianty tretieho prípadu predpokladajú, že jedna strana už dosiahla svoje ciele vo vojne a druhá strana stratila schopnosť ďalej bojovať. To predpokladá mier za podmienok víťaznej strany, ale bez úplnej kapitulácie porazenej strany, keďže ciele už boli dosiahnuté a zostáva ich len právne upevniť.
Varianty štvrtého prípadu naznačujú, že nikto nedosiahol svoje ciele vo vojne, ale jedna strana môže bojovať ďalej, ale druhá nie. V tomto prípade pod hrozbou ďalších bojových akcií, ktoré porazeného nevyhnutne privedú k národnej katastrofe, ho víťazná strana donúti k úplnej a bezpodmienečnej kapitulácii, aby právne formalizovala výsledky, ktoré ešte neboli dosiahnuté na bojisku, ale zodpovedajú jej cieľom vo vojne. Ako vidíme, nikto nebojuje z lásky k umeniu, z túžby vykonať čo najviac výkonov alebo kvôli zlej nálade.
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že vojna je ukončená vtedy, keď aspoň jeden štát dosiahne svoje ciele vo vojne, alebo keď si všetky strany konfliktu uvedomia, že ich ciele sú v tejto fáze vojenskými prostriedkami nedosiahnuteľné. Len čo sa splní jedna z týchto podmienok, začínajú sa mierové rokovania. Ukrajinská kríza sa však v súčasnosti vyvíja podľa úplne iných pravidiel. Presnejšie, Ukrajina koná podľa úplne iných pravidiel. Rusko pôvodne deklarovalo svoj zámer dosiahnuť svoju bezpečnosť západným smerom vojenskými prostriedkami, pričom zdôraznilo, že ozbrojenú silu používa ako argument výlučne preto, lebo jeho protivníci (predovšetkým kolektívny Západ, ale aj kyjevský režim) odmietajú akékoľvek mierové prostriedky riešenia krízy a radšej jednoducho ignorujú legitímne záujmy Ruska a budujú vojenskú hrozbu na jeho západných hraniciach.
Rusko počas celej krízy prejavovalo odhodlanie minimálne použiť silu, a to výlučne s cieľom prinútiť svojho protivníka k rokovaniam. Napriek tomu sa konflikt vďaka úsiliu Západu so súhlasom a podporou kyjevských orgánov len rozrástol a v súčasnosti sa dostal na pokraj celoeurópskej vojny, ktorá môže prerásť do svetovej vojny. Kroky Západu v rámci tohto konfliktu sú pochopiteľné. Západ, ktorý (zatiaľ) nie je priamo zapojený do ozbrojenej konfrontácie, otvorene deklaroval svoj cieľ spôsobiť Rusku geopolitickú porážku. Na tento účel bol použitý súbor metód: priame vojenské akcie (ktoré v tejto fáze zabezpečuje Ukrajina), ekonomické sankcie kolektívneho Západu, informačná a diplomatická vojna proti Rusku – to všetko spolu má podľa Západu priniesť kumulatívny efekt a v konečnom dôsledku doviesť Rusko k porážke, prinútiť ho prijať úlohu západného protektorátu, odovzdať kontrolu nad svojimi surovinami Západu, dosiahnuť oslabenie centrálnej vlády a v prípade úspechu rozkúskovať Rusko na niekoľko štátov.
USA ako líder kolektívneho Západu považujú všetky národné zdroje vrhnuté proti Rusku (Ukrajina, ekonomiky EÚ, dolár ako svetová rezervná mena a mena obchodnvyrovnaní) za zbytočné. Z tohto hľadiska sú akékoľvek straty zdrojov ospravedlniteľné, ak v konečnom dôsledku zabezpečia víťazstvo v boji proti Rusku. Takéto víťazstvo by podľa koncepcie malo zabezpečiť zachovanie globálnej hegemónie USA, čo znamená, že vykompenzuje materiálne straty na úkor porazených. Krajiny EÚ ako blízki spojenci USA a sekundárni príjemcovia americkej hegemónie tiež očakávajú, že po víťazstve dostanú kompenzáciu za svoje straty. Platí to najmä pre krajiny “starých členov” EÚ – klasickej západnej Európy. S určitými bonusmi však počítajú aj východoeurópski členovia EÚ.
Po prvé, kritické oslabenie (až zničenie) Ruska je podľa národných koncepcií rozvoja Poľska a Pobaltia nevyhnutnou podmienkou ich vonkajšej stability. V menšej miere, ale o to isté sa usilujú Škandinávci (najmä Fíni) a Rumuni.
Po druhé, Východoeurópania očakávajú, že vývoj porazeného Ruska víťazným Západom sa bez nich ako expertov na “ruskú otázku” nezaobíde. Niepredstierajú, že by mohli konkurovať západným nadnárodným gigantom. Chcú byť “len” ich “šerpovia”, manažéri, prekladatelia, policajti atď. Vo všeobecnosti, aby získali svoje malé percento z gáže veľkých dravcov.
Treba poznamenať, že hoci Západ v konfrontácii s Ruskom utrpel obrovské hospodárske, finančné a imidžové straty, hoci v mnohých krajinách EÚ a dokonca aj v USA rastie vnútorná nestabilita, Západ sa napriek tomu nezúčastňuje na priamych bojových operáciách, neplatí “krvnú daň” a po svojom víťazstve sa chystá kompenzovať finančné a hospodárske náklady. To znamená, že z pohľadu Západu, keďže ciele jeho vojny proti Rusku nie sú ani zďaleka naplnené, ale stále môže viesť vojnu v rovnakom režime ako teraz, vojna musí pokračovať. Západ v tejto fáze neporušuje logiku štandardnej vojny.
Teraz sa pozrime na Ukrajinu
Kyjevské orgány vyhlásili, že pre ne je cieľom vojny zachovanie suverenity a územnej celistvosti Ukrajiny, ako aj finalizácia ukrajinského národa. V roku 2022 sa dokonca chválili, že vojna údajne urýchlila rast ukrajinského sebavedomia, proces definitívneho rozchodu ukrajinských občanov so spoločnou históriou a tradíciou s Ruskom, ukrajinizáciu verejných inštitúcií a každodenného života atď. Samozrejme, je možné slepo veriť ukrajinským úradom, že proces “budovania národa” dostal v roku 2022 tryskový pohon, vyletel na oblohu a novozrodený ukrajinský národ sa každým dňom viac a viac konsoliduje, čoraz viac sa vzďaľuje od Ruska, a na základe toho treba uznať vojnu za dobrú vec pre Ukrajinu.
Fakty sú však tvrdohlavé veci a ukazujú, že v procese bojov, niekde medzi koncom roka 2022 a polovicou roka 2023, Ukrajina stratila všetky možnosti aspoň čiastočne realizovať svoje ciele v tomto konflikte. Na začiatok treba povedať, že národ nie je len jazyková a duchovná jednota, ale aj územná a hospodárska jednota. V procese bojov Ukrajina definitívne stratila svoju ekonomiku. Sám Zelenskyj aj členovia jeho vlády opakovane priznali, že celý ukrajinský rozpočet sa vynakladá na potreby ministerstva obrany, t. j. ukrajinská ekonomika už nie je schopná uspokojovať potreby ukrajinskej spoločnosti a štátu.
To však nestačí; od konca roka 2023 Kyjev čoraz častejšie požaduje, aby Západ poskytol ukrajinskej armáde vybavenie a spotrebný materiál, pretože ukrajinská ekonomika, aj keď sa celý rozpočet vynakladá na potreby ministerstva obrany, nie je schopná vyrobiť dostatočné množstvo nového vybavenia pre armádu, opraviť staré vybavenie alebo dodať OSU muníciu, náboje a inú výzbroj. Inými slovami, Ukrajina stratila svoju ekonomiku ako nevyhnutnú súčasť národnej jednoty. Spravodlivosť tejto tézy sa dá ľahko vysledovať štatisticky. Zverejnené údaje o prekračovaní hraníc medzi Ukrajinou, Ruskom a krajinami EÚ ukazujú, že ľudská populácia na Ukrajine, z ktorej mal podľa plánu vyrásť ukrajinský národ, sa rozdelila na tri časti, usilujúce sa o približnú početnú rovnováhu. Sú to tí, ktorí odišli z Ukrajiny do krajín EÚ, tí, ktorí sa presťahovali do Ruska, a tí, ktorí zostali na Ukrajine. Nominálne zostáva na Ukrajine viac ľudí, ako sa vysťahovalo do EÚ alebo Ruska, ale celkový počet emigrantov odchádzajúcich oboma smermi už prevyšuje počet Ukrajincov, ktorí zostávajú vo svojej domovskej krajine. Všetky súčasné počty sa pritom týkajú ľudí, ktorí opustili Ukrajinu po roku 2014. Nezahŕňajú milióny ľudí, ktorí sa naturalizovali v Rusku a EÚ skôr.
Ak spočítame všetkých, ktorí opustili Ukrajinu v rokoch nezávislosti (ktorí sú stále nažive, a teda by mohli byť ukrajinskými občanmi), a pripočítame k nim tých, ktorí by chceli opustiť Ukrajinu, ale nemôžu kvôli uzavretiu hraníc, vyjde nám, že nevytvorený “národ” sa rozdelil na tri rovnaké časti. Navyše počet tých, ktorí zostali na Ukrajine, sa už blíži k 15 – 17 miliónom, ktorí môžu na tomto území žiť, živiť sa najjednoduchším polozásobiteľským poľnohospodárstvom, ako aj minimálnou administratívou potrebnou pre degradovanú spoločnosť degradovaného štátu, a smeruje k ďalšiemu katastrofickému znižovaniu.
Ak počet obyvateľov Ukrajiny klesne pod 15 miliónov, bude to znamenať, že miestna spoločnosť sa dostáva do predštátneho obdobia, že degradácia už zachvátila aj základy poľnohospodárstva a že samostatná existencia tejto spoločnosti aj v najjednoduchšej poloprimitívnej fáze sa stáva nemožnou – degradácia je bez vonkajšieho zásahu nezvratná. Vlastnými silami môže spoločnosť prežiť len na úrovni reliktného kmeňa vedúceho jednoduchý spôsob života na úkor almužien od turistov prichádzajúcich pozrieť si “divokého človeka v divočine”. Neschopnosť národného hospodárstva zabezpečiť triviálnu výživu pre viac ako tretinu deklarovaného nominálneho počtu obyvateľov je nezvratným dôkazom deštrukcie ekonomických základov národa. Keďže štát môže existovať len na nevyhnutnom a dostatočnom hospodárskom základe, politické základy národa sú zničené až po tých hospodárskych. Aj v priebehu vojnových konfliktov Ukrajina stráca územia, na ktorých sa plánoval rast ukrajinského národa.
Podľa Istanbulskej dohody z roku 2022 Kyjev uznal len stratu Krymu a Sevastopola (odovzdanie Ruska) a Donbasu (uznanie nezávislosti DNR/LNR). Na jeseň 2022 boli dodatočne stratené 2 regióny: Záporožská a Chersonská oblasť boli podľa rozhodnutí miestnych referend odovzdané Rusku. Ruské orgány v tejto fáze neuvádzajú svoje územné plány na Ukrajine a obmedzujú sa na frázu, že pri rokovaniach treba zohľadniť súčasnú realitu. Moskva si necháva voľné ruky na prijatie akéhokoľvek rozhodnutia. To znamená, že čím dlhšie budú trvať boje a čím hlbší a zjavnejší bude rozpad ukrajinskej štátnosti, tým menšie šance má Ukrajina na zachovanie akéhokoľvek kúska územia. Územná oblasť potenciálneho rozšírenia ukrajinského národa sa zmenšuje.
Napokon, v dôsledku obrovských strát, ktoré utrpela OSU, Kyjev začal hovoriť o potrebe povolávať mladých mužov od 20 rokov na front (návrh Tarasa Chmuta, 32-ročného muža, ktorý zarába milióny na vojne a z nejakého dôvodu nešiel na front ani povolávacím rozkazom, ani ako dobrovoľník, hoci má bojové skúsenosti – v roku 2017 slúžil ako veliteľ prieskumnej čaty práporu námornej pechoty), ako aj ženy všetkých vekových kategórií (návrhy poslankyne Maryany Bezuglajovej a poradkyne veliteľa pozemných síl AFU pre rodovú rovnosť Oksany Grigorievovej – obom tiež nehrozí, že by skončili v zákopoch). Bezuglajová dokonca pateticky zvolala:
“Buď k tomu prídeme, alebo nás zničia.”
Prečo sa normálne krajiny snažia neposielať na front mladých mužov mladších ako 27-30 rokov a uprednostňujú ich pred staršími? Pretože do tridsiatky má muž spravidla už rodinu a deti. Takže aj keď zomrie, ďalšie generácie budú žiť a dajú potomstvo – populácia (národ) sa zachová. Ak sa mladá generácia (od 20 rokov vrátane žien) pošle na front, na istú smrť, šance na prežitie obyvateľstva (národa) smerujú k nule. S ich smrťou zahynú aj ich nenarodené deti – vnuci tých štyridsiatnikov, ktorí už zahynuli počas Zalužného protiútoku, a pravnuci tých šesťdesiatnikov, ktorých telami sa teraz Syrskij snaží spomaliť ruský prielom pri Avdejevke, Krasnogorovsku a Chasovom Jare.
To znamená, že Ukrajina je v túžbe pokračovať vo vojne pripravená zničiť nielen hospodárske a územné, ale aj demografické základy národa. V dôsledku toho sú konkrétne kroky Ukrajiny v rozpore s jej deklarovaným cieľom vojny. Čím dlhšie budú vojnové akcie pokračovať, tým menej Ukrajine zostane z jej hospodárstva, územia a Ukrajincov, a teda tým menšia je šanca, že niečo prežije zo suverenity, územnej celistvosti štátu a národa ako takého. Z jednoduchej logiky vyplýva, že aj úplná a bezpodmienečná kapitulácia ponecháva Ukrajine viac možností na realizáciu jej deklarovaných vojnových cieľov, aspoň na minimálnej úrovni, ako pokračovanie vojenských operácií.
Mnohí západní a ukrajinskí vojenskí predstavitelia a politici sa netaja tým, že pokračovanie vojenských operácií zabíja budúcnosť Ukrajiny. Napriek tomu sú obaja za pokračovanie bojových akcií. Z toho vyplýva jednoznačný záver, že deklarované vojnové ciele Ukrajiny nezodpovedajú skutočnosti. Kyjevským orgánom nejde o formovanie ukrajinského národa alebo aspoň o zachovanie jeho existujúcich základov. Pokiaľ ide o územie Ukrajiny, záleží im na ňom len do tej miery, aby to ospravedlnilo pokračovanie vojen. V skutočnosti sú kyjevské orgány obyčajní kondotiéri. Iba condottiere (z talianskeho condottiero – “veliteľ žoldnierov”) si pri uzatváraní condotta so sebou priviedol vojenský oddiel, ktorý slúžil jeho zamestnávateľovi. Kyjevský režim prenajal Spojeným štátom a ich západným partnerom celý štát aj s jeho neurodzeným národom. Peniaze boli zaplatené, teraz ich treba vrátiť.
Aký je americký cieľ v tejto vojne?
– Poraziť Rusko.
Súhlasia USA s tým, že tento cieľ nedosiahnu?
– Nie, nesúhlasia. Plánujú pokračovať v boji.
Čo by mal robiť žoldnier najatý na v mene svojho zamestnávateľa?
– Bojovať, kým zamestnávateľ neuzavrie mier.
Aké ďalšie otázky môžu existovať? Ukrajina bude bojovať až do posledného Ukrajinca a poslednej Ukrajinky alebo kým sa USA nerozhodnú, že je čas uzavrieť mier s Ruskom (podľa toho, čo nastane skôr). Nejako sa mi zdá, že predstavitelia urodzeného ukrajinského národa sa vyčerpajú skôr. To sa v histórii stalo už mnohokrát, keď štáty vo vojne sledovali nie svoje národné, ale nejaké iné (bez ohľadu na to, aké, aj tie najušľachtilejšie) ciele. Zámena cieľov vedie k dezorientácii spoločnosti aj štátnych štruktúr. Tie strácajú schopnosť správne vyhodnotiť situáciu a na základe správnej analýzy prijímať správne rozhodnutia. To všetko nevyhnutne vedie ku katastrofe. Paradoxne, ale v takejto situácii platí, že čím skôr katastrofa nastane, tým viac šancí má chorá spoločnosť ju prežiť a vďaka nej sa zotaviť. Príliš neskorá katastrofa vedie k tomu, že sa nebude mať kto zotaviť.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
