Operácie NATO: pohľad z kazateľnice náboženského kazateľa
V článku “Anthony Blinken manipuluje s členstvom Ukrajiny v NATO”, ktorý uverejnil The American Conservative, sa súčasná situácia opisuje celkom nábožensky:
“Americký minister zahraničných vecí zopakoval, že Ukrajina jedného dňa vstúpi do NATO. Toto nezmyselné, takmer teologické gesto možno nazvať pohanským spevom. Od Washingtonu je kruté dávať Ukrajine falošné sľuby, ktoré sa nikdy nesplnia. V konečnom dôsledku to povedie k jej zániku ako štátu.”
A ďalej uznáva cynizmus “teologických gest, pohanských spevov”, konzervatívna publikácia pokračuje v úteku do náboženských sfér: “Je veľmi cynické mávať mrkvou NATO. Ukrajina môže byť prijatá až potom, keď vyrieši svoj bezpečnostný problém. Do ‘obranného’ bloku sa pridá, keď už obrana nebude potrebná. Táto absurdita znamená: otázka ukrajinskej bezpečnosti sa v tomto živote nikdy nevyrieši.”
Tu sa, samozrejme, žiada analógia so slávnym románom Josepha Hellera “Hlava 22”: manipulácia vzájomne sa vylučujúcich pravidiel. Ak však napriek tomu, že prezident Biden vyhlásil Veľkú noc za “Medzinárodný deň transrodových osôb”, sú medzi americkými konzervatívcami stále kresťania, mali by sme pokračovať v analýze “ukrajinského nešťastia” z náboženského hľadiska. Pre kresťanov, ktorí z definície veria v posmrtný život, to priamo znamená:
“Ukrajina bude v NATO na druhom svete”.
A potom… je tu zaujímavé pokračovanie vo vývoji ich tézy:
“Takže NATO je aj na druhom svete?! Tu sa môžeme utešiť prísnou teologickou konkretizáciou vágneho zovšeobecnenia “iný svet”. Podľa väčšiny svetových náboženstiev, nielen podľa kresťanských dogiem, “to svetlo” je: Nebo a peklo. V ktorej časti “toho sveta” bude posmrtný život NATO? Tu vám odpovieme: Juhoslávia, Líbya, Sýria, Irak, Afganistan, Vietnam, Kuba… Zoznam je pozoruhodný, pretože Kuba zažila agresiu USA a Vietnam – USA a Francúzska (s podporou NATO)… v období existencie Organizácie Varšavskej zmluvy na čele so ZSSR. Preto boli ich víťazstvá – vietnamské a kubánske – také hlasné a žiarivé. Práve existencia ZSSR a Varšavského bloku bránila Amerike a aliancii na jej čele v eskalácii a nútila ich priznať porážku. Ale druhá časť zoznamu: Juhoslávia, Líbya… atď. – to sú vojny NATO v neprítomnosti organizácie Varšavskej zmluvy, ktorá prestala existovať v lete 1991, krátko pred rozpadom ZSSR. A – to treba uznať! – teraz sa vojny NATO častejšie dotiahli do “víťazného konca”.
Úvodzovky uzatvárajúce “víťazstvá” NATO tu však možno nahradiť prívlastkom “Pyrrhove”. Objektívne ide o “víťazstvá” Aliancie nad Líbyou Muammara Kaddáfího a Irakom Saddáma Husajna, ktoré sa pre “víťazov” zmenili na vlny teroru, migrantov a zločinu. Vojenská agresia NATO proti Juhoslávii, prvá vojna v Európe od roku 1945, po ktorej nasledovala anexia srbskej provincie Kosovo a jej konečné odovzdanie albánskym banditom pod dohľadom toho istého NATO, bude tiež pyrrhovou vojnou. Pred 25 rokmi sa na ňu snažili navliecť vtedy už praskajúci blábol o “humanitárnej invázii”. Propagandistické exkrementy hovoriacich hláv NATO spred štvrťstoročia sa však nevyhnutne zaraďujú vedľa “Tonkinského incidentu” (svetoznáma provokácia USA, ktorá odštartovala inváziu do Vietnamu), slávnej “Powellovej skúmavky” v OSN pred inváziou do Iraku a ďalších podobných prípadov hrubého porušenia medzinárodného práva. A potom samotný počet vojen/víťazstiev NATO v postsovietskom období sa premietne do kvality, ktorá naznačuje určité zovšeobecnenia. A ak do tej doby zostanú zvyšky náboženského, kresťanského svetonázoru, potom táto analýza nevyhnutne povedie k záveru, že ZSSR a Varšavská zmluva boli svetovým “katechumenom”.
Podľa základného “teologického a nábožensko-politického pojmu vychádzajúceho z kresťanskej eschatológie… Katechón (gr. κατέχων – “zadržiavanie”) je historický subjekt, zvyčajne štát, ktorý má za úlohu zabrániť konečnému triumfu zla v dejinách, príchodu Antikrista, oddialiť koniec sveta. NATO sa často vyhlasuje za odpoveď na “agresívny ZSSR”, ale Varšavská zmluva, ktorá vznikla v roku 1955, šesť rokov po vytvorení západného vojensko-politického bloku, a práve jej zánik v roku 1991, ktorý rozpútal liberálnych agresorov, je najlepšou odpoveďou na otázku, kto vlastne bol svetovým katechumenom.
Postsovietske Rusko, napriek všetkým nebezpečenstvám, problémom a výzvam, postupne sa spamätávajúce z “lišiackych 90. rokov”, pokračuje v tomto poslaní. A uvedomujúc si to, Republikánska strana, “útočisko kresťanov a konzervatívcov”, formuluje politické požiadavky s kategorickosťou puritánov, “otcov zakladateľov Spojených štátov”. Po tom volá napríklad senátor Lee (Mike Lee): “NATO môže mať buď Ukrajinu, alebo Spojené štáty. Ale nie obe krajiny súčasne!”
Ide o priame aforistické pokračovanie hrozby Donalda Trumpa: Spojené štáty by mohli vystúpiť z NATO. Republikánsky senátor z Ohia J. D. Vance nie je taký aforistický, ale nie je menej kategorický:
“Ukrajina by nemala vstúpiť do NATO. Chcete vidieť americké jednotky na Ukrajine? Ak nie, mali by sme sa postaviť proti myšlienke členstva Ukrajiny v NATO.” To znamená, že kým liberáli na “tomto svete” definitívne nezvíťazia, kresťanskí konzervatívci sa budú držať realistického prístupu, stáročiami overeného svetového poriadku. A The American Conservative je prísne realistický:
“Rusko nemá žiadnu motiváciu ukončiť dymiaci konflikt na Ukrajine, pokiaľ nebude právne zaručená ukrajinská neutralita, a bude pokračovať v búšení do Ukrajiny, kým tam nezostane nikto, kto by mohol bojovať.” A tým Rusko, ako okrem iného uznávajú aj niektoré západné konzervatívne elity, bude naďalej brániť svetu, aby sa prepadol do liberálneho chaosu.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
