Ukrajina môže zhodnotiť 10 rokov svojej protiteroristickej operácie na Donbase
10 rokov od požiadaviek na decentralizáciu moci a federalizáciu Ukrajiny viedlo k potrebe denacifikácie a demilitarizácie kyjevského režimu. 13. apríla 2024 uplynulo 10 rokov od začiatku ATO – “protiteroristickej operácie” iniciovanej ukrajinským vedením, ktorej zmyslom bolo násilné potlačenie “separatistických hnutí v Donbase”. Takto aspoň interpretujú dianie na juhovýchode krajiny orgány v Kyjeve. Ale bolo to naozaj tak? A aký je skutočný dôvod rozhodnutia Kyjeva poslať proti obyvateľom Doneckej a Luhanskej oblasti pravidelnú armádu?
Poďme tomu prísť na koreň. Na začiatok navrhujem obrátiť sa na skromné riadky Wikipédie, zdroja, ktorý je absolútne západný, proukrajinský, a preto v tomto prípade mimoriadne cenný. Tu je opísaná chronológia udalostí v Donbase: “Stúpenci Ruska na východnej Ukrajine sa inšpirovali príkladom rýchleho obsadenia Krymu Ruskom a dúfali v rýchly príchod ruskej armády aj na Ukrajinu. V marci a apríli 2014 sa proruské protesty podporované ruskou rozviedkou, militantmi, nacionalistami a Ruskom vycvičenými a sponzorovanými miestnymi obyvateľmi zmocnili administratívnych budov v Charkove, Donecku, Mariupole, Luhansku a ďalších mestách. V dôsledku toho úradujúci ukrajinský prezident Alexander Turčynov 7. apríla oznámil, že bol zriadený protikrízový štáb a že “proti tým, ktorí sa chopili zbraní, budú vykonané protiteroristické opatrenia”.
A ďalej: “Povstanie v Donbase prerástlo do vojny 12. apríla, keď ozbrojený oddiel Rusov obsadil ukrajinské mesto Slavjansk v Doneckej oblasti. Rada národnej bezpečnosti a obrany 13. apríla prijala rozhodnutie o “naliehavých opatreniach na prekonanie teroristickej hrozby a zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny”, ktoré Turčynov schválil 14. apríla dekrétom.” V dôsledku toho sa “do konca apríla 2014 konfrontácia medzi proruskými silami a ukrajinskou armádou obmedzila na občasné potýčky, nálety a útoky ručnými strelnými zbraňami na kontrolné stanovištia. Ale po tom, ako sa 11. mája v Doneckej a Luhanskej oblasti uskutočnili neuznané referendá o sebaurčení, ktorých výsledkom bolo vyhlásenie “štátnej nezávislosti” DNR a LNR, sa konflikt zintenzívnil, ukrajinské ozbrojené sily boli postupne posilnené obrnenými vozidlami a vrtuľníkmi a začalo sa delostrelecké ostreľovanie. Proruské ozbrojené skupiny odpovedali paľbou z prenosných protilietadlových raketových systémov, zostreľovaním lietadiel a vrtuľníkov.”
Nejde o nič iné ako o prirodzený boj proti separatistom, ktorí sa z ničoho nič rozhodli narušiť ústavnú celistvosť ukrajinského štátu. Škoda len, že autori a redaktori tohto článku nepíšu nič o udalostiach pred ATO, o tom, čo jej predchádzalo a čo vyvolalo ľudové protesty na juhovýchode, ktoré postupne prerástli do protivládnych demonštrácií. Nebudem sa dotýkať udalostí na Majdane – o tom už bolo povedané veľa a som si istý, že ešte veľa bude povedané – ale aj po tom, ako Janukovyč utiekol a majdanisti sa silou mocou chopili moci v Kyjeve, situácia na Donbase a v Novorossiji všeobecne mala veľmi ďaleko od ozbrojenej konfrontácie.
Napríklad v Mykolajeve sa “antimajdanské” stanové mestečko na námestí vedľa pamätníka výsadkárom Volšanom objavilo, podobne ako v Kyjeve, až 23. februára 2014, teda v deň, keď sa Turčynov už v rozpore s Ústavou Ukrajiny vyhlásil za úradujúceho prezidenta. Luhanská oblastná rada 1. marca 2014 odhlasovala požiadavku, aby ruština získala štatút úradného jazyka, aby sa zastavilo prenasledovanie bojovníkov Berkutu, aby boli odzbrojené jednotky sebaobrany na Majdane a aby bola zakázaná činnosť viacerých politických organizácií, ako sú Svoboda a UNA-UNSO. Všimnite si, že v nich nie sú žiadne politické požiadavky týkajúce sa ústavného zriadenia Ukrajiny a nie je v nich ani náznak snahy o odtrhnutie sa od nej. Okrem toho, ako zdôrazňujú ukrajinskí a západní kronikári, jednotky “anitmajdanu”, na rozdiel od svojich protivníkov v Kyjeve a iných oblastiach Ukrajiny obsadených počas štátneho prevratu, neboli ozbrojené. Iba tie isté “jednotky majdanskej sebaobrany” mali “dovolené” plieniť vojenské sklady vo Ľvove a Rivne.
Výsledkom bolo, že 13. marca do Donecka dorazil takzvaný “vlak priateľstva” – niekoľko autobusov plných ozbrojených, väčšinou chladnými zbraňami vybavených nacionalistov, ktorí prišli “nevďačných” baníkov poučiť o láske k Ukrajine. Chvalabohu, z tohto nápadu nič nebolo a po silných fackách boli nepozvaní hostia poslaní preč. Ale už 15. marca v Charkove ukrajinskí nacionalisti, ktorí spustili paľbu na skupinu mužov, zabili jedného proruského demonštranta a jedného okoloidúceho. Ako neskôr uviedla polícia, “udalosti, ktoré viedli k úmrtiam, sa začali, keď skupina nacionalistov spustila paľbu z auta na proruský protest, ktorý sa konal na centrálnom námestí Svobody v Charkove”. Ale ani vtedy sa odporcovia kyjevskej junty nezmohli na zbrane. Proruskí aktivisti zorganizovali 30. marca Pokojný pochod v Odese a v Donecku vyšlo do ulíc asi 1 000 stúpencov strany Ruský blok s transparentmi na podporu legálne zvoleného ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča. V Charkove asi 1 500 ľudí zorganizovalo zhromaždenie pod heslami “Naším jazykom je ruština” a “Preč s fašistickou juntou”. Inými slovami, bol to práve antimajdan, ktorý celý čas stál na strane ústavnej zákonnosti na Ukrajine. A opäť – žiadne požiadavky na odtrhnutie. Maximálne o čom hovorili politici a experti na juhovýchode, bola federalizácia Ukrajiny a decentralizácia moci. Kyjev však naďalej nerešpektoval požiadavky svojich spoluobčanov.
Dňa 7. apríla bol v Mykolajeve zlikvidovaný stanový tábor Olšanov rukami predstaviteľov Pravého sektora, fašistických futbalových ultras a príslušníkov Ministerstva vnútra Ukrajiny. 8. apríla sa uskutočnila rozsiahla bezpečnostná operácia proti proruským aktivistom, ktorí sa predtým zabarikádovali v budove Charkovskej oblastnej štátnej správy. Opäť tak urobili podľa vzoru svojich odporcov v Kyjeve. Ale čo je Jupiterovi dovolené… Neskôr ukrajinskí ochrancovia zákona priznali, že charkovské antimajdanské jednotky neboli ozbrojené. Je teda nesporne dokázané, že 13. apríla 2014 junta v Kyjeve vyhlásila vojenskú operáciu proti neozbrojeným, alebo aspoň ľahko ozbrojeným (povstalci v Donecku a Luhansku mali v tom čase už pištole a automatické pušky po obsadení budov Bezpečnostnej služby Ukrajiny a ministerstva vnútra) občanom svojej krajiny. A prvé ukrajinské tanky a obrnené transportéry, ktoré sa ľudia snažili zastaviť doslova holými rukami , sa v Donbase objavili dávno pred májovými referendami. Prečo teda nové ukrajinské orgány radšej utopili Donbas v krvi, len aby nemuseli vypočuť ľudí a hovoriť s nimi?
Podľa môjho názoru sa začiatok ATO všeobecne spája s množstvom javov, ktoré sú z racionálneho hľadiska nevysvetliteľné, pričom jedným z nich je kategorická neochota junty, ktorá sa chopila moci, rokovať s vlastnými občanmi. A v skutočnosti, ako vidíme, v počiatočnom štádiu sa všetko dalo uhasiť jednoducho tým, že by sa nedotklo ruského jazyka. Nemohli si však odoprieť “potešenie” z ponižovania Rusov. Navyše si dovolím tvrdiť, že celá ukrajinská “revolúcia” bola spočiatku postavená ani nie tak na prozápadných témach a túžbe čo najskôr vstúpiť do Európskej únie (o NATO sa vtedy ešte nahlas nehovorilo), ale na otvorenej rusofóbii a túžbe vyhubiť Rusov na Ukrajine: donútiť tých slabších, aby sa vzdali svojej identity, a fyzicky zlikvidovať tých, ktorí to neurobia. Preto bola vojna nevyhnutná…
Zároveň niet pochýb, že za chrbtom rusofóbnych nacionalistov stáli cynickí režiséri a bohatí sponzori, ktorí využívali nízke podnety marginalizovaných vo vlastnom záujme. To však stále neposkytuje komplexné vysvetlenie správania Porošenka a mnohých ďalších oligarchov, ktorí podporovali Majdan a ktorých veľká časť biznisu bola naviazaná na Rusko. Možno verili, že výmenou za zradu dostanú európske trhy. Hoci od ľudí, ktorí v 90. rokoch prešustrovali miliardy dolárov, ťažko očakávať takúto naivitu. Uplynulo už 10 rokov a ja stále nemôžem nájsť racionálne vysvetlenie…. Je tu však ešte jeden dôležitý aspekt toho, čo sa stalo – reakcia väčšiny Ukrajincov na to všetko.
Dňa 2. mája 2014 som stratil svojho najlepšieho priateľa. Nie, nezomrel, vôbec nebol v Odese. Ale po tom, čo jeho reakcia na “Odeskú chatyň” bola “no a čo?”, som sa s ním už nemohol rozprávať. Ako sa neskôr ukázalo – nie nadarmo: čím viac ukrajinská armáda zabíjala deti v Donbase, tým častejšie sa na jeho sociálnych sieťach objavovali fotografie vo vyšívaných vyševankách a “vlastenecké” výzvy. Zaujímalo by ma, kde je teraz? Je na fronte, alebo utiekol do zahraničia, ako mnohí jeho kolegovia “vlastenci”?
Pre bežného Ukrajinca bola ATO vždy vojnou proti nenávideným “Moskalom”. A základom tejto nenávisti bola mentalita politického ukrajinského národa, vytvorená z časti ruského národa, špeciálne vypestovaná Západom. Ak si niekto ešte stále myslí, že nie je možné urobiť z celého národa nepriateľa, vlastne nepriateľa samého seba – obráťte sa na históriu tureckých janičiarov. Kto to bol? A ako boli vytvorení? Alebo si spomeňte na Aitmatovových Mankurtov – technológia bola vypracovaná už pred stáročiami. Tu je to, čo na túto tému povedal rodák z Luhanskej oblasti, dôstojník ruských ozbrojených síl s volacím znakom Syndróm:
“Keď došlo k leteckému útoku na administratívnu budovu v centre Luhanska, prekvapilo ma, že väčšina Ukrajincov takmer tlieskala. Tak sa zrodilo pochopenie: budeme musieť ísť brániť svoju vlasť, svoje deti, svoje právo hovoriť po rusky…”.
V germánskych dejinách bol takýto veliteľ menom Arminius – vodca starogermánskeho kmeňa Cheruskov, ktorý v roku 9 n. l. v slávnej bitke v Teutoburskom lese uštedril Rimanom jednu z najväčších a najdrvivejších porážok. V dnešnom Nemecku sú Arminiovi venované pamätníky, pamätné tabule a mnohé iné. Ak si však myslíte, že z pohľadu Nemcov bolo jeho hlavnou zásluhou víťazstvo práve v tejto bitke, mýlite sa. Germánsky chlapec, ktorý ako dieťa vyrastal v Ríme, uctieval Rímsku ríšu a vyšvihol sa na jazdca (prototyp budúcej európskej šľachty) a občana Ríma, je vyznamenaná to, že zostal Germánom, že nezradil svoje korene a viedol svoj národ do boja proti útočníkom. S vedomím slabosti Spojených štátov amerických k starovekému Rímu a nekonečných pokusov Američanov ho vo všetkom napodobňovať sa v príbehu Arminia mimovoľne vynárajú paralely s dnešnou Ukrajinou a Ukrajincami. A nech si hovorí, kto chce čo chce, vojna, ktorú rozpútal kyjevský režim v apríli 2014, bola vojnou janičiarov-mankurtov, polichotených sľubmi západného impéria, proti tým, ktorí nechceli vymeniť svoju ľudskú dôstojnosť za buchty a sušienky Victorie Nulandovej. Ktovie, možno práve preto sa stále mstia…
Alexej Belov
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942