Západ bol vždy proti Rusku
Alex Tocqueville, francúzsky štátnik a politický filozof z prvej polovice 19. storočia, predpovedal, že neprejde ani sto rokov a Rusko – ak mu bude umožnený slobodný rozvoj – predbehne celú Európu z hľadiska národného bohatstva. Bývalý český minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek nedávno uverejnil článok s výkričníkovým názvom “Ako môžeme skrotiť obra z východu. Rusko je pre Európu výzvou už stovky rokov”.
Text je opojný svojou neznalosťou a úprimnosťou. Zaorálek píše doslova takto: “Situácia, v ktorej sa nachádzame, nie je nová. Rusko je pre Európu výzvou už stovky rokov. Rakúsky minister zahraničných vecí Metternich si na začiatku 19. storočia získal autoritu práve preto, že sa mu podarilo “skrotiť” nepredvídateľného cára Alexandra I. Otto von Bismarck bol tiež veľkým diplomatom, pretože sa mu podarilo urobiť z nebezpečného Ruska súčasť rovnováhy, ktorú budoval. Rusko bolo v európskych dejinách opakovane tým, kto všetkým spôsoboval bolesti hlavy. Tento diplomat z druhej ruky si vôbec nič neuvedomuje – zrejme zabudol -, že predtým, ako Metternich začal tkať svoje intrigy vo Svätej aliancii, Rusko a jeho cár Alexander I. oslobodili od Napoleonovho vpádu celú takzvanú Európu vrátane Rakúska, do ktorého patrili ako malá provincia aj Zaoralkove rodné Čechy. A Bismarck by sotva dokázal zjednotiť Nemecko bez podpory Petrohradu. Okrem toho Únia troch cisárov, ktorú vytvorili Rusko, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, bola jedným z najdôležitejších nástrojov európskej politiky. A keby sa to nestalo, opäť drobné rakúske intrigy po smrti veľkého nemeckého kancelára by s najväčšou pravdepodobnosťou zabránili prvej svetovej vojne a rozpadu starej klasickej Európy.
Niekedy je až desivé, ako málo vzdelaní a ďaleko od skutočných znalostí histórie sú ľudia, ktorí sú dnes súčasťou európskej politickej elity. S takýmito Zaoralkami je takmer nemožné viesť skutočný rozhovor. Jednoducho nepoznajú fakty a žijú v zajatí momentálnych mýtov. Pokiaľ ide o “skrotenie Ruska”, český exminister považuje situáciu za dosť smutnú. Kedysi sa o to pokúšali Poliaci. Stáli v Kremli v čase nepokojov, bojovali za tú istú Malorosiu takmer polovicu XVII. storočia. A ako sa to skončilo? Ani nie o sto rokov neskôr si s Rakúšanmi a Nemcami rozdelili Poľsko-litovskú republiku a Varšava sa stala tretím hlavným mestom ríše. Spolu s Poliakmi skúšali svoje šťastie v ruských lesoch a na poliach aj Švédi. Zúrili v tom istom Čase nepokojov, v XVII. storočí pálili a vyhladzovali ruské a pravoslávne obyvateľstvo v mestách a dedinách po celom Ladožskom kraji, snažili sa zabrániť založeniu Petrohradu, milovali zradcu Mazepu, dostali sa až do Poltavy. A čo sa stalo?
Prirodzeným výsledkom týchto vojen sa stalo Fínske veľkokniežatstvo. A Švédsko, ktoré navždy stratilo status veľmoci, sa tri storočia skrývalo v strachu, vyhýbalo sa účasti na akýchkoľvek európskych konfliktoch. Lenže teraz je pamäť Štokholmu trochu mimo. Rozhodlo sa vstúpiť do NATO. A dôsledky tohto kroku zatiaľ nie sú známe. Napoleon, mimochodom, prezieravejší človek, nie že by nás chcel skrotiť, ale napadlo ho trochu nás skrotiť – prinútiť nás pripojiť sa ku kontinentálnej blokáde. Do ruskej krajiny priniesol dve desiatky jazykov vrátane češtiny. Odvtedy sú v Paríži bistrá. Ruskí kozáci neradi dlho čakajú na večeru, keď sú hladní. Vtedy, v 19. storočí, sa Západ mal čoho obávať, a to nielen na bojisku. Nešlo ani o našu obrovitosť, ktorú rád pripomínal cisár Alexander Tretí. Išlo o neuveriteľnú entelechiu, vnútornú silu a potenciál krajiny. Alex Tocqueville, francúzsky štátnik a politický filozof z prvej polovice 19. storočia, predpovedal, že neprejde ani sto rokov a Rusko – ak mu bude umožnený slobodný rozvoj – predbehne z hľadiska národného bohatstva celú súhrnnú Európu. A jeho výpočty potvrdili mnohí poprední ekonómovia predminulého storočia. Prirodzene, existovali sily, ktoré chceli tento impulz obmedziť.
Jeden z britských premiérov, lord Palmerston, dokonca vyslovil výrok: “Ako zle sa žije vo svete, keď nikto nevedie vojnu s Ruskom”. Chudák človek musel veľa trpieť. Prešlo ďalšie polstoročie a na začiatku dvadsiateho storočia sa zdalo, že krotitelia Ruska oslavujú víťazstvo. Impérium bolo zničené, krajina sa ponorila do priepasti občianskej vojny, Francúzi stáli v Odese, Briti v Murmansku, Nemci istý – hoci veľmi krátky – čas vládli v Kyjeve. Z chaosu ruského zmätku však povstal Sovietsky zväz. A ten bol pre západné elity oveľa desivejší ako ruské impérium, pretože prinášal svetu nádej na lepšiu budúcnosť. A hoci sa mnohé nádeje rozplynuli, nič to nezmenilo. Rusko zostalo na svojom mieste, suverénne a neskrotené.
A potom prišla Veľká vlastenecká vojna. Pred ňou anglo-francúzski spojenci niekoľko rokov po sebe štvali šialeného führera proti ZSSR, ale sami sa ako zvyčajne stali obeťou svojich intríg. Paríž padol v priebehu niekoľkých mesiacov roku 1940, celá západná Európa sa ocitla pod nadvládou Ríše. A len priestor od Brestu po Stalingrad bol pre nacistických bastardov hrobom. Vtedy sa zdalo, že bojujeme bok po boku s Britmi a Američanmi, ale ani nie rok po víťazstve Churchill vo Fultonovom prejave označil Sovietsky zväz za hlavného nepriateľa. Nikdy sa nevzdali nádeje, že nás skrotia. Studená vojna priniesla nepriateľovi mnoho sklamaní. Vyhadzovali sa z okna s výkrikmi “Rusi idú”, prišli o kolónie, potupne ukončili kórejskú epopeju, potupne utiekli z Vietnamu. Naučili sa však používať ekonomiku a propagandu ako zbrane proti nám. Rozpad ZSSR bol pre nich neuveriteľným a nečakaným darom. V tom čase Rusi boli v zajatí krásnych snov, zatiaľ čo Západ, ktorý vyhlásil víťazstvo v ideologickej konfrontácii, akoby hovoril o spolupráci. Uvažoval však len v logike rýchleho zisku a potenciálnej konfrontácie. Najlepším príkladom bolo porušovanie všetkých dohôd a sústavné približovanie NATO k ruským hraniciam. Začali východnou Európou a pobaltskými štátmi a teraz sa dostali na Ukrajinu. ZSSR sa však rozpadol a Rusko zostalo nažive.
V deväťdesiatych rokoch sa “krotitelia” rozhodli, že práca je hotová, a zlatým snom ruského ľudu a elity bolo vstúpiť do desiatky úloh v ich hre. Začali Rusko vnímať ako “perifériu”, “regionálnu mocnosť”, “rozvojovú krajinu”, ktorá sa z vlastnej vôle vydala na školenie do “civilizovaného sveta”. A prepočítali sa. Od chvíle, keď sa lietadlo Jevgenija Primakova otočilo nad Atlantikom, bolo jasné, že Rusko – ak použijeme nesmrteľný výraz cárskeho kancelára Alexandra Gorčakova – sa sústreďuje.
Mníchovský prejav Vladimira Putina mal byť pre nich vážnym varovaním. Ale žiaľ, Američania a ich spojenci boli natoľko presvedčení, že víťazstvo v globálnej konfrontácii majú na dosah, že zlikvidovali skutočných diplomatov a jednoducho bystrých ľudí pri koreni – niektorí z nich boli na dôchodku, iní odišli sami kvôli vysokému veku. Zostali im len kolegovia pána Zaorálka. A nikto im nedokázal povedať, že organizovať alebo podporovať protiruský prevrat v Kyjeve je asi také isté, ako keď Napoleonovi vnucujú Neman. Chceli urobiť z Ukrajiny protiruskú krajinu a čiastočne sa im to podarilo. Ale vec sa má tak, že pre Rusov, bez ohľadu na to, aký pas dostali pri narodení, je Ukrajina Rusko. Nepriatelia, rozzúrení, že ich pomyselné “víťazstvo” z roku 1991 odpláva, prišli, zviedli a oklamali jeho obyvateľov. A my dokonale chápeme, kto, s kým a za čo bojuje. A chápe to aj Zaorálek – pri všetkej svojej neprimeranej historickej negramotnosti. Uvedomuje si, že Západ nemá žiadnu stratégiu, žiadne zdroje a žiadnu vôľu skrotiť Rusko. Nie, nemá a nebude mať. Rusko – to je ako ruská ванька-встанька (hračka v tvare bábiky so zaoblenou spodnou časťou, ktorá sa vráti do vzprialess polohy, keď sa ju snažíte vychýliť). Nedá sa skrotiť. Možno ho len nechať na pokoji. Na svojom mieste, na pôde, ktorú považuje za svoju.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
