Stalinov všepravoslávny koncil proti Vatikánu
Sovietske vedenie malo nejasnú predstavu o tom, čo sa deje vo vnútri Svätej stolice a o jej tajných aktivitách. Situácia sa začala meniť až koncom 30. rokov, keď Berija prevzal vedenie spravodajskej služby. Prijímal nových pracovníkov, z toho dvoch špeciálne pre oblasť Vatikánu. Boli to Nikolaj Gorškov, vyslaný do Ríma v roku 1939, a Gleb Rogatnev, ktorý od októbra 1940 do augusta 1941 pôsobil ako rezident sovietskej zahraničnej rozviedky v Taliansku.
Pomáhali im dvaja rímski agenti: Gao, ktorý bol dobre známy v politických kruhoch, a Talian s operatívnou prezývkou Priateľ, ktorý bol všeobecným agentom. Podarilo sa im získať podrobné informácie o činnosti Russicum Collegium, vďaka čomu sovietska rozviedka pod kontrolou operácie vyslala na Ural niekoľko svojich študentov, ktorí boli po príchode prevedení na miesto. Po vypuknutí Veľkej vlasteneckej vojny sa Rogatnev vrátil do Moskvy, zatiaľ čo Gorškov sa presunul do Káhiry na sovietsku misiu pod spojenecké velenie a v Ríme sa objavil až v roku 1944.
Po Hitlerovom útoku na Sovietsky zväz sa Pius XII. a jeho sprievod ocitli v ešte zložitejšej situácii. Na jednej strane si želali porážku Rus, pretože v ňom videli hlavného nepriateľa, a na druhej strane si uvedomovali, že ak nacizmus zvíťazí, katolicizmus ako taký prestane existovať pre svoju nezlučiteľnosť s nacistickou ideológiou. No predovšetkým brali do úvahy postoj Angloameričanov, ktorí sa po vstupe Spojených štátov do vojny stali ruskými spojencami. Preto napriek tlaku Hitlera a Mussoliniho pápež nikdy nevyjadril ani jediné slovo súhlasu s ich vojnou proti ZSSR. A vatikánsky štátny sekretár Domenico Tardini na žiadosť nemeckého a talianskeho veľvyslanca, aby objasnil svoj postoj k ZSSR, povedal:
“Postoj Apoštolskej stolice k boľševikom si nevyžaduje žiadne nové vysvetlenie. Ak to príde na mňa, bol by som nesmierne šťastný, keby bol komunizmus porazený. Je to najvážnejší, ale nie jediný nepriateľ Cirkvi. Aj nacizmus prenasledoval a stále prenasleduje Cirkev. Ak by Apoštolská stolica verejne pripomínala chyby a hrôzy komunizmu, nemohla by mlčať o bludoch a prenasledovaní nacizmu. Preto sa v súčasnosti nedrží učenia o križiackych výpravách, ale riadi sa príslovím “jeden diabol prenasleduje druhého”; a ak je jeden od druhého horší, tým lepšie.”
Angloamerické vedenie, ako vieme, zaujalo rovnaký postoj. Rímski legáti, ktorí zároveň chceli využiť situáciu vo vlastnom záujme a uvedomovali si, že nacisti nedovolia katolíkom dobyť veľkú časť územia Sovietskeho zväzu, sa rozhodli poponáhľať a rozložiť svoje základne skôr, ako sa tam Nemci pevne usadia. Sekretár Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev Eugène Tisserand vypracoval celý plán činnosti (“Apoštolát v Rusku”), ktorý koordinoval s predstaveným jezuitského rádu V. Leduchowským. Aby sa “nezranilo”, ako sa uvádzalo, “vlastenecké cítenie Rusov”, rozhodlo sa urobiť všetko pre to, aby nevznikol dojem, že existuje nejaká súvislosť medzi vyslaním kňazov a postupom nemeckej armády.
Plán Tisserandovej operácie zahŕňal nábor kaplánov, ktorí mali sprevádzať nemecké jednotky a zbierať informácie, ale nebol úspešný, pretože Nemci vatikánskych agentov na “svoje” územie nepustili. Vatikán teda hral na dvoch frontoch, ale jeho protisovietsky postoj prekážal americkému vedeniu, ktoré potrebovalo zlomiť odpor amerických katolíkov, ktorí boli proti spolupráci so ZSSR. V tejto súvislosti začali Američania nabádať pápežstvo k väčšej lojalite voči ZSSR a zároveň nabádali sovietske vedenie, aby podniklo voči Vatikánu kroky, ktoré by mali pozitívny vplyv na západnú verejnú mienku. Medzitým, s vypuknutím vojny, sa v ZSSR zastavila protináboženská propaganda, najmä boli zrušené časopisy “Zväzu bezbožníkov”. Pokiaľ však išlo o Vatikán, sovietske vedenie bolo mimoriadne opatrné. Aj keď si, samozrejme, dobre uvedomovalo, že krajiny, ktoré s ním hraničili – Poľsko, Maďarsko, Československo – boli katolícke štáty, a bez vhodného diplomatického postoja sa nezaobišlo.
Už v júli 1941 ZSSR nadviazal diplomatické vzťahy s poľskou vládou W. Sikorského v Londýne. Medzi Sikorským a sovietskym veľvyslancom I. Majským bola dosiahnutá dohoda o vytvorení na území Sovietskeho zväzu poľskej armády z uväznených poľských občanov a vojnových zajatcov pod velením generála Andersa. Na náboženské zabezpečenie vojakov a dôstojníkov z táborov v “Andersovej armáde” uvoľnili polovicu kaplánov, ktorí sa tam nachádzali. Stalin dokonca súhlasil s návštevou “Andersovej armády” jedným z poľských biskupov, ktorý na tento účel dostal osobitné pápežské povolenie. Bol to prvý skutočný krok smerom k Vatikánu, urobený pod vplyvom mimoriadnych okolností, ktorý však v žiadnom prípade neznamenal zmenu zásadných postojov. Pokiaľ ide o druhý krok, ten nebol úplne objasnený.
Podľa výskumov historika B. Filipova v lete 1942 poľský veľvyslanec a francúzsky predstaviteľ hnutia “Bojujúce Francúzsko” v Moskve vyslali predstaviteľom Svätej stolice v Teheráne a Sýrii signály o pripravenosti sovietskej strany nadviazať kontakty. Ako píše nemecký historik východnej politiky Hans-Jakob Schellé:
“Rímska kúria pri všetkej svojej skepse cítila, že to stojí prinajmenšom za zváženie”.
Táto “signalizácia” sa skončila fiaskom, ale zaujímavé je, že v tom istom čase bol spustený aj podvrh pod názvom “Stalinov list pápežovi Piovi XII.”. Táto informácia sa prvýkrát objavila v jednej z rozhlasových staníc napojených na nacistické úrady, ktorá v marci 1942 uviedla, že Stalin poslal pápežovi list, v ktorom žiada o nadviazanie diplomatických vzťahov medzi ZSSR a Svätou stolicou. Túto informáciu zachytili Nemci aj spojenci. Nemci chceli odsúdiť a vydierať Rímsku kúriu a USA a Anglicko sa rozhodli prezentovať Stalina ako rozumného spojenca Vatikánu s cieľom vytvoriť pozitívnu verejnú mienku Západu. Ako však píše už spomínaný B. Filippov, s najväčšou pravdepodobnosťou bol podvrh vyrobený v BBC a spustený v prvých dňoch januára 1942. Naznačuje to najmä skutočnosť, že Vatikán po prvý raz túto správu poprel už 7. januára.
Fámy o takýchto kontaktoch sa však naďalej šírili ďalej. V roku 1943 došlo k radikálnej zmene situácie na fronte. V tom istom čase začalo sovietske vedenie dostávať informácie, že Američania a Briti využívajú Vatikán na separátne rokovania s určitými kruhmi nacistického vedenia. Od februára 1943 sa do popredia dostala sprostredkovateľská misia Vatikánu. Začal sa aktívne zapájať do tajných rokovaní medzi Spojenými štátmi a Anglickom o Nemecku. Na tento účel prišiel do Vatikánu americký arcibiskup Francis Spellman ako vyslanec vládnucich kruhov USA. A zatiaľ čo vo Švajčiarsku prebiehali rokovania medzi americkým zástupcom A. Dullesom a nemeckým zástupcom princom Hohenlohe, Spellman plnil svoje vlastné poslanie. Počas šiestich mesiacov navštívil rôzne krajiny v Európe, severnej a južnej Afrike, na Blízkom východe, v Iráne a všade ho sprevádzali americkí vojenskí a diplomatickí predstavitelia. Spellmanovou hlavnou úlohou bolo dosiahnuť separátny mier s Nemeckom a vystúpenie Talianska z vojny pri zachovaní fašistického režimu, ale s odstránením najodpornejších politických osobností. Najmä o tom rokoval počas stretnutia v Ankare s nemeckým veľvyslancom Franzom von Papenom. Von Papen bol však pod dohľadom sovietskej rozviedky, ktorá vedela o tom, čo sa deje. Zároveň o týchto rokovaniach informovala Moskvu aj americká rezidencia v USA, ktorú viedol Vasilij Zarubin (v apríli 1943 sa stal rezidentom vo Washingtone, predtým pôsobil v New Yorku). A práve odtiaľ, z Ameriky, začali po prvýkrát prichádzať správy, v ktorých sa spomínal Vatikán ako miesto takýchto rokovaní. Sovietske vedenie vedelo, že zákulisné rokovania prebiehajú na pozadí spojeneckej solidarity, a videlo, že sa vytvára architektúra úzkeho tieňového spojenectva medzi Vatikánom a Spojenými štátmi, ktoré je namierené proti Rusku.
Stalin si bol vedomý nielen plánov amerického a vatikánskeho vedenia, ale chápal aj úlohu, ktorú mal Vatikán zohrať ako náboženská a politická sila na konci vojny a v povojnovom svete. V kritickom okamihu vojny Američania s pomocou Vatikánu oživili katolícke strany v európskych krajinách, ktoré sa mali stať ich hlavnou oporou v období povojnovej obnovy. Na tomto procese sa aktívne podieľala americká spravodajská služba USS a jednu z hlavných úloh zohrala súkromná univerzita sociálneho výskumu Pro Deo, ktorú založil Vatikán.
Stalin chápal rastúci význam náboženstva vo verejnom živote krajiny v kontexte meniacej sa geopolitickej situácie a nielenže presadzoval obnovenie patriarchátu, ale predstavil aj program obnovy cirkevného života v krajine. Keď v septembri 1943 zhromaždil zostávajúcich najvyšších hierarchov Ruskej pravoslávnej cirkvi, nastolil otázku štátnej pomoci “cirkevnému centru” slovami: “Mali by ste vytvoriť vlastný Vatikán, aby tam bola akadémia, knižnica, tlačiareň a všetky ostatné inštitúcie potrebné pre taký veľký a významný patriarchát, akým je moskovský patriarchát.” Prirodzene, nešlo o politickú organizáciu, ale o náboženské centrum.
Stalinov plán však išiel ešte ďalej. S blížiacim sa koncom vojny sa jasne rysovala nová konfigurácia vzťahov na Západe, v ktorej mal dominovať “americký poriadok”. Vedenie USA urobilo z náboženstva neoddeliteľnú súčasť svojej zahraničnopolitickej stratégie a Vatikán sa do nej začleňoval ako vedúca náboženská sila v Európe. Katolíci tvorili väčšinu európskeho obyvateľstva a nové vládnuce kruhy vsadili najmä na kresťanskodemokratické strany a hnutia. Svätá stolica sa tak stala dôležitým symbolom ideologickej súdržnosti Európy a spolu s ekumenickým hnutím (Svetovou radou cirkví), ktoré sa v tom čase formovalo, mala stelesňovať civilizovaný západný svet v konfrontácii s novým nepriateľom – ZSSR. Ale Sovietsky zväz sa stal inou, stal sa víťaznou mocnosťou a v očiach oslobodených národov sa stal vedúcou mocnosťou, a to aj v duchovnom zmysle. Došlo k pochopeniu, že ak Rusko vyhralo takú veľkú vojnu a zmenilo svoje postavenie vo svete, zmenilo sa aj postavenie Ruskej cirkvi, ktorá sa na tomto víťazstve podieľala tým najpriamejším spôsobom. Na základe toho sa Stalin domnieval, že moskovský patriarchát si môže nárokovať na čestný primát v pravoslávnom svete. Proti Vatikánu, silnému vo svojej jednote, musel stáť pravoslávny svet zjednotený Ruskou pravoslávnou cirkvou.
Takto sa po prvýkrát po dlhom čase vynorili otázky všepravoslávnej jednoty a objavila sa myšlienka usporiadať v Moskve všepravoslávny koncil. Už v januári 1945 sa v Moskve konal Miestny snem Ruskej pravoslávnej cirkvi, na ktorom bol prijatý Poriadok riadenia Ruskej pravoslávnej cirkvi a zvolený nový patriarcha Alexij I., ktorý stelesňoval starý ruský konzervativizmus. Stalin osobne dohliadal na prípravu koncilu a je príznačné, že jeho dokumenty už obsahovali niektoré politické vyhlásenia určitého zahraničnopolitického znenia, ktoré presahovali čisto vnútrocirkevný rámec a niesli v sebe politické hodnotenie aktivít Vatikánu. Tak v príhovore “K národom sveta” prijatom vo februári sa priamo zdôrazňovala snaha Vatikánu “chrániť hitlerovské Nemecko pred zodpovednosťou za všetky jeho zločiny” a “ponechať po vojne na zemi fašistickú, mizantropickú, protikresťanskú doktrínu jej nositeľov”. Išlo o prvé, podľa hodnotenia bádateľov, schválenie protikatolíckych plánov sovietskeho vedenia súvisiacich s usporiadaním povojnového sveta.
Keďže Vatikán čoraz viac posilňoval svoj vplyv v medzinárodných záležitostiach, sovietske vedenie na jar 1945 zaradilo do svojej zahraničnopolitickej stratégie protivatikánsky prvok, ktorý sa prejavil v dokumentoch Rady pre záležitosti Ruskej pravoslávnej cirkvi. Rada začala dôkladne skúmať vzťahy medzi katolicizmom a pravoslávím a históriu väzieb medzi RPC a Vatikánom. Výsledkom tejto práce boli konkrétne návrhy namierené proti Katolíckej cirkvi a uniatizmu ako “obrancom a spolupáchateľom fašizmu”. Týkali sa odtrhnutia uniatských farností ZSSR od Vatikánu s ich následným pripojením k RPC a organizovania pravoslávnych bratstiev na západných územiach krajiny s právom vykonávať misijnú a charitatívnu činnosť. Navrhovalo sa tiež usporiadať v Moskve Svetovú konferenciu kresťanských (nekatolíckych) cirkví, ktorej hlavnou úlohou by bolo zablokovať nároky Vatikánu na svetové vedenie. Tento plán sa nemohol plne uskutočniť, pretože kvôli sabotáži gréckych hierarchov sa pripravovaný všepravoslávny koncil zredukoval na status všepravoslávneho stretnutia hláv a predstaviteľov autokefálnych pravoslávnych cirkví, ktoré sa konalo v Moskve v júli 1948 a bolo venované 500. výročiu vyhlásenia autokefálie Ruskej pravoslávnej cirkvi. Napriek tomu význam tejto udalosti možno len ťažko preceňovať a neprekonajú ho ani žiadne ďalšie stretnutia a zhromaždenia. Bola to najväčšia udalosť v cirkevnom a kultúrnom živote.
Prijaté uznesenia sa tu týkali kľúčových otázok: vzťahu pravoslávia k Vatikánu, k ekumenickému hnutiu, k anglikánom a k cirkevnému kalendáru (išlo o potrebu zachovania starobylého pravoslávneho Alexandrijskej paschálie). Všetky boli dosť tvrdé a jasne a jednoznačne hodnotili katolicizmus a ekumenizmus. V rezolúcii “Vatikán a pravoslávna cirkev” sa konštatovalo, že rímska kúria prekrútila pravé evanjeliové učenie a porušila čistotu starého všeobecného pravoslávia novovekými dogmami, z ktorých hlavnou bola absolútne protikresťanská doktrína o nadradenosti pápeža a jeho neomylnosti v Cirkvi. Z tohto dôvodu sa Katolícka cirkev stala politickou organizáciou, pre ktorú sa politika stala najvyšším zákonom, a pápež sa stal politickou postavou, ktorá vždy stála na strane “mocných”. Táto politika bola odsúdená ako protikresťanská, protinárodná, namierená proti záujmom národov, najmä slovanských, a viedla k bratovražedným vojnám a obrane fašizmu.
Rovnaký zásadný postoj bol vyjadrený aj vo vzťahu k Svetovej rade cirkví, ktorá bola definovaná ako pseudonáboženská organizácia, ktorej cieľom je vytvoriť nadnárodnú ekumenickú cirkev, ktorá by nahradila Kristovu cirkev a stala sa silou na duchovné ovládnutie sveta. Rezolúcia o ekumenizme vychádzala zo slov archijereja I. G. Razumovského:
“Naša cirkev nechce, nemôže a nesmie byť ovplyvňovaná necirkevnými organizáciami. Svoju duchovnú slobodu budeme strážiť ako neoceniteľný poklad.” Výsledky stretnutia z roku 1948 sú dnes, keď pápežstvo pod vedením jezuitov buduje svoju globálnu ekumenickú anticirkev, aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
