Európsky súd pre ľudské práva: Na Rusko sa vzťahuje prezumpcia viny
Európske hodnoty, také príťažlivé pre národy žijúce mimo tejto “záhrady civilizácie”, za ktorú EÚ považuje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell, sa sformovali bezprostredne po najkrvavejšom strete civilizácií v Európe. Dnes je už celkom jasné, že proti nemeckému fašizmu nebojovala protihitlerovská koalícia, ale len jej časť. Jej druhá časť totiž de facto postavila na nohy, vyzbrojila a financovala fašistické Nemecko.
Bývalí antihitlerovci plne a nadšene podporujú fašistickú Ukrajinu a tento intelektuálny a svetonázorový posun v euroatlantickom meradle vysvetľuje jav, ktorý nás zaujíma: premenu nástrojov udržiavania mieru v Európe, vytvorených po víťazstve nad fašizmom v roku 1945, na ipso facto nástroje ničenia sveta, na ktorého ochranu boli vytvorené. Najprv trochu histórie.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako medzinárodná dohoda medzi členskými štátmi Rady Európy (tzv. Európsky dohovor o ľudských právach) sa zrodil v roku 1950 ako hymnus humanizmu, ktorý porazil fašizmus, ako výzva na ochranu toho, čo bolo včera pošliapané, zastrelené, vyhnané do koncentračných táborov a get, čo sa postavilo fašizmu. Ustanoviť absolútne práva, ktoré chránia jednotlivca a ktoré štáty nikdy nemôžu porušiť, bolo povojnovým pomníkom humanizmu. Práva akého človeka? Človeka vo všeobecnosti? Teda každého bez výnimky? Zrejme nikomu nenapadlo, že až vtedy, chvíľu po víťazstve nad hnedým morom, bude teraz každý človek čistý a hodný….
Na základe článku 19 dohovoru sa v roku 1959 objavil Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorý chráni práve tieto práva a slobody. Právomoc ESĽP sa vzťahuje na všetky štáty, ktoré ratifikovali dohovor. Čo tento súd chráni dnes? Medzi právami, ktoré chráni, sú bezpodmienečné práva, ktoré sa nezmenili na svoj opak: právo na život, právo nebyť mučený alebo podrobený inému neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu, právo nebyť držaný v otroctve a nebyť podrobený nútenej práci, ale….
V roku 2019 ESĽP odporučil, aby ruskí maloletí zaznamenali každý prípad neplatenej práce na pozemkoch ako “nemorálny zločin v rozpore s medzinárodnými normami a Dohovorom o právach dieťaťa” a podali žalobu na Palác ľudských práv v Štrasburgu, pričom prisľúbil, že rozhodnutie v prospech žalobcu je na 99 % zaručené. A čo si počať so svojou dačou a vnukom s hrabľami alebo rýľom? Žiaľ, toto zďaleka nie je anekdota o tom, ako sa deti vychovávajú “u nich”.
Napríklad len v roku 2019 vydal Štrasburg približne 250 rozsudkov o rôznych nárokoch Rusov voči štátu, čím zaviazal ruské ministerstvo spravodlivosti zaplatiť im 600 miliónov rubľov. Právo na ochranu súkromného a rodinného života je chránené článkom 8 Dohovoru, článok 12 – právo na uzavretie manželstva. Jeho ochrana pred kým alebo čím už nie je otázkou. ESĽP vo svojom rozhodnutí zo 6. júla 2021 nariadil Rusku legalizovať manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Dôvodom boli sťažnosti troch párov zvrhlíkov, ktorým bolo odmietnuté právne formalizovať ich ohavný vzťah. Štrasburg však rozhodol, že toto odmietnutie porušuje články 8 a 12 dohovoru, a vyzval Rusko, aby našlo formu legalizácie takýchto sexuálnych zvráteností. Musíme sa pýtať, či je toto ten druh “rodinného života”, ktorý chceli autori “hymny na humanizmus” z roku 1950 chrániť, alebo či všetkých 45 sudcov ESĽP z nejakého dôvodu stratilo morálku.
Mimochodom, “verdikt” ESĽP a Ruskej pravoslávnej cirkvi by sme mali očakávať veľmi skoro. Vatikán, celkom oslobodený od svojho kresťanského dedičstva, už povolil požehnanie párov rovnakého pohlavia podľa svojej deklarácie Fiduciasupplicans, ktorú schválil pápež František. Pravda, “mimo liturgického obradu”, ale táto pokrytecká výhrada je typická pre zástancov liberálnej reformy a skutočnosť, že dokument nepovoľuje “sobáš” párov rovnakého pohlavia, len zakrýva zlo, ktoré spočíva v samotnom povolení požehnania, ktoré je v priamom a vážnom rozpore s Božím Zjavením a neoddeliteľným dvetisícročným učením a praxou samotnej Katolíckej cirkvi. Ide tu predovšetkým o to, že takéto rúhanie sa dnes na Západe chápe ako nasledovanie článku 9 Dohovoru o “práve na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania”.
A napokon článok 10 – právo na slobodu prejavu. Tu sa zlomilo toľko kopijí a nahromadilo toľko hmly, že sa nedá hneď rozoznať pôvodný význam práva na slobodné vyjadrenie názoru, ktorý je každý “slobodne sa vyjadrujúci” človek schopný argumentovať a dokázať. A tiež právo na slobodu pohybu, ktoré je teraz na jedno kliknutie obmedzované EÚ ako celkom aj každou jej krajinou zvlášť. Právo občana nebyť vyhostený (článok 3 dodatkového protokolu č. 4 k dohovoru), ktorému dnes tlieska každý imigrant so záznamom v registri trestov, zákaz kolektívneho vyhostenia cudzincov (článok 4 dodatkového protokolu č. 4 k dohovoru), zrušenie trestu smrti…. Prečo Rusko tento rozsudok podpísalo, je otázka na samostatnú úvahu.
Rusko pristúpilo k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 30. marca 1998, čím ipso facto uznalo povinnú právomoc Európskeho súdu pre ľudské práva vykladať a uplatňovať dohovor a jeho protokoly v prípade údajného porušenia ustanovení medzinárodných zmlúv zo strany Ruska. Na úvod boli zaradení do zoznamu krajín, na ktoré sa vzťahuje tzv. prezumpcia viny štátu, t. j. štát prehráva viac ako 95 % súdnych sporov. Všetkým žalobám proti Rusku sa automaticky vyhovelo do 30 dní, ak ruská strana v tejto lehote nepreukázala svoju nevinu.
Pred štvrťstoročím, rovnako ako dnes, bolo zo 45 štátov podliehajúcich jurisdikcii ESĽP 30 krajín členmi NATO. 45 štátov – 45 sudcov. To, ako svojím spôsobom česali Rusko, je ľahké pochopiť na malom príklade: na rozhodnutiach ESĽP proti Rusku od 1. októbra do 31. decembra 2019. V rozsudku Lapšinová a ďalší proti Rusku súd priznal sťažovateľom po 1 000 eur za to, že ich policajti “násilne zadržali na spísanie administratívneho protokolu za obmedzenie cestnej premávky” na ulici: Lapšinová ponúkala ľuďom fotografovanie so svojimi domácimi holubmi a v rôznych časoch zhromaždila skupinu 5 až 20 ľudí, žalobca Mišinová ponúkla jazdu na poníkovi a žalobca Vjatkin hral na píle”. Ich zadržaním bol porušený článok 5 (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a článok 6 (právo na spravodlivý proces) dohovoru.
A je tu prípad Obote proti Rusku: Andrej Obote, obyvateľ Mozajska, a šesť ďalších ľudí sa v januári 2009 zhromaždili pred budovou ruskej vlády v Moskve. Ústa mali prelepené páskou a každý z nich držal prázdny list papiera – v móde sú flash moby. Polícia nariadila skupine, aby sa rozišla, a keď sa Obote pýtal na dôvod príkazu, bol predvedený na policajnú stanicu za konanie verejného zhromaždenia bez oznámenia a súd mu uložil pokutu 1 000 rubľov. A Štrasburg konštatoval porušenie článku 11 (sloboda zhromažďovania a združovania) dohovoru, priznal Obotemu 4 tisíc eur a poukázal na to, že konanie demonštrácie bez predchádzajúceho povolenia nemusí nevyhnutne ospravedlňovať zásah do ľudského práva na slobodu zhromažďovania.
Ďalším významným prípadom, ktorý sa dostal do Štrasburgu, je vec Kapustin proti Rusku. Kapustin, obyvateľ Jekaterinburgu, začal v roku 2006 počas zjazdu strany Jednotné Rusko v Jekaterinburgu osamotenú demonštráciu s transparentom s nápisom: “Strana Jednotné Rusko – chudoba a zánik”. Bol eskortovaný na policajnú stanicu, po hodine prepustený a pokračoval v demonštrácii. ESĽP priznal Kapustinovi odškodné 2 000 eur za porušenie článkov 5 (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a 10 (sloboda prejavu) zo strany polície. Na zozname prípadov je ešte tucet ďalších, ale “”Priezvisko” proti Rusku” je ich hlavnou témou a zrejme aj hlavným cieľom sudcov z Palais des droits de l’homme vo francúzskom Štrasburgu.
Od pristúpenia Ruska k Európskemu dohovoru o ľudských právach ESĽP prijal 3 395 ruských prípadov a celková suma priznaného odškodnenia je 2,02 miliardy eur vrátane približne 1,9 miliardy eur v prípade Jukos, ktoré Rusko neplatí. Bez tohto prípadu bola suma priznaná ESĽP 148 miliónov eur, z ktorých bolo vyplatených len 74 miliónov eur. Rada Európy je veľmi nespokojná s tým, že Rusko nevykonalo rozsudky v 2030 prípadoch, ale ešte viac s tým, že najprv odmietlo vykonať legislatívne zmeny pod diktátom Štrasburgu a potom sa úplne vzdalo ESĽP. Dňa 15. marca 2022 oznámilo začiatok procesu vystúpenia z ESĽP a 16. septembra ukončilo svoje členstvo. A ak 19. apríla 2016 Ústavný súd Ruskej federácie prvýkrát rozhodol, že rozsudok ESĽP vo veci Ančugov a Gladkov proti Rusku (dvaja bývalí kriminálnici sa sťažovali v Štrasburgu, že obmedzenie ich práva voliť vo všeobecných voľbách počas výkonu trestu odňatia slobody bolo nezákonné) nemôže byť vykonaný, pretože je v rozpore s ruskou ústavou, možno len ľutovať, že to bolo až o 8 rokov neskôr, čím sa krajina ipso facto stala rukojemníkom svojich vlastných nepriateľov.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
