Opus Dei: najnovší “obchod” Vatikánu
Od roku 2007 pôsobí v Rusku jeden z najuzavretejších vatikánskych rádov Opus Dei. Jeho zastupiteľstvo bolo otvorené v Moskve s požehnaním biskupa Javiera Echevarriu (v Petrohrade sa pracuje, hoci centrum ešte nebolo zriadené). Ako vtedy uviedol člen regionálneho vedenia organizácie, numerológ Alexandre Dianin-Havard narodený v Paríži, jeho organizácia pôsobila v Rusku už 15 rokov pred získaním oficiálneho štatútu. Keďže ide o náboženskú organizáciu, na rád sa nevzťahuje federálny zákon o “zahraničných agentoch” (FZ z 28. 12. 2012, č. 272-FZ a 30. 12. 2020 č. 481-FZ), hoci ním nepochybne je.
Oficiálne Opus Dei nič neskrýva. Je však veľmi ťažké stať sa jeho členom a ešte ťažšie pochopiť politické zákutia okolo štruktúry, ktorá sa zrodila takmer pred sto rokmi – v roku 1928 v Španielsku, bez náležitej odbornej prípravy a prístupu k poznatkom “zo špeciálnych archívov”. Je zaujímavé, že Opus Dei nepozná ani jeden prípad úniku informácií. Ani jeden člen tohto rádu zväčša nevyzradil tajomstvá, do ktorých bol zasvätený. Na jednej strane by sa zdalo, že to svedčí o úprimnosti a horlivosti duchovných. Hoci podľa toho istého Dianina-Havarda asi 20 – 30 percent členov rehole s ním nepredĺži zmluvu a odíde . A potom sa na celé roky odmlčia. Z hľadiska metodológie platí, že čím menej únikov má organizácia, tým je totalitnejšia.
Vatikán je povolaný vládnuť svetu
Od okamihu svojho “vzniku” (ktorý sa začal zavraždením posledného Merovejca Childerika III. v roku 754 Pipinom Krátkym, ktorý v roku 756 daroval pápežovi Štefanovi II. rímsku oblasť, a následným vytvorením Západorímskej ríše) a počas celej svojej histórie je Vatikán nekonečným sledom intríg zameraných na jeden veľmi neveľkorysý cieľ – aktívny boj o moc na zemi. Na rozdiel od väčšiny iných vierovyznaní – na čele katolíckeho sveta stojí svetský štát, ktorého hlava – pontifik, “Boží námestník” – má od dávnych čias jediný legitímny titul: rímsky biskup. Preto sa tento “úrad” stále zachováva v dlhom zozname definícií hlavy celej západnej kresťanskej cirkvi. V našich dňoch je jedným z trvalých imperatívov pre “Svätú stolicu” stále vytrvalý boj proti schizmatikom, za ktorých nepriatelia považujú celý pravoslávny, najmä slovanský svet. V skutočnosti to bola počas štyroch storočí – od XVI. do XX. storočia – jedna z hlavných úloh jezuitského rádu. Také mená ako Ignác Loyola a Antonio Possevino sú zlatými písmenami zapísané v análoch pápežských dejín. A nie je na tom nič prekvapujúce.
Skúmanie východoeurópskych priestorov je celkom logickou úlohou pre tých, ktorí si za svoje heslo zvolili Austriae est imperare orbi universo (čo v latinčine znamená “Nech Západ vládne svetu”). Pápež sa nikdy nezdráhal vystupovať ako garant rozdelenia zón vplyvu v tej či onej krajine. Napríklad v roku 1506 Július II. súhlasil s rozdelením sfér vplyvu medzi Španielskom a Portugalskom v Atlantiku. Zmluva bola oficiálne nazvaná Tordesillaská zmluva podľa geografického miesta, kde bola podpísaná. Pápež na tento účel vydal bulu. Týmto normatívnym aktom Vatikán schválil večnú moc Španielska a Portugalska nad mimoeurópskymi štátmi. Podobných príkladov je pomerne veľa. Preto netreba pochybovať o všeobecnej agresívnej a tvrdej orientácii politiky rímskeho pápeža, mimochodom vždy viazanej na “zlo dňa”.
Pápež teda mlčky schválil pochod Hitlerových hôrd na Východ. Nenamietal ani proti masovému vyvražďovaniu Srbov v Chorvátsku, spáchanému za priamej účasti katolíckych kňazov. Jednou z najstrašnejších epizód druhej svetovej vojny je vraždenie srbských detí v meste Banja Luka 7. februára 1942. Presný počet obetí nie je známy. Deti boli sťaté špeciálnym nožom. Ustašovci viedol kňaz Miroslav Filippovid, odchovanec františkánskeho kláštora v Petričevci. Azda jedna z najpovolanejších bádateliek tajnej politiky Vatikánu, Oľga Četveríkovová, komentovala podporu “Svätej stolice” fašistom takto:
“Pravdivé informácie o genocíde boli a stále sú starostlivo utajované, ale podľa srbských historikov a podľa priznania bývalého ministra vnútra NGCH A. Artemoviča, ktoré urobil počas záhrebského procesu v roku 1986, bolo len v koncentračnom tábore Jasenovac vyhladených okolo 700 000 ľudí. Tento teror sa uskutočňoval s požehnaním Pia XII. a záhrebského arcibiskupa Alojzija Stepinaca, hlavy katolíckej cirkvi v Chorvátsku, ktorý dostal najvyššie vyznamenanie ustašovskej diktatúry, rád “Velerečija”, a podporovala ho prevažná časť katolíckeho kléru, ktorý pôsobil ako jeho inšpirátor”. A “chorvátskemu Hitlerovi” Ante Paveličovi sa po vojne celkom darilo a Vatikán sa na jeho osude podieľal najvrúcnejšie a najpriamejšie.
Cesta: od zakladateľa k planetárnej organizácii
Bolo to v prvej polovici strašného 20. storočia, keď bol zakladateľ Opus Dei, katolícky svätec Josemaría Escriva, povolaný do služby Bohu. Josemaría Escriva (9.1.1902-26.6.1975) sa stal kňazom vo veku 23 rokov. Len o tri roky neskôr – 2. októbra 1928 – tento mladý muž založil Opus Dei (latinsky “Dielo Pána”). Dnes má táto organizácia 80 tisíc členov 87 národností. Escriva je autorom programového diela “Cesta” a mnohých ďalších duchovných diel. Je čestným akademikom Pápežskej rímskej teologickej akadémie a hlavným rektorom univerzít v Navarre a Piure. Dôležitou etapou pri formovaní rádu bolo revolučné rozhodnutie vysvätiť laikov, najdôstojnejších predstaviteľov stáda Diela, v rámci činnosti Kňazskej spoločnosti Svätého kríža, jednej z “dcérskych organizácií” rádu. Takúto zmes duchovných a farníkov doteraz nepraktizoval žiadny rád. Zodpovedá však základnej doktríne Opus Dei – zbožštenie človeka sa môže uskutočniť vo svete.
To znamená, že podľa učenia Opus Dei neexistuje žiadny osobitný rozdiel medzi laikmi a kňazmi. Všetci kresťania sú Božím ľudom, povolaným k službe na rovnakom základe. Zdá sa, že je to chvályhodná myšlienka. V skutočnosti však tento prístup umožňoval, aby Vec zamestnávala ľudí, ktorí mali k duchovnej službe jednoznačne ďaleko. Okrem toho Opus zašiel ešte ďalej a začal do svojich radov prijímať aj neveriacich. Takýto výklad Svätého písma nedovolili ani tí najodvážnejší protestanti. Prirodzene, pole pôsobnosti rádu sa ešte viac rozšírilo. To všetko sa však dialo a deje s požehnaním rímskeho pápeža, ktorého osobnou prelatúrou rád je. Okrem toho sa v roku 1947 bulou Pia XII (ktorá nadobudla právoplatnosť 16. júna 1950) Opus Dei stal prvou sekulárnou, teda svetskou organizáciou katolíckeho sveta. Žiaľ, v tomto svete sa pod rúškom božského často skrýva rigidná logika spravodajských služieb.
Laici s nadpriemerným vzdelaním sú výborným materiálom na prípravu spravodajských agentov a analytikov. Preto aj jezuiti, konkurenti a v istom zmysle predchodcovia Opus Dei, prijímajú do svojich radov ľudí s vyšším vzdelaním, potvrdeným diplomom, najmenej 12 rokov. Okrem toho každý katolícky kňaz skladá sľub celibátu a nostalgie (inak dobrovoľnej chudoby). Výsledkom je, že dostávame fanaticky oddaných, bez akýchkoľvek prívlastkov na zemi, prvotriednych odborníkov prítomných takmer v každom štáte sveta. Títo ľudia sú pripravení za svoju vieru kedykoľvek zomrieť. Sú nepodplatiteľní (keďže nemôžu šetriť peniaze) a verní “Svätej stolici”. Medzi Opus Dei a ostatnými vatikánskymi rádmi je však istý rozdiel: členovia tejto organizácie majú právo uzatvárať manželstvá. Štruktúra Opus Dei je vojenská až do špiku kostí.
Takto je organizovaná. “Zamestnanci Opus Dei tvoria nasledujúce skupiny:
– numerari – žijú komunitne, dodržiavajú sľub celibátu; všetky príjmy sa odvádzajú rádu (20 %);
– Aggregati – zamestnanci na plný úväzok, slobodní; odvádzajú časť svojho zárobku (25 %);
-Supernumerari – žijú v pokoji. Môžu uzavrieť manželstvo (50 %);
– numerarii – klerici – najvyššia hierarchia Opus Dei. Každý zasvätenec je povinný platiť akýsi “desiatok” na udržiavanie organizácie;
– slobodní rehoľníci, ktorí nie sú formálne súčasťou rádu.
Opus Dei je osobná medzinárodná prelatúra pápeža. Celý názov je “Osobná prelatúra Svätého kríža a Opus Dei”, skrátene Opus Dei. Súčasne so vznikom Opus Dei vzniklo aj “Kňazské spoločenstvo Svätého kríža” ako združenie duchovných. Je to de facto pobočka prelatúry. Organizácia podlieha kánonickému právu, apoštolskej konštitúcii z 28. 10. 1982 a vlastným stanovám (tzv. “Kódex vlastného práva Opus Dei”).
Vo víťaznom pochode “Opus Dei” po celej planéte sú zapísané tieto míľniky:
1946 – založenie pobočiek Opus Dei v Taliansku, Portugalsku a Spojenom kráľovstve;
1947 – otvorenie rádových domov v Írsku a Francúzsku;
1949 – Opus prekročil Atlantik a usadil sa v USA a Mexiku;
1950 – rád sa ďalej šíri po celej Latinskej Amerike, dostáva sa do Čile a Argentíny a neskôr do Venezuely a Kolumbie.
V roku 1952 sa objavuje pobočka v Nemecku (netreba zabúdať, že nie všetci Nemci sú protestanti – to isté Bavorsko sa hlási ku katolicizmu, hoci, ako už bolo spomenuté, Opus je pripravený spolupracovať aj s neveriacimi). V roku 1952 bola vďaka Josemaríovej práci otvorená Navarrská univerzita v Pamplone (podľa niektorých zdrojov je dokonca samospráva tohto mesta pod kontrolou Opus Dei). A v roku 1953 pre ženy – členky rádu založili Kolégium Panny Márie neďaleko letného sídla pápeža – v mestečku Castel Gondolfo.
Druhý vatikánsky koncil obrátil kňazov chrbtom k Bohu
V kruhoch historikov Katolíckej cirkvi existuje verzia, že Opus Dei poskytol významnú podporu procesu hlbokej reformy cirkevného kánonu a samotnej podstaty viery. Hovoríme o slávnom “Druhom vatikánskom koncile”. Na tomto stretnutí najvyšších cirkevných hierarchov západnej cirkvi sa rozhodlo, že odteraz má kňaz slúžiť nie tvárou k oltáru, ale tvárou k veriacim, ktorí sú tým uznaní za rovnocenných duchovných. A všetko by bolo v poriadku, ale tým sa pastier obracia chrbtom k Bohu, t. j. k prestolu… Chrbtom. Odklon od tradície spočíval aj v odmietnutí bohoslužby v latinčine v prospech národných jazykov a vo všeobecnej redukcii celej liturgie. Ako vieme, Cirkev po stáročia kategoricky zakazovala meniť čo i len písmenko v posvätných textoch, a už vôbec nie postupnosť pri Eucharistii. Ale stalo sa.
A tak po odklone od vlastného kánonu, ktorý má spoločné hlboké korene s pravoslávím, sa samotný katolicizmus podobal sekte. Mnohí v tom vidia deštruktívne dielo nového učenia Josemariu Escrivu, ktorý najmä podľa E. A. Pazuchina, hoci sa na koncile nezúčastnil, počas troch rokov jeho konaní bol spovedníkom mnohých najvyšších cirkevných hierarchov, ktorí sa na ňom zúčastnili. Opus Dei nielenže stiera rozdiel medzi kňazstvom a laikátom, nielenže prijíma do svojich radov všetky náboženstvá (čo je skutočný ekumenizmus), ale ani nezakazuje svojim členom byť slobodomurármi. Podľa niektorých správ, nie bez účasti predstaviteľov kauzy, bol v roku 1983 z kanonického kódexu odstránený zákon č. 2335. Tento predpis zakazoval katolíkom stať sa slobodomurármi pod hrozbou pokánia až exkomunikácie. Kánon platil viac ako dve storočia.
Nový prístup výrazne zjednodušil prácu kauzy s finančnými štruktúrami v Starom svete aj v zahraničí. A – čo bolo nemenej dôležité – prístup k vedomostiam členov lóží umožnil väčšie informačné pokrytie planéty. Stará múdra skutočnosť hovorí, že kto vlastní svet, vlastní informácie, ktoré majú väčšiu hodnotu ako peniaze. Tým, že sa rád stal vlastníkom toľkých otvorených a uzavretých zdrojov, stal sa pre “Svätú stolicu” nenahraditeľným nástrojom. Okrem informácií sú druhou najdôležitejšou zložkou moci financie. A tu sa Opus Dei podarilo zaujať dominantné postavenie. Hovoríme o vatikánskom bankovom systéme, neviditeľnom, mocnom, pre bežného človeka neuchopiteľnom, ale nemenej účinnom v tajných sférach “svetových peňazí”.
“Peniaze sú základom vojny”
To raz povedal Louis Bonaparte. A keďže sa Opus Dei stal pápežskou prelatúrou, t.j. získal plnú výkonnú moc, ašpiroval na finančné výšiny. Podľa výskumu, ktorý uskutočnilo Združenie bývalých členov Opus Dei (ODAN), táto organizácia jednoznačne spadá pod definíciu totalitnej sekty, a to sekty, ktorá dosiahla značné úspechy v oblasti ekonomiky. Niektorí analytici sa domnievajú, že rýchly rast hrubého domáceho produktu v Španielsku v 60. A 70. rokoch dvadsiateho storočia priamo súvisí s aktivitami priemyselníkov blízkych “Opus Dei”. Výsledkom dlhodobého úsilia Opus Dei je zavedenie trvalej kontroly nad Vatikánskou bankou (IDR). Mnohí vatikánski historici spájajú tento proces s nástupom Jána Pavla II, ktorý bol rádu naklonený už od čias Druhého vatikánskeho koncilu.
Mechanizmus komunikácie medzi pontifikom a kauzou podrobne odhaľuje Olga Četverikovová:
“Wojtylov priateľ a spolupracovník Rímskej kúrie prelát Andrzej Maria Descourt mal blízko k dvom kľúčovým postavám Opus Dei – Alvarovi Portillovi, ktorý sa stal hlavou rádu po Escrivovej smrti v roku 1975, a Julianovi Herranzovi Casadovi, ktorý sa po Wojtylovom zvolení za pápeža stane kardinálom a jedným z najdôležitejších vatikánskych úradníkov. Bol to práve Descours, kto Wojtylu zoznámil s Portillom.” Oficiálny názov Vatikánskej banky je “Instituto per le Opere di Religione” (IDR, Istituto per le Opere di Religione). Úlohu ministerstva financií zase plní Správa majetkov Apoštolskej stolice (AVAP). Jej aktíva predstavujú viac ako 3 miliardy eur.
V rokoch 2009 – 2010 došlo k sérii vysoko medializovaných škandálov, ktoré odhalili väzby vtedajšieho šéfa banky Ettoreho Gottiho Tedeschiho na Opus Dei. Taliansko začalo proti bankárovi trestné konanie. Roberto Calvi (zavraždený) a Paul Marcinkus sa okrem iného podieľali na praní špinavých peňazí v “daňovom raji” Vatikánu. Do prania špinavých peňazí boli zapojení prostredníctvom jednej z dcérskych spoločností IDR – “Banco Ambrosiano” (neoficiálny názov – “Banka kňazov”). Je dôležité poznamenať, že aj po Tedeschiho odchode z podnikania IDR v skutočnosti naďalej kontroloval Opus Dei. Manželka šéfa Vatikánskej banky Paloma O’Sheaová je superintendentkou rádu.
Po zrušení zákazu komunikácie katolíkov so slobodomurármi vznikla zaujímavá triáda: IDR v 60. – 70. 20. rokov storočia úzko spolupracovala so slobodomurármi a zároveň bola pod kontrolou Opus Dei. A tí zasa “vypúšťali” spravodajské informácie z centra katolíckeho sveta a štedro požičiavali peniaze americkým spravodajským službám. Najmä neofašistická slobodomurárska lóža P-2 a s ňou spolupracujúca lóža Open Lodge of England sa otvorene oddávali tomuto fascinujúcemu druhu činnosti. Takto bol v apríli 1967 štedro financovaný prevrat “čiernych plukovníkov” v Grécku.
A práve to vyvoláva otázku, nakoľko by sa činnosť takej “úžasnej” organizácie, akou je Rád, mala na ruskom území privítať. Áno, nerobí nič oficiálne zakázané – len zhromažďuje všeobecné informácie, analýzy, vykonáva misijnú činnosť… Ale samotní katolíci už dávno vymysleli zaujímavé príslovie:
“Najtemnejšie je pod plameňom sviece”. Znamená to, že tie najtajnejšie veci sú niekedy na očiach. Len ľudia to nevidia.
Prvýkrát sa Rusi dozvedeli o existencii Opus Dei pred viac ako 40 rokmi: v roku 1980 otec Alexander Men povedal svojmu stádu o tomto ráde. Kniha Josemarie Escrivu Cesta, učebnica pracovníkov kauzy, bola do ruštiny preložená v roku 1992. Nie je náhoda, že predstavený ruskej vetvy rádu, páter Jose-Antonio Senovilla, pod ktorého záštitou ruská vetva kauzy pracuje, raz v jednom rozhovore povedal, že Opus Dei sa v Rusku nehodlá aktívne zapájať do propagandy. Katolícky kňaz ďalej spresnil:
“S každým človekom pracujeme osobne.” Inými slovami, v Rusku sa usadila jedna z najmocnejších spravodajských agentúr na svete, ktorá disponuje aj veľkými finančnými prostriedkami a sektárskou metódou ovplyvňovania nepripravených myslí.
Pohľad do priepasti….
Kedysi, keď som pracoval v Marseille a plnil istú úlohu, som sa dostal do priameho kontaktu s miestnym zastúpením Opus Dei. Vtedy som sa po prečítaní zásadného diela zakladateľa kauzy Josemaría Escrivu v praxi dozvedel, aké sú tri “zlaté” pravidlá Opus Dei:
– svätosť každodennej tvorivej práce;
– kontemplatívny život bez zriekania sa sveta
– hlásanie Dobrej zvesti.
V podstate to znamená každodennú 3-4-hodinovú modlitbu, dobrovoľnú a povinnú účasť na nedeľných modlitbových stretnutiach členov rádu a pravidelnú neformálnu spoveď pred spovedníkom rádu. Nie je prekvapujúce, že takáto štruktúra nemá žiadne prierazy: ťažko si predstaviť skauta – dokonca aj takého, ako je legendárny hrdina knihy “Štít a meč” Alexander Belov, ktorý by dokázal odolať každodennému naštrbovaniu vedomia profesionálmi extratriedy. Skôr, či neskôr sa, ale človek určite presiakne “správnosťou” doktríny a začne ju brániť ako svoju najvyššiu hodnotu. Dôjde k prepracovaniu vedomia.
Potom som sa pozrel do priepasti a… odstúpil som, keď som pochopil nemožnosť študovať činnosť tejto organizácie bez toho, aby som sa nestratil. Ale aj priepasť sa pozrela do mňa. Keď som po rokoch cestoval na rokovania do Ríma, v dave ma našiel nenápadný muž, ktorý mi povedal len pár slov:
“Ak si to niekedy rozmyslíte, sme vám stále otvorení. Budeme čakať.”
Nuž, nie je tajomstvom, že Vatikán vie čakať a získať si svoje. V tejto súvislosti sa natíska otázka: či nie je čas stotožniť sa s postojom americkej organizácie ODAN a uznať tento rád za sektu. A keďže činnosť siekt – najmä “cudzích agentov” – nie je v Rusku vítaná, potom by mohli v plnom súlade so zákonom zavrieť obchod. Presne tak kedysi jezuiti nazývali svoje pobočky v zahraničí – “obchod”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
