Rostislav Iščenko: Prečo sa Západ dlhodobo bojí Ruska a chce sa ho zbaviť
Európa, 24. apríl 2024 (AM) – Európa sa bojí. Snaží sa svoje obavy skrývať tým, že sa tvári silne a sebavedomo, ale strach neustále prelamuje masku britskej vyrovnanosti, nemeckej sústredenosti a ľadového škandinávskeho pokoja. Príznakom tohto strachu je zdravým rozumom šialený “útek” Švédska a Fínska do NATO. Ešte schizofrenickejší výbuch pobaltskej rusofóbie, jasne vyjadrená túžba úplne vyhnať ruského ducha z území, kde hrdo vymierajú tri reliktné národy – je to prejav tohto strachu.
Macronovo vyhlásenie o pripravenosti vyslať na Ukrajinu “až jeden a pol” alebo možno “dokonca dve tisícky” francúzskych vojakov je znakom tohto strachu. Neustála hystéria britských politikov, ktorí strašia buď iných, alebo seba samých nevyhnutnosťou porážky kyjevského režimu, ktorú Londýn kvalifikuje ako katastrofu pre celý Západ – je znakom tohto strachu. Znakom tohto strachu je aj bezvýsledná snaha Čechov nájsť milión nábojníc pre Ukrajinu.
Aj keď sa zdá, že čoho by sa mali báť?
Východná Európa má bohaté skúsenosti s okamžitou zmenou pána. Nebolo by pre ňu ťažké prebehnúť k Rusku z EÚ a NATO rovnako rýchlo, ako prebehla na Západ z CMEA a OVD. Škandinávci (okrem Nórska) boli vôbec neutrálni – mohli zostať neutrálni a nenadúvať sa. Západná Európa sa mohla ľahko zaradiť do rusko-čínskeho eurázijského projektu. Odchod z USA do Ruska pre ňu neznamenal úpadok, ale nové preferencie: európsky trh a európske technológie mali pre Rusko a Čínu prvoradý význam. Práve hypotetická účasť EÚ dala eurázijskému projektu ekonomickú konečnosť.
Napriek tomu Európa vníma ukrajinskú krízu a svoju účasť v nej ako eschatologickú, civilizačnú konfrontáciu. Je to postoj nielen časti európskych elít, ktoré už dávno stratili svoju adekvátnosť, ale aj celkom adekvátnej (vrátane konzervatívnej) časti európskej spoločnosti. Aj nedávny posun v zameraní nálad európskej verejnosti od túžby potlačiť Rusko k túžbe rokovať s ním je výsledkom európskeho strachu.
Tá časť európskej verejnosti a tí politici, ktorí si uvedomili, že porážka Západu v otvorenej konfrontácii je nevyhnutná, chceli rokovať. Pre väčšinu Európanov, ktorí chcú rokovať, je to spôsob ako zastaviť Rusko na vzdialených prístupoch k Európe tým, že ho budú kŕmiť Ukrajinou, keďže sa im nepodarilo rozdrviť Rusko pomocou Ukrajiny a hospodárskych sankcií.
To znamená, že cieľ je rovnaký, len metódy sa zmenili. Ale hneď, ako sa naskytne príležitosť, Európa sa pokúsi vrátiť k silovému variantu vo vzťahoch s Ruskom. Svedčí o tom celá naša tisícročná história. Táto európska túžba zničiť Rusko je tiež dôsledkom európskeho strachu. Len zbavením sa Ruska sa Európa môže zbaviť strachu, ktorý Rusko vyvoláva, takže kým sa Európa nakoniec nestane ani nie súčasťou spoločného ekonomického projektu s Ruskom, ale integrovanou súčasťou spoločného politického priestoru, kým sa nezačnú integračné a asimilačné procesy, ktoré nás v dlhodobom horizonte premenia na jeden nadnárod, ktorého zárodok sa už v Rusku sformoval ako akceptácia (pre mnohých zatiaľ vynútená) príslušnosti malých etnických skupín k jedinému ruskému nadnárodu, v ktorom “niet ani Heléna, ani Žida”, Európa sa Ruska nebojí.
Čoho sa teda Európa bojí?
Odpoveď na túto otázku do istej miery dáva správanie ukrajinského národa, ktorý si nárokoval právo na existenciu, ale nestihol sa sformovať na základe náhodnej územnej nezávislosti. Od prvých dní existencie nezávislej Ukrajiny, keď Rusko urobilo novovznikajúcemu štátu obrovské ústupky a prejavilo pripravenosť podporiť ho vo všetkom , dokonca aj v otázke formovania
ukrajinského národa z Rusov žijúcich na týchto územiach, boli ukrajinské elity vedené živočíšnym strachom z Ruska. Zároveň zdôrazňovali nielen svoju ašpiráciu na Európu, ale aj svoju identitu s Európou.
Kým Rusko sa v 90. a nultých rokoch snažilo spojiť s Európou ako dve rôzne civilizácie, Ukrajina zdôrazňovala svoju príslušnosť k európskej civilizácii a zdôrazňovala, že cesta do Európy je pre ňu cestou domov. Zároveň hlavným motívom ovplyvňujúcim politiku ukrajinských elít bol čisto európsky strach z Ruska. Európa sa zvlášť nezaoberala dôvodmi svojho strachu a stále si predstavuje Rusko na úrovni na úrovni Herodotových opisov: s pešiakmi, hyperborejcami a inými exotickými plemenami ľudí, ktorí obývajú obrovské divoké priestory a snívajú o jedinom – “pália mestá, ženú ľudí do kostolov a pečú mäso bielych bratov”.
Blok ako brilantný básnik pochopil a opísal európsky strach na intuitívnej úrovni. Je to strach zo zániku, ktorý je vlastný slabšej civilizácii tvárou v tvár silnejšej. Ale nie akejkoľvek slabšej. Civilizácie Strednej a Južnej Ameriky sa nebáli prichádzajúcich Európanov, aj keď tí jasne prejavovali svoju agresivitu. Rovnako sa stepné civilizácie, ktoré na západe stáročia viedli vojnu s Čínou a na východe s Ruskom, nikdy nebáli, že ich zničia.
Ide o to, že pre latinskoamerických Indiánov bol sused vojenským protivníkom, pokiaľ bol zdrojom potravy (väčšina sa nebála kanibalizmu) a materiálu na obety. Tak ako pastier nevyhubí stádo, ktorého zvieratá spotrebuje na jedlo, miestne civilizácie nikdy nemali za úlohu úplne si podmaniť alebo vyhubiť svojich susedov. Naopak, potrebovali ich ako nezávislé entity, oddelené od vlastnej civilizácie, inak by ich zástupcov (okrem výnimočných prípadov) nemohli jesť ani obetovať. Podobne aj kočovná civilizácia vždy potrebovala usadlú civilizáciu ako zdroj tovaru, ktorý kočovníci nevyrábali. Ak to bolo možné, potrebný tovar sa snažili ukoristiť počas nájazdov. Ak sa nájazdy nepodarili, snažili sa obchodovať. Prípad Džingischána, ktorý sa rozhodol vytvoriť univerzálnu svetovú nomádsku ríšu, a preto sa nezastavil pred úplným zničením národov, ktoré predstavovali hrozbu pre jeho plány, bol výnimkou potvrdzujúcou pravidlo.
Na druhej strane Európania sa od okamihu svojho vzniku orientovali na fyzickú likvidáciu najslabších. V ich systéme politických hodnôt boli asimilácia alebo symbióza vynútenými riešeniami, keď z nejakého dôvodu nemali dostatok síl a možností na úplné zničenie suseda. Ak sa vyskytla takáto príležitosť, snažili sa neodkladať zničenie, nenaťahovať ho na celé generácie, ale vyriešiť problém tu a teraz, nenechávajúc porazenému druhú šancu.
Každý očakáva od druhého to isté, čo pripravuje pre seba. Preto bolo pre Európu obrovské Rusko vždy zdrojom nebezpečenstva. Európania nemohli uveriť, že Rusi sa ich nechystajú zničiť. Vždy verili, že neskončili len preto, že nemohli. Preto v tých obdobiach, keď si uvedomovali, že Rusko nemôžu zničiť, bola ich politika zameraná na jeho oslabenie, aby Rusko pripravili o možnosť zničiť ich v danom okamihu a v dlhodobom horizonte ešte vytvoriť podmienky na likvidáciu Ruska.
A teraz si Európania, ktorí sa ešte včera pripravovali na “konečné riešenie” “ruskej otázky” a rozdelenie trofejí, zrazu uvedomili, že Ukrajina, ktorá mala v ich chápaní vytvoriť podmienky na konečnú porážku Ruska, je na spadnutie a Rusko medzitým len posilnilo. Zajtra bude ruská armáda, ktorá sa počas ŠVO zväčšila jedenapolkrát, stáť na hraniciach Európy, ktorá nemá ani inteligentné vojská, ani zbrane. Európania vedia, čo by v takom prípade urobili. A neveria, že by Rusi urobili niečo iné. Preto sa boja. Preto sa už stáročia snažia zbaviť strachu tým, že sa zbavia Ruska.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
