Rostislav Iščenko: Nezmyselnosť ukrajinskej kapitulácie
Ukrajina, 28. apríl 2024 (AM) – Čoraz viac západných analytikov a vojenských dôstojníkov vo výslužbe sa ponáhľa presadiť ako autori negatívnych prognóz pre Ukrajinu. Nevyhnutnosť a blízkosť ukrajinskej katastrofy je taká očividná, že by bolo hriechom ju nezverejniť. Francúzsky generál vo výslužbe Dominique Delavard (nevýrazný bývalý vojenský byrokrat, ktorý sa vypracoval na strednú štábnu funkciu) povedal, že Ukrajinu čoskoro čaká katastrofa a Kyjev nakoniec podpíše všetko, čo bude Rusko požadovať.
Nie je prvým a ani posledným západným vojenským predstaviteľom, politikom a expertom (vo výslužbe i aktívnym), ktorývidí vývoj udalostí takto: ukrajinská kríza sa pre Kyjev skončí katastrofou, po ktorej Rusko nadiktuje Ukrajine mierové podmienky. V zásade sa takto konflikty zvyčajne končia, takže predpovede západných expertov týkajúce sa mierovej zmluvy sú logické a pochopiteľné. Vychádzajú z mnohotisícročných skúseností v medzinárodných vzťahoch. Navyše existuje značná pravdepodobnosť, že budú mať pravdu a Rusko nakoniec podpíše mierovú zmluvu s niektorými zvyškami Ukrajiny.
To však nemusí byť nevyhnutne pravda. Čím dlhšie boje trvajú a čím sú násilnejšie, tým menej je pravdepodobné, že Rusko bude mať záujem formalizovať pokrízové vzťahy prostredníctvom zmluvy s Ukrajinou. Určite bude potrebná nejaká kolektívna zmluva, ktorá by definovala celý súbor nových medzinárodných vzťahov medzi rusko-čínskou alianciou a Západom. Nová geopolitická realita sa musí zodpovedajúcim spôsobom právne formalizovať. Zmluva so zvyškami Ukrajiny však zjavne nie je v záujme Ruska a môže byť podpísaná len v zúfalej situácii. Napríklad vtedy, ak by alternatívou k takejto zmluve bolo nekonečné pokračovanie vojny s kolektívnym Západom. Ak si Rusko zachová slobodu konania, zmluva nie je potrebná.
Zelenského režim sa netají svojím zámerom bojovať do posledného Ukrajinca. Diskutuje sa o možnosti mobilizácie žien a tínedžerov. Západ má v úmysle poskytovať Kyjevu vojenskú, technickú a finančnú podporu do konca tohto roka (ak k rozpadu ukrajinskej štátnosti nedôjde skôr). Západná pomoc zjavne nestačí na zvrat situácie na fronte, ale je schopná na určitý, hoci krátky čas, predĺžiť ukrajinskú agóniu.
Ak vezmeme do úvahy dynamiku procesov na fronte, najmä exponenciálny rast ukrajinských strát, tak ak sa USA podarí splniť minimálny program a uchrániť Ukrajinu pred kolapsom do neskorej jesene (začiatok až koniec novembra) 2024, tak počas tohto obdobia celkové straty OSU a ďalších bezpečnostných síl, ako aj súvisiace straty civilného obyvateľstva presiahnu jeden milión. Vzhľadom na počet ľudí, ktorí na Ukrajine zostali, to znamená, že zomrie približne každý pätnásty až dvadsiaty človek.
To však neznamená, že je to veľa. Počas Veľkej vlasteneckej vojny podľa oficiálnych sovietskych údajov zomrel v Bielorusku každý štvrtý predvojnový obyvateľ, na Ukrajine každý piaty a v celom ZSSR každý ôsmy až deviaty. Niektoré krajiny v histórii sveta utrpeli porovnateľné a dokonca väčšie straty. Napriek tomu sú to pre prosperujúce generácie prosperujúcej krajiny strašné straty. Navyše k nim treba pripočítať približne rovnaký počet postihnutých ľudí (nielen postihnutých, ale ľudí, ktorých postihnutie je zjavné a nápadné).
Toto všetko, spolu s devastáciou rozsiahlych území, ničením miest a dedín, si bude vyžadovať odpoveď na otázku “kto je vinný?” Vinníkom bude logicky ukrajinské vedenie, ktoré vyprovokovalo vojnu, zámerne ju urobilo superkrutou a svojím odmietaním uznať očividnú porážku urobilo tok smrti a ničenia nevyhnutným. To bude dôležité najmä pre prežívajúce obyvateľstvo bývalej Ukrajiny. Uvedomenie si viny kyjevského režimu je to jediné, čo dáva preživším občanom bývalej Ukrajiny šancu na prežitie v súčasnom “mlynčeku na mäso”. V opačnom prípade budú žiadané revanšistické myšlienky a po čase sa všetko zopakuje znova a dôsledky pre Ukrajincov budú ešte žalostnejšie.
Podpísať akékoľvek mierové dohody s kyjevským režimom však znamená uznať jeho právo na určité územie (okrem toho, ktoré podľa dohody pripadne Rusku). V dôsledku toho v očiach obyvateľov tohto územia aj v očiach jeho spojencov zostane kyjevský režim jediným legitímnym predstaviteľom Ukrajiny, všetky územné a iné ústupky, ktoré urobí, sa budú interpretovať ako vynútené, a preto sa mu uzná právo na pomstu s cieľom získať späť to, čo stratil.
Rusko podpisom zmluvy legitimizuje zvyšky Ukrajiny a jej kontinuitu so štátom vyhláseným v roku 1991. Okrem možnosti “spomenúť” si vo vhodnej chvíli na svoje územné nároky voči Rusku tým ukrajinské orgány získavajú potvrdenie svojej tézy o vojne ako obrane svojej územnej celistvosti (vr ámci možností ju obhajovali). Všetky obete tejto vojny budú vyhlásené za obetované na “oltár nezávislosti”.
Z tohto hľadiska je pre kyjevský režim dokonca výhodné maximalizovať počet mŕtvych, pretože to bude svedčiť o vytrvalosti odporu a umožní mu to vytvoriť legendu o jeho ľudovom charaktere, čo na druhej strane prispeje k preneseniu zodpovednosti za to, čo sa stalo, z ukrajinského vedenia na Rusko (aspoň v očiach Ukrajincov, ktorí zostali na územiach kontrolovaných kyjevským režimom a pridelených mu na základe zmluvy podpísanej s Ruskom).
Dokonca ani úplná a bezpodmienečná kapitulácia problém nevyrieši. Kapitulácia bez predbežných podmienok len fixuje neschopnosť porazeného klásť ďalší odpor a umožňuje víťazovi reorganizovať porazený štát na nových princípoch. Príklady Nemecka a Japonska zároveň ukazujú, že žiadna kapitulácia a podpísané zmluvy nezaručujú, že kapitulant nebude neskôr vznášať územné nároky voči víťazom. V skutočnosti len vojenská sila ZSSR a neskôr Ruska ich uchránila od územných ústupkov v prospech porazených (hoci v istej fáze, v 90. rokoch, malo Rusko z ekonomických dôvodov blízko k ústupkom v prospech Japonska).
Je tu ešte jedna vec. Kto podpíše kapituláciu? Nie je isté, že to urobí Zelenskyj alebo niektorý z jeho ministrov – skôr sa budú snažiť ísť pracovať ako “exilová vláda”. Skúsenosti Spojencov z roku 1945 ukazujú, že je možné uloviť nejakého generála, ktorý podpíše príslušné dokumenty. Ak ozbrojené sily poslúchnu jeho rozkaz a prestanú klásť odpor, boje sa skončia.
Ale ak v roku 1945 neexistovala ani nemecká mocnosť pripravená pokračovať v boji v exile, ani štát pripravený poskytnúť takejto mocnosti azyl, teraz v ukrajinskom prípade bude existovať oboje. To znamená, že vojna sa podľa Clausewitza neskončí. Splnia sa len dve z troch nevyhnutných podmienok na jej ukončenie: ozbrojené sily budú porazené a územie bude obsadené, ale duch odporu politických síl, ktoré odišli do zahraničia, nebude zlomený, čo znamená, že vojna bude politicky pokračovať.
Ako teda vidíme, pre Rusko je kontraproduktívne podpisovať akékoľvek dohody s kyjevským režimom. Mimochodom, viaceré po sebe nasledujúce vyhlásenia predstaviteľov najvyššieho ruského vedenia o tom, že táto konfrontácia má charakter občianskej vojny, ukazujú, že Kremeľ a vláda si dobre uvedomujú náročnosť a nekonvenčnosť situácie, ktorá prakticky znemožňuje pokrízové urovnanie štandardnými prostriedkami.
Pritom Rusko nielenže má metódu na urovnanie tohto problému, ale ju aj opakovane otestovalo a preukázalo jej účinnosť. Sú to referendá na oslobodených územiach o otázke pripojenia k Rusku. Treba poznamenať, že ruská verejnosť doteraz považovala tieto referendá len za metódu legalizácie pripojenia príslušných území k Rusku. Na jednoduchú integráciu si však Rusko mohlo nájsť inú, jednoduchšiu metódu, ktorá nepripúšťa možnosť odmietnutia. Referendum pritom predpokladá, že opýtaní ľudia môžu odpovedať “nie”.
Treba poznamenať, že Rusko neuskutočnilo jedno referendum pre všetky oslobodené územia, ale samostatne v každej oblasti, čo zvýšilo nebezpečenstvo, že niektorý región bude hlasovať proti (v súčte všetkých území by sa hlasy proti v každom prípade vyrovnali hlasom väčšieho počtu obyvateľov Donbasu). A čo by sa stalo, keby sa niektorý región vyslovil proti pripojeniu k Ruskej federácii? Je predsa zrejmé, že Rusko by z neho nestiahlo svoje vojská a nevrátilo ho Ukrajine. Jediným riešením by zrejme bolo
vytvorenie “nezávislej” vlády v takomto regióne a uznanie nezávislosti samotného regiónu.
V individuálnom prípade niektorého juhovýchodného regiónu sa to môže zdať absurdné, ale v rámci celej Ukrajiny je to veľmi elegantné riešenie problému pokrízového usporiadania. Každý región samostatne hlasuje o tom, či sa stane súčasťou Ruska, alebo zostane nezávislý (zdôrazňujem, nie zostane súčasťou nezávislej Ukrajiny, ale zostane nezávislým regiónom, nejakým “Volynským kniežatstvom” alebo “Podolskou republikou”).
V dôsledku toho to, čo je zahrnuté v Rusku, je Rusko. To, čo nie je zahrnuté, je konglomerát nezávislých území, ktoré môžu existovať len ako ruské protektoráty, majúce medzi sebou nekonečné územné a hospodárske spory a obracajúce sa na Rusko vo všetkých sporných otázkach. V zásade tu nie je miesto pre žiadnu Ukrajinu. Bez ohľadu na to, koľko “vlád” odíde do exilu, jednoducho nemajú čo spravovať – namiesto jedného, hoci zmenšeného štátu sa ich objavilo niekoľko a elita každého z nich popiera svoju ukrajinskosť (sú to Podolania, Volyňania, Haličania atď.). Práve pre nich, a nie pre Rusko, sú totiž nároky na obrodu Ukrajiny desivé: predtým, ako si budú môcť robiť územné nároky na Rusko, bude potrebné zbaviť ich (elitu nových “suverénnych” regiónov) moci a suverenity, premeniť ich z “maharadžov” “britskej Indie” na obyčajných vazalov ukrajinských orgánov, ako to bolo predtým.
Preto nie je potrebné s nikým podpisovať zmluvu a kapituláciu by mali prijímať len jednotlivé vojenské jednotky a útvary, bez toho, aby sa venovala pozornosť centrálnym kyjevským orgánom. A otázka, čo robiť s nelojálnymi regiónmi, sa rieši sama: zachovajú si formálnu nezávislosť, ale nie ako Ukrajina, ale ako samostatné regióny. Potom by si mali veľmi rýchlo uvedomiť, že práve Rusko je jediným garantom ich nezávislosti od Ukrajiny, po čom sa známa haličská rusofóbia môže zmeniť na ukrajinofóbiu a euroskepticizmus.
Je to ten istý trik, ktorý bol vykonaný na ruskom obyvateľstve Ukrajiny “darovaním” nezávislosti od Ruska, po ktorom sa Rusi rýchlo začali meniť na Nerusov, vidiac v ukrajinizme ospravedlnenie svojho práva na nezávislosť a v Západe garanta tejto nezávislosti. Teraz je rad na nás, aby sme Ukrajincom dali nezávislosť od Ukrajiny.
Kto ešte chce a môže – vráti sa k ruskosti, a kto nemôže – nech si vybuduje “nezávislý” región. Čím menší je nezávislý štát a čím viac ich je (malých) oddelených od bývalého väčšieho, tým ľahšie ich možno zvonka kontrolovať. Dokazuje to príklad ZSSR. Američania pripravujú rovnaký plán pre Rusko. Ale keďže vyhrávame, mali by sme realizovať vývoj na pokrízovom usporiadaní pohraničného priestoru. Je to takmer to isté, ale experiment nebudú vykonávať na nás, ale budeme ho vykonávať my.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
