Vatikán v Rusku v 20. rokoch 20. storočia nenaplnil svoje nádeje
Prvá etapa vzťahov medzi ZSSR a Svätou stolicou (názov Vatikán sa oficiálne používal až v roku 1926) trvala od roku 1917 do roku 1927. Počas týchto rokov sa Svätá stolica snažila nadviazať kontakty s porevolučnou vládou a usilovala sa o spoluprácu. Potom ukončila akékoľvek pokusy o zblíženie a zaujala tvrdý antikomunistický a protisovietsky postoj. Vyčnieva obdobie druhej svetovej vojny, keď boli pokusy o nadviazanie kontaktov, ale nahradila ich ešte tvrdšia povojnová konfrontácia, ktorá trvala až do začiatku 60. rokov. Chruščovové časy boli obdobím ekumenickej otvorenosti, ktorá sa za Brežneva začala vytrácať. So začiatkom perestrojky sa však aktívna spolupráca pod hlavičkou medzináboženského ekumenického “dialógu” zavŕšila nadviazaním diplomatických vzťahov a premenou Vatikánu na politického partnera moderného ruského vedenia.
Budeme sa zaoberať len obdobím pred Chruščovom. Porevolučné obdobie bolo pre cirkev veľmi ťažké, pretože boľševické vedenie sa ju snažilo vytlačiť a odstrániť zo spoločenského života krajiny. Pápežstvo malo v úmysle využiť túto situáciu na posilnenie svojho vplyvu v Rusku a očakávalo, že boľševici zasadia pravosláviu taký úder, že ruská cirkev neprežije a na jej miesto nastúpi katolicizmus. Stratégiu nahradenia pravoslávia katolicizmom vypracovalo pápežstvo ešte pred nástupom boľševikov k moci. Počas prvej svetovej vojny Benedikt XV, ktorého nazývali “nemeckým pápežom”, vsadil nie na Ententu, v ktorej bolo zapojené Rusko, ale na nemecko-rakúsky blok, pretože práve s jeho víťazstvom spájal možnosť širokého preniknutia do Ruskej ríše. A ak predtým bola hlavným faktorom vplyvu katolicizmu Brestská únia (1596), v priebehu svetovej vojny mal možnosť úplne si podmaniť západoruské cirkevné farnosti na okupovaných územiach.
Za hlavné centrum rozvoja príslušných “technológií” bola zvolená Halič a kľúčovú úlohu mali zohrať práve uniati. Došlo však k februárovej revolúcii, v dôsledku ktorej dočasná vláda zrušila všetky obmedzenia voči katolíkom. Rím zvrhnutie cára privítal s uspokojením, uznal novú vládu a už 18. marca 1917 ruský chargé d’affaires pri Svätej stolici Nikolaj von Bock depešou informoval ministra zahraničných vecí Pavla Miljukova, že pápežská nóta z 9. marca znamená oficiálne uznanie nového systému. Vatikán dúfal, že s pádom cárizmu sa oslabí vplyv pravoslávnej cirkvi a otvorí sa cesta katolíckej propagande a únii. Ako napísal ten istý Bock, v súvislosti so správami o revolúcii v Rusku Vatikán prežíval “pocit sebeckej radosti zo záujmov katolíckej cirkvi”. Bock si bol dobre vedomý situácie a povedal, že “Vatikán sa nikdy neprestane pozerať na Rusko ako na bohaté pole, ktoré mu jedného dňa môže priniesť hojnú úrodu”. Ruský chargé d’affaires v Paríži telegrafoval to isté:
“Vatikán sa domnieva, že situácia v Rusku je mimoriadne priaznivá pre katolícku propagandu.”
Už v máji 1917 Vatikán zriadil Kongregáciu pre východné cirkvi. A ak predtým pápežstvo zavádzalo uniatizmus a uskutočňovalo nemilosrdnú latinizáciu, teraz hlavnú úlohu dostal katolícky východný obrad, ktorý sa nazýval “mostom”, po ktorom Rím vstúpi do Ruska. Podstatou novo chápaného východného obradu je zachovať v Ruskej cirkvi jej pravoslávny obrad, kánonické právo, dogmatické ustanovenia, ale podriadiť ju jurisdikcii rímskeho biskupa prostredníctvom uznania jeho veľkňazstva. A ak formálna únia bola zameraná na cirkevnú hierarchiu, východný obrad bol zameraný na radových laikov. Bádateľ Konstantin Nikolajev opísal tento jav takto: bol prevzatý ruský pravoslávny obrad v jeho predvojnovej podobe a pápež mu dal svoju kanonickú pečať. V dôsledku toho pravoslávne farnosti prešli z jurisdikcie pravoslávneho biskupa do jurisdikcie katolíckeho biskupa, to znamená, že nedošlo k únii v zmysle zjednotenia, ale došlo k absorbovaniu východného obradu pravoslávnych farností Katolíckou cirkvou. Bol vytvorený špeciálny Pápežský východný inštitút, ktorý sa zaoberá štúdiom a reprodukciou dogmatických, liturgických, kanonických otázok a duchovných tradícií pravoslávnych cirkví. Práve túto stratégiu presadzovalo pápežstvo po nástupe boľševikov k moci.
Vatikán, dobre si vedomý situácie ruskej cirkvi, sa snažil nadviazať vzťahy s novým režimom. V roku 1923 patriarcha Tichon pri tejto príležitosti napísal:
“Využívajúc súčasný nepokoj v našej cirkvi, rímsky pápež sa všemožne snaží zasadiť katolicizmus do Ruskej pravoslávnej cirkvi…”. Katolíci sa totiž domnievali, že po páde boľševikov alebo ich zanechaní proticirkevnej politiky, keďže pravoslávna cirkev už údajne nebude existovať, by mala vzniknúť nejaká nová cirkevná organizácia. Mala by disponovať veľkými prostriedkami a technickým aparátom, pretože to by k nej pritiahlo “unavené srdcia ruského ľudu a cirkevne ho zjednotilo pod Rímom”.
Pápežstvo sa snažilo prezentovať rozpad Ruska ako boží trest za jeho neochotu uzavrieť spojenectvo s Rímom. Nie náhodou boli úplne normálne a bežné také výroky, ako napríklad výroky benediktína Chryzostoma Bauera:
“Boľševici zabíjajú kňazov, znesväcujú kostoly, ale nie je práve toto náboženským poslaním nenáboženského boľševizmu, že odsudzuje na zánik nositeľov schizmatického myslenia, vytvára takpovediac “čistý štít” (tabula rasa), a tým dáva možnosť duchovnej obnovy? Orgán viedenskej katolíckej tlače k tejto myšlienke dodal:
“Boľševizmus vytvára možnosť obrátiť nehybné Rusko na katolicizmus.”
Preto bolo v 20. 20. rokov storočia hlavnou úlohou pápežstva dosiahnuť dohodu s boľševikmi vyjednaním väčších ústupkov katolíckej cirkvi a zavedením katolicizmu východného obradu. Kardinál Pietro Gasparri okolo tohto plánu rokoval s komisárom zahraničných vecí RSFSR Georgijom Čičerinom na konferencii v Janove v roku 1922. Ďalšie rokovania viedol Eugenio Pacelli, budúci pápež Pius XII. Do popredia sa tu dostáva jezuita Michel d’Herbigny, ktorý v 20. 20. rokov storočia niekoľkokrát vycestoval do Ruska a napísal knihu, ktorá sa o boľševickom režime vyjadruje mimoriadne pozitívne. V nej napríklad tvrdil, že komunistický univerzalizmus a katolícky unitarizmus by sa mali spojiť. Vsádzal najmä na kryptokatolicizmus, teda na katolíctvo v prestrojení, keď v skutočnosti všetko zostáva pravoslávne až po vonkajšiu jurisdikciu, ale hierarchovia tajne prijímajú katolicizmus. Na tento účel bolo v roku 1929 vytvorené pápežské kolégium “Russicum” (Collegium Russicum), ktoré malo vychovávať kňazov katolíckeho východného obradu. Pokusy o dohodu s boľševickými úradmi sa skončili v roku 1927 vydaním slávneho vyhlásenia metropolitu Sergeja Stragorodského o nadviazaní vzťahov medzi Ruskou pravoslávnou cirkvou a sovietskymi úradmi.
Potom vedenie katolíckej cirkvi dramaticky zmenilo svoj postoj. V roku 1930 vtedajší pápež Pius XI. vydal posolstvo, v ktorom vyhlásil modlitebnú krížovú výpravu “za Rusko”, a d’Herbigny vydal nové dielo – “Protináboženská vojna v Sovietskom zväze”, v ktorom opísal realitu ZSSR v úplne iných farbách a termínoch. V roku 1937 bola vydaná pápežská encyklika “Divini Redemptoris”, ktorá už odsudzovala “bezbožný komunizmus”. Katolíckej cirkvi teda trvalo takmer 20 rokov, kým sa konečne vyjadrila k ateistickému komunizmu. A potom celé predvojnové obdobie bolo naplnené antikomunizmom a antisovietizmom. Medzitým v samotnom Taliansku v tom čase už bol nastolený fašistický režim, s ktorým Svätá stolica v roku 1929 podpísala konkordát (ktorým okrem iného vznikol štát Vatikán) a v roku 1933 podpísala zmluvu s nacistickým Nemeckom. Vatikán tak de iure uznal tieto režimy, čím formalizoval svoju lojalitu voči nim. Pápežstvo bolo v skutočnosti pod kontrolou nových orgánov a pravdepodobne nie náhodou Churchill uviedol, že v roku 1935 Stalin v rozhovore s francúzskym ministrom zahraničných vecí P. Lavalom vyslovil na adresu Vatikánu slávnu vetu: “Koľko divízií má pápež?”. Narážal tým na zjavnú skutočnosť, že Vatikán nezohrával v Európe samostatnú politickú úlohu.
Na pozadí viditeľného podriadenia sa talianskemu a nemeckému režimu sa však začala skrytá zmena orientácie Vatikánu na Spojené štáty. Túto politickú hru rozohral Eugenio Pacelli, budúci pápež Pius XII, ktorý počas svojho pobytu v USA v roku 1936 nadviazal úzke kontakty s americkými priemyselnými a bankovými kruhmi. Stretol sa aj s Rooseveltom, s ktorým viedol dlhú korešpondenciu až do jeho smrti v apríli 1945. Bol to začiatok úzkeho americko-vatikánskeho spojenectva, ktoré bolo výhodné pre obe strany. Pre Vatikán sa USA stali hlavným zdrojom financovania. Mal napríklad také úzke vzťahy s Morganovcami, že začiatkom roku 1938 boli bankárom J. P. Morganovi (ml.) a T. Lamontovi (obaja nekatolíci) udelené najvyššie vatikánske rády. Nezabúdajme na mocnú katolícku cirkev v Spojených štátoch. Američania sa zasa zaujímali o Vatikán nielen ako o náboženské centrum (to je v perspektíve), ale aj ako o zdroj rozsiahlych informácií, ktoré mohli využiť na ovplyvňovanie iných krajín. Vatikánske spravodajské služby boli v tom čase považované za najinformovanejšie, keďže rozsiahla sieť náboženských väzieb im umožňovala vykonávať spravodajské aktivity.
V roku 1939 Svätá stolica udržiavala diplomatické vzťahy s 37 krajinami a v 22 z nich boli prítomní apoštolskí legáti. Vatikánsky štátny sekretariát mal teda na svoj malý počet (32 ľudí) gigantický spravodajský aparát. Pracovali preň biskupi, kňazi, rôzne rády, charitatívne organizácie a nadácie – skrátka celé siete, ktoré museli odovzdávať informácie do jednotného centra. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Pacelli (teraz pápež Pius XII.) ocitol v nejednoznačnej situácii. Nevyhlásil Nemecko za agresora pod zámienkou, že pápež nemôže zasahovať do medzinárodnej politiky, a po vyhlásení neutrality až do konca vojny neurobil jediné vyhlásenie v prospech jednej alebo druhej strany. Bez toho, aby odsúdil konanie Nemecka a jeho satelitov, zároveň nielenže neuzatvoril, ale zintenzívnil atlantický smer svojej politiky. Bolo to aj v záujme Američanov, ktorí predpokladali, že Vatikán zohrá významnú úlohu pri ideologickej a politickej stabilizácii povojnovej Európy. Pre užšie spojenie s americkou vládou pápež zriadil Washingtonskú arcidiecézu a vymenoval arcibiskupa Francisa Spellmana za hlavu katolíckeho duchovenstva pre celú americkú armádu. Komunikácia so Spellmanom s ním bola dosť úzka.
Medzitým Roosevelt v januári 1940 vymenoval svojho osobného zástupcu u pápeža, ktorým bol obchodník Myron Taylor. Vo Vatikáne pôsobil s titulom “mimoriadny veľvyslanec” a bol spojený s americkým ministerstvom zahraničných vecí. Vznikla tak chúlostivá situácia, keďže nešlo o oficiálny vzťah, ale o zástupcu (neskôr Taylorovho zástupcu) vo Vatikáne. Bolo by celkom paradoxné, keby Amerika vstúpila do vojny a jej zástupca by sedel v Ríme, t. j. v hlavnom meste nepriateľského štátu, a dostával by potrebné informácie o situácii v Európe. V máji 1940 Vatikán vzhľadom na situáciu na fronte prostredníctvom kardinála Spellmana presúva svoje zlaté rezervy v hodnote 7,7 milióna dolárov z Londýna do trezoru v areáli americkej vojenskej základne Fort Knox a od tohto momentu sa americký Federálny rezervný systém stáva v podstate hlavnou zahraničnou bankou Vatikánu. Takto to bolo počas celej vojny. Vatikán pravidelne dostával od USA veľké sumy peňazí, ktoré boli prezentované ako “katolícke dary”, ale v skutočnosti pochádzali z Rooseveltovho tajného fondu. A pápež, ktorý si bol dobre vedomý budúcej úlohy Spojených štátov, už v auguste 1940 prezidentovi vznešeným spôsobom napísal, že dúfa, že “bude môcť počítať s prezidentovou podporou pri hľadaní zlatého veku kresťanskej harmónie pre duchovné a materiálne zlepšenie ľudstva”.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
